SNS HZDS : Za národ a za biznis
Slovenská národná strana Jána Slotu je subjekt s najohybnejším politickým programom.
Nedá sa o nej povedať, že zastupuje záujmy špecifickej sociálnej či kultúrnej vrstvy. Ani národa nie. Hoci sa zúčastnila na najväčšej privatizačnej rabovačke v našich dejinách, a dnes zasa buduje „sociálny štát“, zostáva stále rovnaká. Je to strana, podľa ktorej vláda nemusí robiť to, čo má, ale len to, čo chce. SNS je ako politický výsadok z nejakej zapadnutej ruskej gubernie.
Na otázku, či je správne, že peniaze, ktoré už stihli byť v rámci nástenkového tendra vyplatené jeho „víťazom“, sa už pravdepodobne do rozpočtu nevrátia, reagoval predseda SNS bez rozpakov: „Keď vy si kúpite chleba a zjete ho...“ Podľa Jána Slotu nie je najmenší dôvod, aby firmy, ktoré takmer spoluzapríčinili niekoľkomiliardovú škodu pre tento štát, čokoľvek vracali. „Prečo by mali,“ spýtal sa.
Neprekvapí, že náš najhorlivejší milovník slovenskej štátnosti má k štátu vzťah ako k dojnej krave. Jeho svojské predstavy o tom, ako má vyzerať správny biznis a čo pritom znamená „byť šikovný“, nie sú, žiaľ, na najvyšších poschodiach našej politiky ojedinelé. Špecifikum Slotu a jeho strany je v niečom inom. Iba on si totiž môže dovoliť absolútne otvorene priznávať, že takto sa skrátka veci majú, a že je to tak správne.
Majetok ako „zaslúžená odmena“?
Vladimír Mečiar aj v čase najväčšej slávy vedel, že užitočné bude balamutiť voličov rečičkami o „starej korzičke“ a trojizbovom byte – a to ešte i tesne predtým, než sa nasťahoval do svojho penziónu-vily za niekoľko desiatok miliónov korún. Môžeme len tušiť, nakoľko jeho štátostrana HZDS prehrala v roku 1998 naozaj kvôli únosu mladého Kováča, zneužívaniu SIS či zahraničnopolitickej izolácii Slovenska, a nakoľko v tom zohrala úlohu zlosť ľudí nútených prizerať sa, ako mečiarovské privatizačné klany rozkrádajú firmy a pripravujú ich zamestnancov o prácu a životné istoty.
„Majetkové delikty“ v politike boli tabu aj počas vlád Mikuláša Dzurindu. Aj to najmenšie podozrenie, že počas privatizácie či reštrukturalizácie hospodárstva odtekajú nejaké peniaze do straníckych kás, mohlo mať – a aj malo – zhubné účinky na stav voličstva (aféry „vláčikov“, zrušeného tendra na tretieho mobilného operátora či financovania SDKÚ). Dodnes sú tiež v obehu legendy o tom, kto z Dzurindových spolustraníkov a ako sa počas rokov 1998-2006 nabalil a tieto legendy dodnes dokážu zatemniť zrak mnohým, ktorí aj vďaka tomu nie sú schopní triezveho pohľadu na súčasnú vládnu moc.
Ani najpopulárnejší politik si nemôže dovoliť brať podobné podozrenia na ľahkú váhu. Robert Fico neunáša ani neprivatizuje. Lenže každý prípad, keď niektorý z jeho ministrov ukazuje väzby na finančné skupiny, alebo keď vláda prihráva štátne zákazky „svojim“, tvorí kvapku, ktorá zanovito padá na to isté miesto: zhodou okolností na miesto, ktoré je vo Ficovom imidži najslabšie. Keďže otázky majetku sa stali alfou a omegou Ficovej ideológie pre masy, budú to pravdepodobne práve tieto otázky, ktoré raz jeho trónom otrasú tak, že spadne. Kvapky prederavia strechu jeho bohorovnej rétoriky a ľudia uvidia, že Smer nie je o nič čistejší, než ktokoľvek pred ním (únosy vynechajme; podobný exces sa, dúfajme, už u nás nikdy nezopakuje).
Citlivosť voličov na stranícke podnikanie na úkor verejných peňazí je správna a žiaduca vec. Slovenskí voliči sú schopní odpustiť svojim vyvolencom aj také kotrmelce, že aspoň toto jedno kritérium pôsobí ako objektivizujúci faktor nášho prostredia. Trest v podobe poklesu preferencií prichádza raz rýchlejšie, inokedy pomalšie, no táto hrozba vytvára politikom aspoň aké-také mantinely správania.
A predsa existuje výnimka.
Kým každá z našich strán má svoje Braniská, iba jeden predseda sa môže nechať pokojne vyfotografovať na prvé stránky pózujúc pri vlastných straníckych tuneloch a s jeho voličmi to ani nepohne. Väčšina politikov je bohatšia než väčšina ich voličov. Iba Slota má však tú moc, že aj mnoho ľudí, ktorí musia ťažko robiť aby dostali na konci mesiaca možno 400 eur, odovzdá hlas politikovi, ktorý pokladá za normálne, keď ktosi vďaka jeho strane dostane niekoľko miliónov korún zo štátnej kasy za výrobu loga (!). A ani sa tým netají.
Verní, keď sa privatizovalo SNS bola vždy stranou biznisu. Bolo to tak za čias Víťazoslava Mórica, Jozefa Prokeša i Ľudovíta Černáka. Táto strana nikdy nevyvolávala koaličné trenice ohľadne vládneho programu či stratégií, keď bola súčasťou vládnej moci - pokiaľ len náhodou nešlo o peniaze.
Vladimír Mečiar sa v rokoch 1992- 1993 mohol spoľahnúť na podporu SNS aj bez toho, aby s ňou urobil koalíciu. Stačilo, keď urobil jej vtedajšieho predsedu Černáka ministrom hospodárstva (a keď Černák žiadal pre svoju stranu viac miesta pri moci, jednoducho ho odvolal a spoluprácu dohodol s inými predstaviteľmi SNS – čím v nej vyvolal prvé štiepenie). Po predčasných voľbách na jeseň 1994 už na čele SNS stál žilinský primátor Ján Slota. Parlamentná noc z 3. na 4. novembra 1994 odštartovala zlatú éru neobmedzeného valcovania opozície i občianskych oponentov, neobmedzenej privatizácie, neobmedzených pôžičiek zo štátnych bánk, ktoré sa už nikdy nemali vrátiť späť, i neobmedzeného výkladu toho, čo všetko si môže dovoliť demokraticky zvolená moc – keď sa pri tom nenechá obmedzovať zákonmi, ani ústavou.
Do takejto doby a koaličnej zostavy, s machiavelistickým Mečiarom a insitným robotníckym vodcom Jánom Ľuptákom, sa Slota hodil nepochybne viac, než škrobení a potmehúdski „národovci“ typu Černáka či Prokeša. Hoci ich ciele a túžby neboli iné než tie Slotove. Privatizácia v réžii Fondu národného majetku (zastrešená „robotníckym kádrom“ Františkom Gavorníkom zo Združenia robotníkov Slovenska, ale prakticky riadená z centrály HZDS), ktorej účelom mala byť výroba „domácej kapitálotvornej vrstvy“, bola tou pravou odmenou pre všetkých zúčastnených. Odmenou, ktorá v ich očiach vysoko prevýšila protesty opozície, varovné signály zo zahraničia i nafukujúcu sa bublinu ekonomického rastu za cenu enormného zadlžovania štátu a jeho občanov.
Jedinou vážnou roztržkou v tretej Mečiarovej vláde bola roztržka HZDS so SNS (ku ktorej sa pridalo i Ľuptákovo ZRS) – o vplyv na majetok štátu. Keď v polovici roku 1996 mečiarovci odstavili Slotovych ľudí z vedenia Slovenskej poisťovne, predseda SNS vyhlásil, že to bola posledná kvapka, ktorou pretiekol koaličný pohár. Ľupták pridal veľavravnú sťažnosť, že jeho strana má malý vplyv na privatizáciu, keďže v Prezídiu FNM – ktoré vtedy rozhodovalo (protiústavne, ale to nikomu vo vláde neprekážalo) o tom, komu a za koľko sa čo nechá privatizovať – je väčšina ľudí z HZDS. Padali ostré slová a obvinenia (slávny Mečiarov výrok o tom, že národná hrdosť SNS a robotnícka česť ZRS končia v Slovenskej poisťovni), no búrka ako rýchlo vznikla, rýchlo aj skončila. Po vyhlásení opozičnej SDĽ, že v prípade rozpadu koalície je ochotná v parlamente podporiť menšinovú vládu HZDS, sa Slota s Ľuptákom poslušne vrátili k „otcovi vlasti“. Národná hrdosť, no najmä deľba majetkov za viac než 100 miliárd korún bola zachránená.
Verní, keď sa neprivatizuje
Po porážke v roku 1998 sa SNS dostala do opozície a v roku 2002 sa dokonca ani nedostala do parlamentu. Do vlády sa vrátila až po štvorročnom pôste, zavinenom jej rozdelením na dve navzájom sa prekrikujúce a očierňujúce frakcie. Podstata sporov, pre ktoré sa SNS na čas rozdelia na Slovenskú národnú a Pravú slovenskú národnú, je pre históriu absolútne nepodstatná. Už len preto, ako ľahko našli k sebe cestu späť Slota s „kysuckou nánou“, ako raz štipľavo označil Annu Belousovovú, a ako im účasť na moci stačí, aby bola minulosť zabudnutá.
Ani deklarácia, ktorou SNS na svojej webovej stránke tvrdí, že je „národne orientovanou, konzervatívnou, stredo-pravou stranou opierajúcou sa o európsko-kresťanský hodnotový systém, s tromi programovými piliermi – národným, kresťanským a sociálnym“, nebránila Slotovi a jeho ľuďom stať sa členmi „sociálno-demokratickej“ vlády Smeru. Vlády, ktorá je programovo proti privatizácii, a ktorej hlavným pilierom nie je „európsko-kresťanský hodnotový systém“, ale skôr (post)komunistický sentiment. Fakt, že SNS sa dobre cíti aj v takejto koalícii, vypovedá čosi najmä o strane Smer a o jej hodnotách a zásadách. Ale zaujímavé to je i z hľadiska SNS. Slotovci, napriek tomu, čo občas hovoria, nikdy neprikladali a neprikladajú význam tomu, či vláda, ktorej sú členmi, privatizuje ako divá, alebo naopak, snaží sa všetko dostať späť pod kuratelu štátu. Nezáleží im, či je vláda za reformy (a za aké), alebo proti nim.
Nie je náhoda, že SNS si vo vláde Roberta Fica vyárendovala ministerstvá, cez ktoré pretekajú eurofondové programy. Nie je náhoda, že práve tieto programy (medzi ktoré možno zaradiť aj obchod s emisnými kvótami) stoja na začiatku všetkých škandálov, ktoré ľudia zo SNS Ficovej vláde spôsobili. A náhoda tiež nie je to, že ak by mala nastať vo Ficovej koalícii vážnejšia roztržka, bude to práve kvôli týmto záležitostiam – celkom určite nie kvôli rozdielnym prestavám na budovanie „silného sociálneho štátu“.
Strana ruského typu
Otázka, či je nacionalizmus spojený s hulvátskym a vulgárnym vystupovaním predsedu SNS autentický, alebo je do veľkej miery len zásterkou, za ktorou môžu politici SNS a im blízke podnikateľské subjekty robiť, čo ich zaujíma najviac – biznis - je paradoxne najmenej dôležitá. V praxi je totiž jedno, či niekto šíri nenávisť s chladnou hlavou, alebo z presvedčenia: nenávisť tu je, a môže mať reálne dôsledky. I keď viacero aspektov napovedá, že nacionalistické a xenofóbne účinkovanie SNS je skôr dané autentickými postojmi funkcionárov strany. Hoci medzi mečiarovskou privatizáciou a ficovským štátnym dirigizmom je aspoň na povrchu diametrálny rozdiel, a SNS tu vyzerá mierne schizofrenicky, v oblasti školstva táto strana účinkuje dlhodobo konzistentne. Rozdiel medzi ministrovaním Evy Slavkovskej za Mečiara a Jána Mikolaja za Fica je len v tom, že Mikolaj má viac „na krku“ európske normy a štruktúry. Ako však vidno na príklade učebníc pre etnické menšiny alebo tvorby učebných textov pre dejepis, agenda SNS zostáva nemenná. Nacionalizmus ako program má ohromné výhody: je to ten najjednoduchší spoločný menovateľ, ktorý spája členov a funkcionárov strany, a zároveň univerzálny tmel spájajúci voličov, ktorých oslovuje.
Takýto program netreba obzvlášť vysvetľovať ani inovovať (jedinou inováciou – aj to len vynútenou okolnosťami – bol ústup od vyvolávania protičeských nálad po rozdelení ČSFR). Pre zhodu na takomto programe je irelevantné, či je niekto bývalý komunista, eštébák, bývalý gardista či neoľudák. Alebo, ako vidno na dnešnej vláde, či sa niekto hlási k ľavici a sociálnej demokracii, alebo k tradíciám Tisovho fašistického režimu. Potom už neprekvapí, že pre zhodu na takomto „programe“ nezáleží ani na tom, či je niekto odkázaný na sociálnu podporu, alebo je multimilionár, okázalo sa vystatujúci autoparkom a nehnuteľnosťami na stredomorskom pobreží. Slotova strana jednoducho musí ťahať moskovským smerom: je postavená a účinkuje tak, ako ruské politicko-podnikateľské zoskupenia okolo miestnych gubernátorov. Slota sám v časoch svojho primátorovania pripomínal skôr gubernátora, ktorý má pod palcom všetko, čo sa v danom meste či regióne len pohne. Blízky musí byť funkcionárom SNS aj všeobecný charakter ruskej politiky: vláda nerobí to, čo má, ale to, čo chce. Zdôvodnením nezodpovedného voluntarizmu pri spravovaní hospodárstva a spoločnosti sú „národné a štátne záujmy“. No a zdôvodnením prípadných zlých následkov takéhoto bačovania sú potom „nepriatelia národa“. Jednoduché a účinné.
Biznis v tretej svetovej
SNS nepotrebuje vo voľbách získať väčšinu. Dôležitejšie pre ňu je, aby bola zostavená taká vláda, ktorá sa spoľahne na jej podporu. Tak, ako Slota s ľahkosťou pomáhal Mečiarovi tvoriť „domácu kapitálotvornú vrstvu“, s ľahkým srdcom prisľúbil Ficovi pomoc pri budovaní „sociálneho štátu“, najbližšie bude pripravený prisľúbiť čokoľvek iné komukoľvek inému (len to nesmú byť Maďari – inak by musela SNS hľadať svojim voličom iného zástupcu diabla na Zemi). Slota bude svojimi vulgaritami naďalej oblažovať komerčné televízie, ktoré potrebujú zvyšovať sledovanosť „politických“ diskusných programov. Spolu s Belousovovou bude pravidelne zvolávať tlačové besedy, na ktorých sa obaja tvária, akoby práve vypukla tretia svetová vojna. Medzitým budú „šikovní“ v pozadí robiť „šikovný“ biznis. A zhruba desať percent voličov pôjde opäť k volebným urnám s tým, že „všetci politici kradnú, ale ten Jano aspoň úprimne rozpráva“. Nič lepšieho si Jano a jeho kamaráti ani nemôžu želať.
