Belousovová: Maďar a privatizér má byť národným buditeľom?

Šéf SNS Danko o rodinnej privatizácii: Veď to mohol robiť každý

Mnohé podniky následne skončili vybrakované v krachu. Podľa údajov OECD mal celkový privatizovaný majetok na Slovensku hodnotu 427 miliárd korún. Na svoje si prišla aj rodina súčasného predsedu SNS Andreja Danka.

Jeho otec Ondrej Danko prostredníctvom svojej firmy CODAS COMPANY v roku 1996 ovládol podnik Lesostav Revúca so základným imaním 61 miliónov korún. Kúpna cena bola vo dvoch častiach stanovená na 43 miliónov, ale aj z tých Danko splatil len 10,2 milióna a podnik skončil do troch rokov v krachu.

Jeho syn Andrej, súčasný predseda národniarov, bol v sprivatizovanej firme členom predstavenstva, čo je najvyšší rozhodovací orgán spoločnosti. O rodinnej privatizácii však rozpráva nerád. V rozhovore, ktorý sme publikovali v auguste, sa obmedzil na pár informácií. Ani tie neboli úplne pravdivé.

Za koľko

„Otec kúpil zadlžený podnik, kde riaditeľ šesť rokov neplatil odvody. Firma stála 60 miliónov korún a otec za ňu aj 60 miliónov zaplatil,“ vyhlásil Andrej Danko v rozhovore. V archíve Fondu národného majetku (FNM) sa však stále nachádza objemný spis privatizácie Lesostavu Revúca, ktorý sme získali na nahliadnutie, a vyplýva z neho niečo úplne iné.

Privatizácia bola rozdelená na dve časti. Prvá sa uskutočnila v roku 1996 ako verejná súťaž, ktorú Danko vyhral a získal tak dve tretiny akcií Lesostavu. V zmluve stojí kúpna cena 41 miliónov korún, čo predstavuje tisíc korún za jednu akciu. O rok fond priklepol Dankovi zvyšnú tretinu akcií.

Tu však už išlo o priamy predaj a cena bola zrazu len sto korún za akciu, čo spolu predstavovalo zhruba dva milióny korún. Dankova firma tak ovládla za 43 miliónov korún podnik, ktorý podľa slov šéfa SNS stál 60 miliónov. Lenže ani to Danko nezaplatil.

Kúpna cena bola v oboch prípadoch rozdelená do štyroch ročných splátok, z ktorých Danko vždy uhradil len prvú. Na účet FNM spolu poslal len o niečo viac ako 10 miliónov korún a zostal tak štátu dlžný 33 miliónov. Informáciu potvrdila Scarlett Filipovičová z kancelárie Výkonného výboru FNM. Lesostav do troch rokov skončil v konkurze.

Čia je to vina

Andrej Danko dnes tvrdí, že za krach sprivatizovaného podniku môže hlavne dlh voči Sociálnej poisťovni, ktorý vyrobilo ešte staré vedenie, a tiež fakt, že im nemecký odberateľ zrušil zákazky.

„Otec vyplatil Sociálnej poisťovni štyri milióny, ale vtedy bol zákon, že za každý deň omeškania vám naúčtujú jedno percento z dlžnej sumy. Tak mu prišiel výrub 20 miliónov korún a Sociálna poisťovňa ho dala do konkurzu. Pritom kúpil zadlžený podnik, kde riaditeľ neplatil odvody,“ vysvetľoval šéf národniarov v rozhovore.

Pravda je, že ekonomická situácia Lesostavu bola ťažká už pred privatizáciou a podnik vykázal v roku 1993 stratu 9,5 milióna korún. V archívnom spise FNM sa nachádza Informačné memorandum, podľa ktorého v roku 1995, teda tesne pred privatizáciou, záväzky Lesostavu presahovali pohľadávky asi o päť miliónov korún.

Žiadna zmienka o závratnom dlhu voči Sociálnej poisťovni sa tam však nenachádza. Naopak, je tam list z roku 1997, v ktorom Ondrej Danko píše Fondu národného majetku, že sa podarilo oživiť činnosť akciovej spoločnosti a darí sa dosahovať dobré výsledky.

Bývalý riaditeľ Lesostavu Revúca Bohuš Demjan odmieta, že by podnik za jeho éry šesť rokov neplatil odvody. Priznáva, že ekonomická situácia firmy nebola ľahká a v účtovníctve boli staré dlhy, ale určite nie v takom rozsahu, o ktorom dnes hovorí Danko.

„Nové vedenie na čele s pánom Dankom prevzalo sprivatizovaný podnik a dokončilo staré zákazky, ale nemám informácie o tom, že by prinieslo aj nejaké nové. Naopak, začalo predávať časti majetku, napríklad celý areál košickej správy.“

Práve majetok sprivatizovaných firiem bol zlatým vajcom celého procesu. Podľa archívneho spisu mal Lesostav pred privatizáciou pozemky, budovy, haly a stroje v účtovnej hodnote zhruba 67 miliónov korún.

O rozpredávaní majetku písal novinár Vladimír Jancura v článku Príbeh našich čias v denníku Pravda z 22. 5. 1999: „Ako nedávno zistili kontrolóri FNM, len z vykázaných úbytkov sa odpredal a vyradil majetok v celkovej sume 52 813 150 Sk. Podľa vyjadrenia predsedu predstavenstva spoločnosti pána Danka sa tržby použili na prevádzkové účely. Na odpredaj majetku však spoločnosť nemala súhlas FNM.“

Bývalý riaditeľ Demjan navyše dodáva, že Dankovci sa nemôžu vyhovárať na zlú hospodársku situáciu v Lesostave, pretože o nej mali podrobné informácie z poskytnutého Informačného memoranda ešte pred tým, ako predložili svoj privatizačný projekt. To dokazuje aj spis v archíve Fondu národného majetku.

Bohuš Demjan zo sprivatizovanej firmy zakrátko odišiel a so spoločníkmi založili Lesostav Poprad, ktorý funguje dodnes. Otázne teda je, či sprivatizovaná firma Dankovcov, kde v predstavenstve sedel nedoštudovaný 22-ročný syn majiteľa a v dozornej rade jeho manželka a dcéra, bol riadený naozaj profesionálne.

Nešťastný úver

Andrej Danko dnes opisuje rodinnú privatizáciu Lesostavu skoro ako rodinnú tragédiu. „Otec ručil za to celým majetkom a potom nás za dlžoby naháňal exekútor. Otec si tým dosť vytrpel a napokon s podnikaním skončil,“ tvrdí šéf národniarov.

Lenže podľa archívneho spisu si Ondrej Danko vzal na kúpu akcií desaťmiliónový úver, za ktorý však ručil majetkom samotného Lesostavu a nie svojím. Je tiež zaujímavé, že hoci firma išla do krachu, rodine Dankovcov sa darilo v podnikaní.

Svedčia o tom aspoň údaje z Obchodného registra, podľa ktorých Ondrej Danko vložil 134-tisíc korún do ďalšej rodinnej firmy Dankerstav v roku 1998, jeho manželka Júlia tam v tom istom roku vložila 66-tisíc korún a najväčší vklad vo výške 1,5 milióna korún urobil ich syn Andrej Danko, a to len pár dní pred tým, ako Krajský súd v Banskej Bystrici vyhlásil konkurz na sprivatizovaný Lesostav.

Šéf národniarov to dnes vysvetľuje tak, že už ako čerstvý absolvent školy si vzal miliónový úver, založil vlastnú firmu a do dvoch rokov mal obrat sto miliónov korún. Sekera v štátnom FNM za sprivatizovaný Lesostav však zostala dodnes neuhradená.

Na otázku, ako sa vlastne rodina Dankovcov dostala k privatizácii, odpovedal šéf SNS slovami, že takú možnosť mal každý. Dobové vyjadrenia však poukazujú na to, že celý proces bol značne spolitizovaný a k majetku sa dostali len vyvolení po straníckej linke vtedajšej vládnej koalície HZDS, SNS a ZRS.

Najlepšie to podľa dobovej tlače priznal v roku 1997 sám vtedajší čestný predseda SNS Víťazoslav Moric na zasadnutí Rady pre hospodársky rozvoj Slovenska: „Neexistuje spravodlivá privatizácia, všetci vieme, že jediným kritériom bola vernosť.“