zdroj: http://tvnoviny.sk

Vladimír Mečiar sa narodil 26. Júla 1942 vo Zvolene. Vyrastal v Ladomerskej Vieske pri Žiari nad Hronom. V roku 1962 sa stal členom Komunistickej strany Československa, keďže však odmietal inváziu vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968, v roku 1970 ho zo strany vylúčili. Následne pracoval ako tavič v Dubnici nad Váhom a diaľkovo študoval právo v Bratislave na Univerzite Komenského. Po získaní titulu nastúpil v roku 1974 ako podnikový právnik do závodu Skloobal Nemšová a práve odtiaľ po necelých dvadsiatich rokoch zamieril na čelo štátu. Žije v Trenčiankych Tepliciach.

Vybrali ho v konkurze

Cestu k politickému výslniu otvorila Mečiarovi nežná revolúcia. Predstavitelia hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré po páde komunistov hľadalo ľudí do vedenia štátu, si neskoršieho premiéra začiatkom roka 1990 v akomsi konkurze vybralo za ministra vnútra.

Pamätníci neskôr spomínali, že bol sebavedomý a mal mimoriadny prehľad o štrukrúrach štátu. Až výrazne neskôr sa začalo špekulovať, že znalosti mohol získať napríklad aj vďaka spolupráci s komunistickou ŠtB.

V momente, keď sa Mečiar dostal do veľkej politiky, pevne sa chytil svojej šance.

Prebojoval sa na čelo VPN a následne sa stal predsedom slovenskej vlády vo vtedajšom federálnom Československu. 

Jeho rozlet nezastavilo ani to, že ho po spore s inými predstaviteľmi VPN koncom marca 1991 z postu premiéra odvolali.

Vytvoril vlastnú stranu - Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), 22. júna 1991 sa stal jej predsedom a po víťazstve vo voľbách v roku 1992 nastúpil 24. júna rnakého roka opäť na post premiéra.ov

A tak to bol práve Mečiar, ktorý s Václavom Klausom s platnosťou od roka 1993 rozdelili Československo.

Boxer na Pasienkoch

Možno to, že Mečiar nebol schopný dohody s inými a možno to, že požiadavky iných boli prehnané, spôsobili, že v marci 1994 ho parlament znovu odvolal z postu pemiéra. Nahradil ho Jozef Moravčík.

Po predčasných voľbách sa však 13. decembra 1994 stal tretíkrát premiérom a vstúpil zrejme do svojej najslávnejšej éry.

Charakterizovali ju napríklad legendárne mítingy v bratislavskej športovej hale na Pasienkoch, kam autobusy z celého Slovenska zvážali "babky demokratky". Práve medzi dôchodcami sa autoritatívny "vodca" tešil mimoriadnej popularite.

Mečiar však nemal len množstvo obdivovateľov, ale aj nemálo kritikov. Tí mu okrem jeho "maniérov", ktoré označovali sa nedemokratické a diktátorské - aj preto získal prezývku boxer - vyčítali aj sporné predaje štátneho majetku.

Prostredníctvom privatizácie sa podľa Mečiarových oponentov dostali k podnikom najmä ľudia spriaznení s HZDS, neraz za veľmi "priateľské" sumy.

Tí však často nenaplnili vyhlásenia, že takýto predaj by mal zabrániť, aby sa niekdajší štátny majetok dostal do rúk zahraničných investorov.

Domáci podnikatelia totiž neváhali a lacno získané "statky" predávali v snahe rýchlo zarobiť ďalej. A to aj za cenu rušenia spoločností a masového prepúšťania.

Dlhý koniec 

Výsledkom ob

jektívnych problémov postkomunistických krajín a Mečiarovho štýlu politiky bola nielen dvadsaťpercentná nezamestnanosť, ale aj izolácia v Európe. Slovensku zahraničie vyčítalo autoritárske spôsoby vládnutia a skomplikoval sa vstup krajiny do EÚ a NATO.

V tejto atmosfére sa začal Mečiarov pád.

V roku 1998 síce znovu vyhral voľby, ale vládu zostavil líder opozície Mikuláš Dzurinda. Vtedy Mečiar predviedol svoje najpamätnejšie lúčenie sa s národom.

 V roku 2002 sa situácia opakovala. Hnutie za demokratické Slovensko, ktoré sa v roku 2003 premenovalo na Ľudovú stranu - Hnutie za demokratické Slovensko, opäť získalo najviac voličských hlasov.

Avšak aj kvôli Mečiarovmu rozkolu s Ivanom Gašparovičom a následnému vzniku Gašparovičovej strany Hnutie za demokraciu stratil rozhodujúce hlasy a vo vládnutí pokračoval Dzurinda.

Ešte v roku 2000 ho navyše z jeho vily Elektra v Trenčianskych Tepliciach vyviedla polícia.

Vo voľbách v roku 2006 už utrpel debakel. Predbehol ho nielen nový miláčik národa Robert Fico, nie práve obľúbený Dzurinda, ale aj Ján Slota na čele znovu zjednotenej SNS a Béla Bugár z SMK.

ĽS-HZDS sa síce dostalo do vlády, ale v roku 2010 sa Mečiarov, čas vo vrcholovej politike naplnil.

V závere kariéry pôsobil politik skôr už ako zanovitý dôchodca než charizmatický líder.

(Foto: TASR)

Strana jedného muža, ktorá bola plne odkázaná na popularitu svojho lídra, vypadla z parlamentu a voľby 2012 dopadli očakávanou katastrofou.

Pravdepodobne nepríjemnou spomienkou ostanú pre Mečiara aj prezidenské voľby, ktoré prehral v roku 1999 s Rudolfom Shusterom a v roku 2004 s niekdajším spolustraníkom Gašparovičom.

 ČT1 - VivatSlovakia - Odchod V. Mečiara

zdroj: sme.sk

Od triumfu Mečiara prešlo dvadsať rokov

HZDS získalo pred dvoma desaťročiami pri najväčšom víťazstve 1,15 milióna hlasov.

BRATISLAVA. „V júni 1992 stále žili obe alternatívy - zachovanie ČSFR aj osamostatnenie Slovenska,“ spomína si dnes premiér a vtedajší poslanec SDĽ Robert Fico na voľby spred dvadsiatich rokov.

Konali sa 5. a 6. júna, na Slovensku v nich triumfovalo HZDS Vladimíra Mečiara, ktorý do volieb po odchode z VPN aktívne vyrazil s vlastnou stranou a už krátko po voľbách bolo zrejmé, že zachovať federáciu Česka a Slovenska nebude možné.

Mečiar, ktorý získal viac ako 37 percent a 74 poslaneckých mandátov, pritom krátko po voľbách tvrdil, že „samostatný slovenský štát nie je programovým cieľom HZDS“ a „my sme mandát na rozdelenie štátu nezískali“. Onedlho hovoril inak.

Už koncom júla slovenský premiér vyhlásil, že „nová politická reprezentácia, ktorá prišla po voľbách, už nemá vplyv na rozpad štátu“.

Oľga Keltošová,  Mečiar, Milan Kňažko. FOTO – ARCHÍV TASR

Keltošovej spomienky

Do koalície si vtedy pribral Slovenskú národnú stranu, tá požadovala samostatné Slovensko. Do rokovaní o budúcom usporiadaní štátu s Václavom Klausom, suverénnym víťazom českých volieb,  však  SNS nepustil.

Vtedajšia blízka Mečiarova spolupracovníčka Oľga Keltošová spomína, že HZDS v tom čase hovorilo o konfederácii, prípadne o rovnocennom postavení v rámci federácie a  tam to aj malo smerovať. Zlom podľa nej nastal až  v auguste či v septembri – teda potom, čo v polovici júla slovenský parlament schválil Deklaráciu zvrchovanosti. „To už sa Čechom nepáčilo.“ Mečiarov postoj bol potom podľa nej ovplyvnený Čechmi.

Mečiar postupne začal presviedčať, že je to on, kto má hlavné zásluhy na vzniku samostatného Slovenska. Jedným z jeho prvých vysvetlení bolo, že „nechal českých politikov, aby nás donútili mať  samostatnú republiku“.

„Pri všetkých rokovaniach, ktoré som so slovenskou stranou viedol, bol Mečiar stredovým elementom,“ opisuje teraz rozdelenie Václav  Klaus.

Prišli ťažké roky

Čo po rozdelení federácie nasledovalo? Mečiarove sklony k autoritárstvu boli čoraz zrejmejšie, jeho vláda vydržala len do roku 1994.  Slovensko malo veľké ekonomické problémy. V Česku naštartovali prvé reformy, u nás spustili klientelistickú privatizáciu.

„Ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme boli takí silní, že prevalcujeme všetko... že to prevalcujeme, nech sa deje vôľa Božia, že sa do toho pustíme tak, ža sa potom budú všetci čudovať,“ povedal Mečiar rok a pol po voľbách pri svojom pamätnom prejave v Zlatej Idke v novembri 1993. Voľby v roku 1994 ešte jasne vyhral, každými ďalšími však slabol.

Dnes Mečiar s verejnosťou nekomunikuje, zatiaľ čo Václav Klaus je českým prezidentom.

zdroj: tvnoviny.sk

 Koľko sa to vlastne rozkradlo za Mečiara a Dzurindu?

Už neraz zaznel povzdych, že keby sa za vlád Vladimíra Mečiara (ĽS-HZDS) a Mikuláša Dzurindu (SDKÚ-DS) „nerozkradol“ štátny majetok, malo by Slovensko dostatok peňazí.

Očakávania sú však prehnané, vyplýva z vyjadrenia Gabriela Šípoša, ktorý sa dlhodobo venuje boju proti korupcii.

V minulosti bolo počuť aj heslo: ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu. Ani iný politik však nedokázal viesť štát bez ďalšieho prehlbovania dlhu.

(Foto: TASR)

Miliarda sem, miliarda tam

Špekulovanie o rozkrádaní povzbudzujú napríklad úvahy o privatizácii.

Celkovo sa podľa jedného zo sumárov predal počas pôsobenia Mečiara majetok v prepočte za 3,65 miliardy eur a počas Dzurindu asi za 5,3 miliardy.

Ak by sa aj šafárilo v takom rozsahu, že reálne bolo možné získať dvojnásobok sumy, čiže asi 18 miliárd eur, nejde z pohľadu štátu až o takú vysokú sumu.

Stačia totiž štyri roky - 2009 až 2012 - aby sa náš verejný dlh zdvihol asi o 17 miliárd eur.

Veľké oči

Absolútnou záchranou sa nejaví byť ani väčšia poctivosť pri rozdeľovaní štátnych zákaziek.

Riaditeľ Transparency International Slovensko Šípoš načrtol, že ak by sa v priebehu dvadsiatich rokov ušetrilo pri verejnom obstarávaní päť percent, mal by štát teoreticky k dispozícii približne o päť miliárd eur navyše.

Ďalších päť miliárd by podľa neho hypoteticky mohla priniesť poctivejšia privatizácia či vedenie štátnych podnikov.

Celkový verejný dlh však už presiahol úroveň 30 miliárd eur.

„Štát nie je v dlhoch kvôli korupcii, ale preto, že priveľa míňa a málo vyberá v daniach,“ zhrnul Šípoš.

Privatizácia môže pomáhať

Poukázal aj na to, že práve privatizácia štátneho majetku môže byť neraz prínosom, pretože bráni klientelizmu.

Pripomenul napríklad takzvané Duckého zmenky v plynárenskom gigante SPP.

Kontakt na autora: grman.miroslav@markiza.sk

 Poz:

TOTO PRIVATIZOVAL MEČIAR V ROKOCH 1994-1998: 1994 (207 privatizačných zmlúv) – agropodniky, chemické podniky, papierne, hotely, magnezitové závody – Kovohuty Krompachy, Poľnonákup, Stavoinvesta, VÚB, ZŤS, VSŽ, Bratislavské tlačiarne, Slovakofarma, Hotel Kyjev, Hotel Nitra, AB Kozmetika, Baliarne obchodu Trnava, JAS Bardejov, Keramické závody Košice, MAKYTA Púchov, MATADOR Púchov, Pivovar CASSOVAR, TESLA a. s. Stropkov, TEXICOM BZ Ružomberok, TOPVAR Topoľčany, ZPA Dukla Prešov, NOVOFRUCT, VÚJE Trnava 1995 (486 privatizačných zmlúv) – strojárstvo, tlačiarne, hotely – Duslo Šaľa, Figaro Bratislava, Pozemné stavby, Slovnaft, VSŽ, Zdroj, ŽOS, Doprastav, Baliarne obchodu a. s. Poprad, Pivovar Stein Bratislava, Slov. závody tech. skla, a.s., Agrozet Zvolen, Bučina a. s., ELBA, a. s., ELV PRODUKT a.s., Elektrovod Žilina, a.s., EZ Elektrosystémy Bratislava, FATRA a. s., FINIŠ a. s., Gastropol Prešov, HIROCEM, Hubert s. p. Sereď, Chemes, Nábytok Prešov, Petrochema Dubová, SATUR Bratislava š.p., Skloplast a.s., SLOPAK Malacky, magnezit. Závody, Stavohotely Bratislava, Stredosl. cement. B. Bystrica a.s., Levitex, Lykové textilné závody Revúca, Malokarpatský vinársky podnik, Mäso – východ, MINERÁLNE VODY, a.s., Rašelinové závody Bratislava, VSŽ 1996 (388 privatizačných zmlúv) – mäsový priemysel, autodoprava, stavebníctvo, nákladná aut. doprava – Agrokov Nitra, Cesty Nitra, Drevona Žilina, Kúpele Sliač a Kováčová, Štós, Vyšné Ružbachy, Bojnice, Lúčivná, Lesostav, STS, Víno Nitra, Cesty Nitra, Slovenská filmová tvorba Bratislava, Hotel Bratislava, Klenoty Bratislava, Slovpap, Nafta a. s. Gbely, AŽD Bratislava, BEZ transformátory, Drevokombinát Pezinok, Hydrostav a. s., Istrochem, Kablex Malacky, MATADOREX, OTEX-Textil, OZKN, Pohronské pek. a cuk. B. Bystrica, Považské chem. závody Žilina, PT Žilina, a.s., Severosl. celul. a papierne a.s., SEZ a. s. Dolný Kubín, Slovenský hodváb, Stredoslovenské žriedla, Tatravagónka a. s. Poprad, VEGUM, Biotika a. s., IZOMAT a. s. 1997 (172 privatizačných zmlúv) – kovošroty, ovocinársky majetok – Agrokov, Drevona Žilina, Chemkostav Humenné, Slovakopress, Slovnaft, STS, DMD Holding, a. s., Elektrosvit Bratislava, Elektrosvit Nové Zámky, Severosl. celul. a papierne a. s., Skloplast a.s., SLOV. LIEČ. KÚPELE TURČ. TEPL. a. s, SLOVENKA Banský Bystrica 1998 (76 privatizačných zmlúv) – Nitrianske tlačiarne, Podpolianske strojárne Detva, strojárne, Želba, Chemlon a. s., Prvá novinová spol. a.s.

zdroj: http://www.oskole.sk Vypracoval(a): Mgr. Barbora Kopuncová

Začleňovanie Slovenska do medzinárodných štruktúr

Keď dňa 1. januára 1993 oficiálne vznikli samostatná Česká a samostatná Slovenská republika, ich cieľom bolo pokračovanie trendu nastúpeného po r. 1989 – okrem potrebných politických a hospodárskych reforiem išlo predovšetkým o integráciu do existujúcich medzinárodných štruktúr: severoatlantického obranného spoločenstva NATO a Európskej únie.

Medzinárodná verejnosť ocenila (i vo svetle vojnových udalostí v bývalej Juhoslávii) pokojné rozdelenie Československa a obe nástupnícke krajiny sa ešte začiatkom r. 1993 stali členskými štátmi OSN a postupne ich existenciu uznali a diplomatické styky s nimi nadviazali ostatné krajiny.

  Ako však už naznačovali udalosti pred rozpadom Československa, ďalší vývoj v Česku a na Slovensku sa uberal rozdielnym smerom, čo ovplyvnilo i priebeh integrácie SR do medzinárodných štruktúr.

Michal Kováč, prvý prezident SR

Na tomto mieste treba poznamenať, že zo strany EÚ i NATO od počiatku existoval záujem o rozšírenie sa o krajiny bývalého sovietskeho bloku, každá kandidátska krajina však musela spĺňať prísne kritériá, aby sa s ňou mohli začať prístupové rokovania. V prípade vstupu do NATO išlo, okrem vojenských kritérií, o stabilné demokratické smerovanie krajiny, v prípade EÚ okrem toho hrali významnú úlohu ekonomické ukazovatele – kandidátske krajiny museli prejsť reštrukturalizáciou svojich ekonomík, splniť prísne rozpočtové podmienky a prijať množstvo pravidiel, týkajúcich sa hospodárstva, ktoré platili v EÚ.

 Dňom svojho vzniku (1.januára 1993) sa Slovensko stalo členom Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC) – fóra pre vzájomné politické konzultácie členov NATO a bývalých krajín Varšavskej zmluvy v oblasti spoločných záujmov na poli obrany a bezpečnosti. 4. októbra 1993 podpísala SR s EÚ tzv. Asociačné zmluvy, 27. októbra 1993 Európsky parlament ratifikoval Dohodu o pridružení SR k EÚ.

  Sľubne sa začínajúci proces integrácie Slovenska však pribrzdil vnútropolitický vývoj. Už počas rozdeľovania Československa existovalo silné vnútropolitické napätie medzi predstaviteľmi vlády, vedenej Vladimírom Mečiarom a opozície, tvorenej KDH, SDĽ a poslancami za maďarské strany. Toto napätie však len odrážalo polarizáciu slovenskej spoločnosti a odlišnú hodnotovú orientáciu obyvateľov Slovenska.

Vladimír Mečiar, prvý premiér SR

Slovensko v tomto období prechádzalo dramatickými zmenami, ktoré mali (nie vždy pozitívny) dopad na jeho obyvateľov. Išlo predovšetkým o zmeny v hospodárskej oblasti a v majetkovej štruktúre obyvateľstva. Rozpad sovietskeho bloku, RVHP a neskôr i samotného Československa viedol k prudkým zmenám v štruktúre hospodárstva – Slovensko, ktoré prešlo v 60. rokoch rýchlou industrializáciou a bolo orientované na ťažký priemysel a zbrojársku výrobu, zrazu prišlo o tradičné odbytištia. Fabriky sa zatvárali a ľudia prichádzali o prácu. Práve vtedy sa vytvorili tzv. „hladové doliny“ na strednom a východnom Slovensku, kde je dodnes vysoká nezamestnanosť.

Deväťdesiate roky sprevádzala vysoká nezamestnanosť

K hospodárskemu úpadku Slovenska prispela i privatizácia – zmena štátom kontrolovaného hospodárstva na súkromné. V rokoch 1991 – 1993 prebehla kupónová privatizácia, ktorá riešila problém nedostatku voľného investičného kapitálu. Druhá vlna privatizácie prebehla v rokoch 1995 – 1998. Vláda zrušila kupónovú privatizáciu a boli realizované priame predaje podnikov, avšak cenovo podhodnotené. Tie sa často získavali na základe politickej spriaznenosti a vinou nesprávneho hospodárenia končili v krachu, čo prispelo k hospodárskemu úpadku a k ďalšiemu nárastu nezamestnanosti a znižovaniu životnej úrovne obyvateľov. V tomto období sa zároveň vytvorili priepastné majetkové rozdiely medzi tzv. slovenskou kapitálotvornou vrstvou a bežnými obyvateľmi.

Hospodársky úpadok a nekalé praktiky privatizácie však boli len jednou z príčin spomalenia našej integrácie do EÚ, ktorej podmienkou bolo spĺňanie prísnych hospodárskych kritérií. Ďalšou závažnou brzdou bol vnútropolitický vývoj, poznamenaný nestabilitou inštitúcií a nedostatkami vo fungovaní demokracie.

V. Mečiar na jednom z preslávených mítingov HZDS

Problémy vnútropolitického vývoja čiastočne vyplývali z osobnosti premiéra V. Mečiara a jeho sklonov k autoritatívnemu riadeniu štátu, tento fakt však bol len odrazom toho istého problému v spoločnosti, kde prevažná väčšina občanov podporovala takýto spôsob vládnutia, nezlučiteľný európskymi demokratickými tradíciami. Orientácia na silného vodcu, ktorý by krajinu úspešne previedol cez krízové obdobia a prevzal väčšinu spoločenskej zodpovednosti je dlhodobou črtou slovenskej (a nielen slovenskej) spoločnosti a desaťročia strávené v totalitných režimoch (či už išlo o režim prvého Slovenského štátu alebo komunistického Československa), túto črtu len podporili.

 Vláda V. Mečiara pôsobila od vzniku SR 1. januára 1993 do marca 1994, od apríla 1993 však bola menšinovou, pretože z jej poslaneckého klubu odišla časť poslancov na čele s Milanom Kňažkom a SNS odmietla vstúpiť do vlády. Problematický bol i vzťah V. Mečiara a HZDS s prezidentom Michalom Kováčom (zvoleným vo februári 1993 za HZDS), ktorý prerástol do otvorenej nenávisti. Na jar 1994 Mečiarova vláda padla a novým premiérom, ktorý krajinu viedol až do volieb v októbri r. 1994 sa stal Štefan Moravčík (odídenec z HZDS). Voľby v októbri r. 1994 však opäť vyhralo HZDS V. Mečiara, ktoré zostavilo vládu s SNS a ZRS (Združením robotníkov Slovenska).

Tretia vláda V. Mečiara dostala pre niektoré svoje kontroverzné kroky Slovensko do medzinárodnej izolácie a spôsobila i spomalenie integračného procesu. Toto sú niektoré kauzy, ktoré nám vtedy zahraničie vyčítalo:

• Ustanovujúca schôdza Národnej rady SR po parlamentných voľbách 1994 (niekedy nazývaná i Noc dlhých nožov) – za nerešpektovania pomerného zastúpenia v parlamentných výboroch si koalícia rozdelila všetky posty. Kontrolné orgány boli obsadené poslancami koalície, odborníci z opozície boli presunutí do Výboru pre životné prostredie. Na protesty opozície reagoval Vladimír Mečiar pamätným výrokom: “Je po voľbách, zvyknite si!” Druhá schôdza parlamentu sa už konala za prítomnosti 86 poslancov, počas nej boli vymenení všetci predsedovia, podpredsedovia, riaditelia a prezidenti štátnych inštitúcií, na ktoré má parlament dosah. Čistky postihli Radu pre STV, či rozhlas, Generálnu prokuratúru, Národný kontrolný úrad či Fond národného majetku. Všade boli dosadení ľudia blízki vládnucim stranám.

Gustáv Krajčí – minister vnútre zodpovedný za kauzu „zmarené referendum“

• Zmarené refernedum r. 1997 - Prezident Slovenskej republiky vyhlásil na dni 23. a 24. mája 1997 dve referendá - o vstupe SR do NATO a o priamej voľbe prezidenta. Znamená to, že na hlasovacom lístku mali byť 4 otázky. Minister vnútra G. Krajčí však svojvoľne rozhodol, že v referende sa bude hlasovať iba s lístkami označenými tromi otázkami. Ústredná komisia pre referendum na základe týchto skutočností vyhlásila referendum za zmarené.

• Kauza František Gaulieder - v decembri vylúčili poslanci vtedajšej vládnej koalície z parlamentu poslanca F. Gauliedera proti jeho vôli. Jeho vylúčenie odôvodňovali listom, ktorý vraj poslal predsedovi parlamentu, kde malo byť jeho vzdanie sa poslaneckého mandátu. Vládna koalícia svoje rozhodnutie nezmenila ani napriek Gauliederovmu nesúhlasu, ktorý dal najavo slovne i písomne, a ani napriek tomu, že o nezákonnosti tohto ich rozhodnutia rozhodol aj Ústavný súd.

• Zavlečenie Michala Kováča ml. 31. augusta 1995 bol syn vtedajšieho prezidenta SR Michal Kováč ml. bol násilne zavlečený do Rakúska. Z únosu bola podozrivá tajná služba, cieľom malo byť odstúpenie prezidenta z funkcie. Prezident však vo funkcii ostal až do konca funkčného obdobia. Keďže sa nepodarilo zvoliť nového prezidenta, od marca 1998 prevzala časť jeho kompetencií vláda a jej predseda V. Mečiar využil získané prezidentské právomoci a udelil amnestiu pre páchateľov zavlečenia a zmarenia referenda.

Ralph Johnson, veľvyslanec USA a druhý prezident SR, Rudolf Schuster

 Nasledovali kauzy Gaulieder a zmarené referendum. Na NATO summite v Madride 8.-9. júla 1997 sa rozhodlo, že na konzultácie o rozširovaní aliancie budú v prvej vlne prizvané krajiny Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Slovensko z prvej vlny rozširovania NATO vypadlo. V polovici júla zaznel podobný verdikt zo strany EÚ: Európska komisia rozhodla, že SR nebude prizvaná na rokovanie o vstupe SR do EÚ.

 Práve odmietavý postoj EÚ a NATO k dianiu na Slovensku bol podnetom na mobilizáciu predstaviteľov politického, kultúrneho či vedeckého života na Slovensku, ktorí nesúhlasili so spôsobom vládnutia V. Mečiara, k aktivizmu. Ten sa naplno prejavil pred voľbami v septembri 1998. Víťazom volieb sa stalo opäť HZDS, no druhou najsilnejšou bola SDK (Slovenská demokratická koalícia), ktorá (podľa nového volebného zákona, umožňujúceho kandidovať len stranám, nie koalíciám) združovala strany DÚ, KDH, DS, SDSS a SZS. Tretie a štvrté miesto získali SDĽ (Strana demokratickej ľavice) a SMK (Strana maďarskej koalície), nasledovala Strana občianskeho porozumenia (SOP). Tie spolu s SDK vytvorili vládu na čele s Mikulášom Dzurindom. Jednoznačnou prioritou novej vlády sa stala integrácia do euro-atlantických štruktúr. Vyjednávaním s EÚ bol poverený Ján Figeľ.

 Keďže vládu tvorili strany rôzneho politického zamerania (tzv. pravoľavá koalícia), dochádzalo k viacerým sporom, hlavne ekonomickej oblasti. Problémom bola aj samotná SDK, ktorá nakoniec vytvorila novú stranu – SDKÚ – a súčasne sa obnovilo aj päť jej materských strán. Na jar r. 1999 sa konali prvé priame prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil koaličný kandidát Rudolf Schuster.

Slovenský vyjednávač Ján Figeľ

Už v decembri 1998 prijal Európsky parlament rezolúciu ku kandidatúre SR na vstup do EÚ, kde odporučil flexibilný prístup k Slovensku a EK navrhol vypracovanie novej správy o SR. Slovensko začalo plniť Kodanské kritériá (pravidlá, ktoré definujú, či je krajina spôsobilá na vstup do EÚ – demokracia, vláda zákona, ľudské práva, ochrana menšín a ekonomické kritériá). V r. 1999 na summite EÚ v Helsinkách dostalo Slovensko pozvanie k rokovaniam o vstupe do EÚ, za referenčný dátum vstupu do únie bol určený 1. január 2004. V apríli 1999 na summite vo Washingtone bolo Slovensko zaradené do zoznamu kandidátskych krajín na členstvo v NATO (v marci toho roku sa stali členmi NATO ČR, Maďarsko a Poľsko), pozvánku na prístupové rokovania o vstupe do NATO dostalo na pražskom summite v novembri 2002.

  Počas prístupových rozhovorov muselo Slovensko potvrdiť svoju politickú pripravenosť prevziať politické a obranno-vojenské záväzky vyplývajúce z pristúpenia k NATO, SR sa musela zaviazať, že bude prispievať do spoločných rozpočtov NATO a pre potreby obrany bude vyčleňovať prostriedky vo výške 2% HDP. 27. marca 2003 vláda SR na mimoriadnej schôdzi jednomyseľne schválila pristúpenie SR k Severoatlantickej aliancii, v apríli 2003 ju nasledovala Národná rada SR. O rok neskôr, 2. apríla 2004 sa odohral slávnostný ceremoniál prijatia za člena v ústredí NATO v Bruseli. Vo voľbách r. 2002 opäť počtom hlasov zvíťazilo HZDS, no vládu vytvorili tieto strany: SDKÚ, SMK, KDH a ANO. Predsedom vlády sa stal opäť Mikuláš Dzurinda.

 Vláda, ktorá bola zložená zo stredopravých strán, vykonala množstvo reforiem, predovšetkým v oblasti hospodárstva, zdravotníctva a sociálnych vecí. Mnohé z nich mali dlhodobo pozitívny prínos, no spočiatku sa negatívne odrazili na životnej úrovni obyvateľstva. Hlavne reformy v oblasti sociálnych vecí, niektoré veľmi kontroverzné, prijímala verejnosť s veľkou nevôľou. V roku 2004 prijala vláda jednotnú sadzbu 19% na daň z príjmu fyzických i právnických osôb a DPH, ktorá zlepšila podnikateľské prostredie a prilákala investície zo zahraničia. Kontroverzie vyvolal aj odpredaj podielov v strategických podnikoch (plyn, elektrina) a dôchodková reforma, ktorá znamenala zavedenie druhého, sporivého piliera. Obe vlády M. Dzurindu (rovnako ako všetky predchádzajúce vlády) sprevádzali korupčné škandály.

 25. októbra 2002 EÚ odporučila na svojej najvyššej úrovni okrem Slovenskej republiky aj ďalších 9 kandidátskych štátov na vstup do EÚ. K 15 pôvodným členským štátom únie sa tak mali pripojiť Cyperská republika, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko. V apríli 2003 Rada EÚ, zložená z ministrov zahraničných vecí oficiálne schválila prijatie SR do EÚ. Toto rozhodnutie definitívne otvorilo cestu k podpisu zmluvy o pristúpení. V dňoch 16. a 17. mája sa konalo na Slovensku referendum o vstupe krajiny do EÚ.

Oslavy vstupu SR do EÚ

  Kladne odpovedalo 92,46 percenta účastníkov referenda, účasť však bola najnižšia zo všetkých kandidátskych štátov - iba 52,15 % oprávnených voličov. Slovensko sa stalo členom EÚ 1. mája 2004. Prvým slovenským eurokomisárom bol menovaný dovtedajší slovenský vyjednávač Ján Figeľ. O mesiac neskôr, 14. júna 2004 Slovensko prvýkrát volilo poslancov do Európskeho parlamentu. 15 rokov po Nežnej revolúcii sa tak Slovensko stalo plnohodnotným členom Európskej únie a NATO.  

 poz: Najznámejšia kauza vlády V.Mečiara 

zdroj: http://tema.aktuality.sk

 Ide o kauzu z 31. augusta 1995 bol násilne zavlečený do rakúskeho Hainburgu syn vtedajšieho slovenského prezidenta Michal Kováč ml.

Vina za čin bola pripisovaná Slovenkej informačnej službe, ktorej vtedy šéfoval Ivan Lexa.Podľa policajného vyšetrovania dôstojník SIS Ján T. 31. augusta 1995 popoludní cestoval do Hainburgu. Telefonicky (a anonymne) oznámil rakúskej polícii, že pred hainburskou policajnou stanicou v zaparkovanom Mercedese sa nachádza človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Išlo o uneseného, zbitého a do bezvedomia opitého Michala Kováča mladšieho. Známou postavou kauzy je Oskar Fegyveres. Tento bývalý príslušník SIS totiž pred vyšetrovateľom vypovedal, že únos Michala Kováča mladšieho zorganizovala SIS. V januári 1997 SIS vyslala piatich dôstojníkov kontrarozviedky na tajnú misiu do Švajčiarska, kde mali vypátrať miesto pobytu Oskara Fegyveresa. Doposiaľ je kauza často pretriasaná aj slovenskými politickými špičkami.

Chronológia kauzy zavlečenie

11. novembra 1994 - Vydal Interpol medzinárodný zatykač na Michala Kováča ml. v súvislosti s tzv. kauzou Technopol.

7. marca 1995 - Denník Slovenská Republika informoval o vydaní zatykača na syna slovenského prominenta Michala Kováča ml., obvineného v Nemecku z účasti na podvode presahujúcom dva milióny dolárov.

31. augusta 1995 - Neznámi páchatelia v dvoch autách so slovenskými štátnymi poznávacími značkami násilne a protiprávne zavliekli M. Kováča ml. do cudziny. Ôsmi muži zastavili auto syna vtedajšieho prezidenta neďaleko Svätého Jura pri Bratislave, kde Kováč junior býval. Členovia osádok áut vyvliekli Kováča mladšieho z auta a ohrozovali ho pištoľou. Potom mu nasadili masku, dali mu elektrické šoky a násilím doňho vliali fľašu whisky. Syn slovenského prezidenta sa vo svojom aute, ktoré pôvodne ostalo vo Svätom Jure, prebral pred policajnou stanicou v rakúskom Hainburgu. Na základe telefonátu zo Slovenska ho tam našla rakúska polícia a previezla do nemocnice. Po krátkom pobyte v nemocnici ho zadržali v súvislosti s medzinárodným zatykačom Interpolu, ktorý na neho vydali v Nemecku.

1. septembra 1995 - M. Kováč ml. bol prevezený do vyšetrovacej väzby vo Viedni.

2. septembra 1995 - Prezident SR Michal Kováč požiadal ministra zahraničných vecí SR Juraja Schenka, aby požiadal Rakúsko o vydanie jeho syna.

5. septembra 1995 - Premiér Vladimír Mečiar zdôraznil, že zo strany vlády nie sú právne dôvody na to, aby žiadali rakúske orgány o vydanie M. Kováča ml.

7. septembra 1995 - Vyšetrovateľovi zavlečenia M. Kováča ml. do cudziny Jaroslavovi Šimuničovi bol odňatý tento prípad. 2. októbra 1995 - Prepustili na kauciu vo výške jedného milióna šilingov M. Kováča ml. z vydávacej väzby.

17. októbra 1995 - Vyšetrovateľovi zavlečenia M. Kováča ml. do cudziny Petrovi Vačokovi bol tento prípad odňatý.

23. októbra 1995 - Novým vyšetrovateľom sa stal J. Číž. December 1995 - Prokurátor mestskej prokuratúry v Bratislave v súvislosti s Technopolom obvinil M. Kováča ml. z napomáhania trestnému činu podvodu.

3. januára 1996 - M. Kováč ml. vyzval vládu SR, aby požiadala Rakúsko o jeho navrátenie.

20. februára 1996 - Vyšší krajinský súd vo Viedni rozhodol, že syn prezidenta Michal Kováč ml. nebude z Rakúska vydaný mníchovskej prokuratúre a môže sa vrátiť na Slovensko.

23. februára 1996 - M. Kováč ml. sa po takmer polroku vrátil na Slovensko.

29. apríla 1996 - V Bratislave pri nevyjasnenom výbuchu auta BMW 320 Tourist na propán-butánový pohon zahynul jeho vodič Róbert Remiáš, policajný dôstojník a blízky priateľ bývalého príslušníka SIS Oskara F., vtedy zdržiavajúceho sa v zahraničí a zapleteného do kauzy únosu Michala K. ml. Z návodu na vraždu neskôr obvinili Ivana Lexu.

17. mája 1996 - J. Číž uložil vyšetrovací spis zavlečenia M. Kováča ml. do cudziny pre nedostatok dôkazov na začatie trestného stíhania.

26. júna 1996 - M. Kováčovi ml. bol odobratý pas na hraničnom priechode do Rakúska, keď chcel ísť vypovedať do Nemecka v kauze Technopol.

6. júna 1997 - Na základe žiadosti Krajinského súdu v Mníchove nasledoval pokyn na medzinárodné pátranie, zadržanie a vydanie M. Kováča ml.

12. decembra 1997 - Prezident SR Michal Kováč udelil svojmu synovi milosť, na základe ktorej bolo trestné stíhanie voči nemu v SR zastavené.

20. januára 1998 - M. Kováčovi ml. bol vrátený cestovný pas.

3. februára 1998 - Michal Kováč ml. bol na základe medzinárodného zatykača zadržaný českou políciou na hraničnom priechode s NSR Rozvadov-Waidhaus, keď chcel vycestovať do Nemecka, aby mohol v kauze Technopol vypovedať pred nemeckými trestnými orgánmi.

9. februára 1998 - Sudca Štvrtej Trestnej komory bavorského Najvyššieho súdu Hans Schmid v Mníchove zamietol žiadosť nemeckých advokátov o prepustenie Michala Kováča mladšieho na kauciu vo výške 75.000 nemeckých mariek, teda zrušenie medzinárodného zatykača v prípade, že ho Česká republika vydá do Nemecka.

10. februára 1998 - Nemecký právny zástupca Michala Kováča ml. v kauze Technopolu Leonard Walichevski podal sťažnosť na Najvyššom krajinskom bavorskom súde v Mníchove na žiadosť zamietnutú 9. februára 1998 o prepustenie jeho klienta na kauciu a zrušenie medzinárodného zatykača.

12. februára 1998 - Začal sa na krajinskom súde v Mníchove 1 pred 6. trestnou komorou dlho očakávaný súdny proces v podvodnej kauze na slovenskom Technopole s hlavným aktérom Rudolfom van der Werffom.

3. marca 1998 - Sudca Druhého trestného senátu Vyššieho krajinského súdu v Mníchove Helmut Glück rozhodol, že sťažnosti Michala Kováča ml. vyhovie a prepustil ho na kauciu vo výške 150.000 nemeckých mariek. Michal Kováč ml. bol v mníchovskej vyšetrovacej väzbe od 12. februára 1998, keď ho Česká republika vydala do Bavorska na základe medzinárodného zatykača.

3. marca 1998 - Vtedajší premiér Vladimír Mečiar vyhlásil v zastúpení prezidenta SR rozhodnutie o amnestii vzťahujúce sa aj na trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča ml. do cudziny. Mečiar nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z týchto trestných činov.

5. apríla 1998 - Na základe rozhodnutia sudcu Štvrtej trestnej komory Krajinského súdu Mníchov 1 sa Michal Kováč ml. vrátil z Nemecka na Slovensko. Sudca vyhovel žiadosti jeho nemeckého advokáta i štátneho prokurátora o zrušenie povinnosti odovzdania pasu a žiadosti o vycestovanie z územia Nemecka.

7. júla 1998 - V Zbierke zákonov č. 214/1998 bolo zverejnené nasledovné Rozhodnutie predsedu vlády SR o amnestii: “Predseda vlády Slovenskej republiky, využívajúc svoje právomoci podľa čl. 105 ods. 1 a čl. 102 písm. i) Ústavy SR v záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., vyhlasuje toto rozhodnutie o amnestii: Čl. II - Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.” Rozhodnutie podpísal predseda vlády SR Vladimír Mečiar v zastúpení prezidenta SR.

8. decembra 1998 - Po parlamentných voľbách nový premiér a zastupujúci prezident Slovenskej republiky Mikuláš Dzurinda podpísal Rozhodnutie o amnestii. Vypustením niektorých článkov z rozhodnutí o amnestii, ktoré udelil jeho predchodca a zastupujúci prezident Vladimír Mečiar 3. marca a 7. júla 1998, umožnil Mikuláš Dzurinda svojím rozhodnutím konať v kauzách Zmarené referendum a Únos občana Michala Kováča ml.

26. januára 1999 - Senát Ústavného súdu SR na neverejnom zasadnutí predbežne prerokoval podanie skupiny 34 poslancov Národnej rady SR za HZDS z 5. januára 1999, ktorí žiadali o výklad článku 102, písmeno i Ústavy SR v súvislosti s minuloročným decembrovým rozhodnutím premiéra SR Mikuláša Dzurindu v zastúpení prezidenta o amnestii.

1. februára 1999 - Polícia zadržala bývalých funkcionárov SIS Jaroslava Svěchotu a Róberta B., ktorí sú obvinení zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, zavlečenia M. Kováča ml. do cudziny a lúpeže v spolupáchateľstve 4. februára 1999 - Po potvrdenom doručení rozhodnutia účastníkom konania Ústavného súdu SR zverejnil jeho výsledok. Ústavný súd rozhodol, že žiadnu amnestiu nemožno ani zrušiť ani zmeniť.

4. februára 1999 - Poslanec HZDS a bývalý riaditeľ Slovenskej informačnej služby (SIS) Ivan Lexa podal podnet generálnemu prokurátorovi SR Milanovi Hanzelovi na prešetrenie údajne nezákonných postupov orgánov činných v trestnom konaní v prípade zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny.

23. februára 1999 - Rádiu Twist sa podarilo získať zvukovú nahrávku, ktorá údajne súvisela s únosom Michala Kováča mladšieho.

26. marca 1999 - Vyšetrovateľ odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti doručil do parlamentu žiadosť o vydanie súhlasu na ďalšie - v poradí už siedme trestné stíhanie poslanca NR SR Ivana Lexu a vyslovenie súhlasu na jeho vzatie do vyšetrovacej väzby.

9. apríla 1999 - Národná rada SR hlasovaním rozhodla, že vydáva poslanca HZDS Ivana Lexu na trestné stíhanie, čím bol zbavený imunity. Vyšetrovateľ doručil do parlamentu žiadosť o schválenie návrhu, aby bol I. Lexa vzatý do vyšetrovacej väzby, pretože je dôvodné podozrenie, že na slobode by mohol mariť vyšetrovanie svojej trestnej činnosti.

15. apríla 1999 - NR SR návrhu vyšetrovateľa vyhovela. Ivan Lexa bol na základe návrhu prokurátora vzatý do vyšetrovacej väzby. 19. júla 1999 - Po 95 dňoch Ivana Lexu prepustili.

26. októbra 1999 - Prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal Michal Kováč ml. prvý senát Ústavného súdu SR o priznanie postavenia vedľajšieho účastníka v konaní vedenom na základe podnetu Jaroslava Svěchotu. Ten ako navrhovateľ namietal porušenie jeho ústavných práv Ministerstvom vnútra SR a Krajskou prokuratúrou v Bratislave.

27. októbra 1999 - Ústavný súd SR nepriznal Kováčovi juniorovi postavenie vedľajšieho účastníka v konaní vo veci bývalého námestníka riaditeľa SIS Jaroslava Svěchotu. Kováč ml. sa na základe rozhodnutia senátu mohol na pojednávaní zúčastniť iba ako verejnosť.

26. februára 2000 - Kauza Technopol sa pre Michala Kováča mladšieho definitívne skončila. Štvrtá trestná komora Krajinského súdu Mníchov 1 pod vedením predsedajúceho sudcu Hansa Schmida rozhodnutím z 23. februára 2000 s konečnou platnosťou zastavila šesť rokov trvajúce konanie voči M. Kováčovi ml. Dôvodom bola skutočnosť, že súd dospel k názoru, že sa nedá očakávať Kováčovo odsúdenie. Syn slovenského exprezidenta bol v Nemecku obvinený kvôli podozreniu z účasti na podvode, vo finančnom vyčíslení presahujúcom dva milióny dolárov.

Máj 2000 - Podľa denníka Nový deň Ivan Lexa pravdepodobne opustil územie Slovenska.

27. novembra 2000 - Bratislavský krajský prokurátor podal na Krajskom súde v Bratislave obžalobu na poslanca Národnej rady SR a exriaditeľa Slovenskej informačnej služby Ivana Lexu. Vinil ho z trestného činu zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny.

5. mája 2001 - Kaucia vo výške milióna šilingov, ktorú zaplatil za svojho syna exprezident SR Michal Kováč za jeho prepustenie, prepadla v prospech Nemecka. Sumu v prepočte tri milióny Sk si bývalý prezident Kováč požičal od amerického podnikateľa slovenské pôvodu Lea Danihelsa.

29. júna 2001 - Trestné stíhanie obvineného Ivana Lexu a spol. v kauze zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny senát Okresného súdu Bratislava III. na neverejnom zasadnutí zastavil.

5. júna 2002 - Krajský súd v Bratislave potvrdil zastavenie trestného stíhania bývalého riaditeľa SIS Ivana L. a spol. v kauze zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny.

14. júla 2002 - Polícia v Juhoafrickej republike zadržala poslanca a bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu. 22. augusta 2002 - Generálna prokuratúra chcela obnoviť kauzu únosu Michala Kováča mladšieho.

20. decembra 2002 - Najvyšší súd (NS) SR na neverejnom zasadnutí zamietol sťažnosť Generálnej prokuratúry SR proti zastaveniu trestného stíhania v kauze zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny. Senát NS SR konštatoval, že prípad podlieha amnestii expremiéra Vladimíra Mečiara z roku 1998. Vychádzal pritom z predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu SR. Rozhodnutie NS SR je právoplatné a nie je možné proti nemu podať odvolanie.

zdroj: http://www.necenzurovane.sk

Robert Fico navrhol, aby 31. august 1995, kedy Vladimír Mečiar zabránil samoúnosu Michala Kováča ml., bol pamätným dňom – súhrn fikcie a reality

          V centrále Politbyra ÚV Smer – tzv. sociálna demokracia vládla slávnostná nálada. Z množstva hesiel, ktorými bolo oblepené celé vnútro budovy, vynikalo hlavne toto: „Slovenský štátny terorizmus a paranoja Vladimíra Mečiara, pomocou ktorých zabránil samoúnosu Michala Kováča ml., sú zárukou mieru, slobody, pokroku a stability Slovenskej republiky.“ Slávnostný prejav predniesol Robert Fico, ktorým zároveň zdôvodnil, prečo 31. august 1995 by mal byť nielen pamätným dňom ale aj finančným odškodnením pre Vladimíra Mečiara.

          Vážený zakladateľ a krstný otec ponovembrového štátneho terorizmu na Slovensku Vladimír Mečiar,

          Vážení členovia zločineckej skupiny založenej Vladimírom Mečiarom na zmarenie vyšetrovania únosu Michala Kováča ml., ktorým sa musel zabrániť samoúnos, Ľudovít
Hudek, vtedajší  minister vnútra, Michal  Vaľo, vtedajší  generálny  prokurátor a Ivan  Lexa, vtedajší  riaditeľ  SIS,

          Vážení predstavitelia a sympatizanti štátneho terorizmu z HZDS, Smeru a ostatných štátnych orgánov,

          Chcem touto cestou  zdôvodniť a zdokumentovať, prečo 31. august 1995 by mal byť pamätným dňom, kedy Vladimír Mečiar zabránil najhoršej provokácii v tisícročnej histórii Slovenska, pripravovanej a realizovanej vtedajším prezidentom Michalom Kováčom za veľkej podpory mediálnych prostitútok a slizkých hadov zo SME, Plus 7 dní, Nového času, ako aj zahraničných rozviedok a médií. Toto všetko malo ohroziť a rozvrátiť štátne zriadenie a celistvosť mladej Slovenskej republiky, zabrániť tomu, aby majetok Slovenska bol rozdávaný pracujúcemu ľudu na príkaz vtedajšieho predsedu vlády Mečiara, čím si vyslúžil veľkú nenávisť nielen zo strany novo tvoriacej sa slovenskej kapitálovej vrstvy, ale aj zo strany zahraničných špekulantov. Vladimír Mečiar bol a je výnimočným zjavom v tisícročnej histórii Slovenska a jeho boji o samostatnosť a zvrchovanosť krajiny. Hoci na jeho pleciach ležal osud celého Slovenska, často krát musel zaskakovať za celú vládu a parlament, vždy bol a je naďalej skromným človekom, nikdy nehľadal majetkový prospech, doteraz žije v normálnej rodinnej novostavbe, naďalej sa riadi krédom:  sebe na prežitie, zvyšok pre národ. Za túto dobročinnosť a ľudomilnosť pre blaho vlastného národa, mal a má Vladimír Mečiar množstvo nepriateľov z politických a ekonomických kruhov. Paradoxne, tieto hyeny a slizké hady chceli aj mňa finančne podporovať, ako aj stranu Smer, no boli jednoznačne odmietnutí.

Pán Mečiar mal veľmi pohnutý život. Už od detstva bol prenasledovaný a šikanovaný ŠtB, lebo verejne bojoval nielen za práva pracujúcich, ale už od roku 1970 pripravoval plán na uskutočnenie zvrchovaného Slovenska. Ako neskôr skromne poznamenal, že zlom nastal v auguste 1968 pri vpáde spojeneckých vojsk RVHP do republiky, keď sa opásal šiestimi granátmi a chcel sa hodiť pod kolónu ruských tankov. Vtedy, tesne pred tým, ako sa chcel hodiť pod kolónu ruských tankov, počul ten zvláštny hlas, pričom nebol schopný určiť, či ide zo samotných nebies, alebo z horúcich pekiel. Napriek tomu, ten hlas bol tak jasný a zreteľný, citujem, „Vlado, ty musíš žiť, raz Ťa bude slovenský národ potrebovať“, mu zabránilo, aby sa hodil pod kolónu tankov. No nielen to. Zároveň dostal ešte jeden zvláštny dar – dobre vyvinutú paranoju. Vďaka tejto paranoji sa naučil nielen dopredu predvídať, čo mu umožňovalo už v zárodkoch mariť rozvratné kroky proti Slovenskej republike a jej občanoch.

          Preto sa domáci a zahraniční nepriatelia z politických, ekonomických a mediálnych kruhov snažili nájsť vysoko postaveného politika, ktorý by maril a sabotoval prácu Vladimíra Mečiara pre vlastný národ. Voľba padla na Michala Kováča, v tom období prezidenta Slovenskej republiky. Ako sa ukázalo, domáci a zahraniční nepriatelia slovenského národa si dobre vybrali. V tom období už Vladimír Mečiar spolu s Augustínom Mariánom Húskom mali vypracovaný privatizačný projekt, ako by mal majetok Slovenskej republiky prejsť cez tzv. privatizáciu do rúk pospolitého slovenského pracujúceho ľudu. Keďže predsedom slovenského parlamentu bol vtedy Ivan Gašparovič, ktorého národné myslenie a sociálne cítenie už vtedy vyvolávalo pozornosť celého sveta, Michal Kováč si bol vedomý, že bude treba zabrániť, aby slovenský parlament schválil odovzdanie štátnemu majetku slovenskému pospolitému a pracujúcemu ľudu. Z titulu svojej prezidentskej funkcie začal doma a v zahraničí osočovať Ivana Gašparoviča, že sa jedná o starého chuja, čo malo veľmi negatívne následky na jeho  psychiku.

          Podarilo sa mu takto docieliť, že pod týmito nepodloženými obvineniami ho dostal do takého psychického stavu, kedy nedokázal ovládať sám seba, a výsledkom bolo, že štátny majetok miesto pospolitému pracujúcemu ľudu bol slovenským parlamentom pod jeho vedením odovzdaný domácim nepriateľom slovenského národa. Preto Vladimír Mečiar sa rozhodol konať. Po nabehnutí do piateho a šiesteho štádia paranoje ako slovenský premiér v pravidelnom rozhovore pre Slovenský rozhlas dňa 24. 5. 1996, teda sedem mesiacov po tom, ako zabránil samoúnosu Michala Kováča ml., a pre istotu ho nechal radšej uniesť, mimo iného uviedol aj toto: „Neskoršie sme mali informácie, ktoré mi umožňujú urobiť niekoľko záverov. Prvý, prezident SR vedel, že sa niečo s jeho synom pripravuje a nezakročil proti tomu. Druhý, prezident SR maril a ovplyvňoval priebeh vyšetrovania k spojitosťami s inými osobami, tiež podozrivými z trestnej činnosti. A tretí, že dnes, keď sa vyšetruje prípad Technopol a tzv. únos, súčasne sa preukazuje priama spätosť týchto prípadov a o kauze Technopol vo vzťahu k amnestii rozhoduje človek, ktorý ak by nemal imunitu prezidenta, bol by s najväčšou pravdepodobnosťou obvinený ako jeden zo spolupáchateľov tejto kauzy.“

          Ak prezident Michal Kováč nechcel byť po týchto výrokoch usvedčený, musel podať trestné oznámenie na Vladimíra Mečiara, čo aj realizoval 28. mája 1996 na Obvodnú prokuratúru Bratislava 1 pre trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa, ohovárania a hanobenia republiky a jej predstaviteľa. Vyšetrovateľ Mestského úradu vyšetrovania PZ v Bratislave ale vec trestného oznámenia odložil a v uznesení uviedol, že nejde o podozrenie z trestného činu. V odôvodnení vyšetrovateľ uvádza, že za účelom preverenia oznámenia boli o vysvetlenie okrem iných požiadaní V. Mečiar, M. Kováč a redaktor SRo Martin Doboš, ktorý rozhovor s premiérom pripravil. Podľa vyšetrovateľa pri trestnom čine ohovárania páchateľ musí vedieť, že údaj, ktorý zverejnil, je nepravdivý. „Ak sa domnieval, že údaj je pravdivý, ide o skutkový omyl, ktorý vylučuje subjektívnu stránku trestného činu ohovárania. JUDr. Mečiar je presvedčený o tom, že jeho tvrdenia, odvysielané v uvedenej relácii Slovenského rozhlasu, sú pravdivé. Vykonaným preverovaním sa nepreukázalo, že by svojimi výrokmi... JUDr. Vladimír Mečiar oznámil úmyselne nepravdivý údaj a jeho výroky boli len kritikou osoby Ing. Michala Kováča CSc., a z toho dôvodu nemohlo ísť ani o hanobiace výroky. Nedopustil sa ani trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, lebo svojím vystúpením v rozhlase nevykonával svoju právomoc, ktorá mu vyplýva u funkcie predsedu vlády SR.“

Ďalej Robert Fico pokračoval: Keďže už pri vzniku Slovenskej republiky viacero lekárskych a vedeckých kapacít nielen na Slovensku ale aj v zahraničí konštatovalo, že piaty a šiesty stupeň paranoje Vladimíra Mečiara je na tak vysokej úrovni, že ju možno povýšiť nad zákon, tak aj vyšetrovateľ polície sa podľa tohto riadil. Preto celkom správne pozabudol aj na to, že Vladimír Mečiar v rozhlase vystupoval ako predseda vlády a o osobe Michala Kováča hovoril ako o prezidentovi. Práve to je na jeho paranoji to najpodstatnejšie, že on vysloví hocijaký názor, a stotožní sa s ním ako s pravdivým obrazom. Keďže aj ja som mal tú česť dostať na špeciálnej rakúskej klinike základy jeho rozvinutej paranoje – a to formou špeciálnych tekutín do žíl a magnetickou rezonanciou do mozgu, takúto paranoju som povýšil aj nad Deklaráciu OSN z 18. decembra 1992, kde v článku 18 deklarácie sa hovorí: „osoby, ktoré sa dopustili alebo pravdepodobne dopustili prečinov uvedených v článku 4, odsek 1, nebudú požívať výhod z práva amnestie alebo podobných prostriedkov, ktoré by mohli mať za účinok ich oslobodenie od trestného stíhania alebo postihu.“ V článku 4, odsek 1 sa dočítame: Všetky akty násilného zmiznutia budú prečinmi, podľa trestného práva postihnuteľnými primeranými trestami, ktoré zohľadnia ich extrémnu závažnosť. To znamená, PODĽA DEKLARÁCIE OSN ĽUDIA, KTORÍ SA DOPUSTILI ÚNOSU, NESMÚ BYŤ AMNESTOVANÍ.

          Vážení prítomní, napriek tomuto všetkému si myslím, že piaty a šiesty stupeň paranoje Vladimíra Mečiara ktorý bol aj mne prepožičaný, musí byť postavený aj nad túto Deklaráciu OSN. Preto sa poslanci strany Smer začiatkom februára 2012 rozhodli v NR SR  opätovne podporiť amnestie Vladimíra Mečiara. Nech žije slovenský štátny terorizmus! Nech žije piaty a šiesty stupeň paranoje Vladimíra Mečiara. Chráňme túto paranoju, cez ktorú sa z únosu vyrobil samoúnos, ako kultúrne bohatstvo Slovenska. Preto na záver tejto slávnosti si zaspievajme novú hymnu štátno-teroristických politických subjektov HZDS a Smeru – My sme zločinci, jedna rodina, štátny terorizmus a paranoja v podaní Vladimíra Mečiara je naša otčina, my sme zločinci ako z ruže kvet, štátny terorizmus a paranoju Vladimíra Mečiara budeme sprevádzať aj do pekiel...

Vladimír Pavlík          

http://www.slovenskyrozhlad.sk

zdroj: http://www.kss.sk/

Zápas s nezamestnanosťou a dôsledkami kupónovej privatizácie, významná súčasť programu KSS

Prečítané: 313x

Komunistická strana Slovenska je síce už dve desaťročia súčasťou politického života na Slovensku, ale zatiaľ má v oblasti prípravy efektívnej organizácie volieb veľa nedôsledností a pomerne značné rezervy. Do Národnej rady Slovenskej republiky sa dostala len raz a to v rokoch 2002 - 2006, keď so ziskom 7,4% obsadila v NR SR 11 poslaneckých miest. V dôsledku toho je pochopiteľné, že tak v prípade viacerých prezidentských ako aj regionálnych volieb boli jej doterajšie výsledky ďaleko za úrovňou pôvodného očakávania svojich členov , najbližšieho elektorátu i pomerne značného počtu občanov SR.

                                                               odkaz na WWW

Všetci na to čakali roky. Tajomstvo financovania Mečiarovej vily Elektry v Trenčianskych Tepliciach je odhalené. Podľa denníka SME mu mal alibi poskytnúť biznis jeho manželky Margity s Júliusom Rezešom a švajčiarskym podnikateľom Petrom Zieglerom, ktorého meno v tejto kauze figurovalo už pred rokmi.

Predseda HZDS Vladimír Mečiar roky nevedel vysvetliť, kde mohol zo svojho platu zobrať vyše 40 miliónov korún na rekonštrukciu vily Elektry. Nakoniec prišiel s príbehom, že mu ich požičal verejnosti úplne neznámy švajčiarsky podnikateľ Peter Ziegler. Ako splatil Mečiar podnikateľovi dlh, vysvetľoval politik „majetkovými právami manželky“, čomu nikto nerozumel.

Pravda však vychádza najavo. V roku 2005 mala Margita Mečiarová kúpiť 100 akcií spoločnosti Trend Tatry od Júliusa Rezeša za milión korún. Už o tri mesiace ich mala predať podnikateľovi Zieglerovi. A to za neuveriteľných 60 miliónov. Prečo by Rezeš predával akcie tak lacno, ostáva naďalej záhadou. „Nebude sa k tejto téme vyjadrovať,“ odkázal nám Rezešov hovorca Tomáš Bálint. Ziegler jej však odovzdal iba 12 miliónov v hotovosti a celý mečiarovský dlh mal byť vyrovaný. Zaujímavé však je, že krátko po tejto transakcii začínal platiť zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Ak by aj k žiadnemu prevodu peňazí v skutočnosti nedošlo, Mečiar by sa mohol brániť dokumentmi, podľa ktorých mohol nadobudnúť peniaze neuveriteľne výhodným biznisom svojej manželky.

MEČIAROVO AUTO: Včera parkovalo pre centrálou HZDS.

Zúrivý a schovaný

Šéf HZDS včera zúril. Niekoľko hodín sme čakali pred centrálou strany, kde sa schovával. Pokúšali sme sa ho počkať, aby verejnosti vysvetlil a zareagoval na zverejnené fakty. Nakoniec sa sme dozvedeli, že Mečiar včera neplánoval centrálu opustiť a dokonca v nej chcel i nocovať. Nakoniec zareagoval cez agentúry a zverejnené informácie o obchodoch svojej ženy s Rezešom a Zieglerom označil za provokáciu a nezmysly. 
Zaujímavé však je, že spoločníkom firmy Trend Tatry, ktorej akcie kúpila a následne predala Margita Mečiarová, bol okrem Júliusa Rezeša aj Milan Bališ a Gabriel Vysaník, ktorých firma GVM prednedávnom lietala v kauze pozemkov vo Vysokých Tatrách. 
Šéf KDH Pavol Hrušovský neverí, že k obchodu skutočne došlo a pokladá to iba za „prázdny trik, podvod, ktorý síce môže vyzerať presvedčivo“. Premiér Robert Fico celú kauzu odbil konštatovaním, že by mal platiť poriadny zákon o preukazovaní pôvodu majetku.

Kto je kto v kauze

PETER ZIEGLER: 
Švajčiarsky podnikateľ, ktorý tvrdil, že požičal Vladimírovi Mečiarovi vyše 41 miliónov korún na Elektru. Neskôr podľa papierov kúpil akcie firmy Trend Tatry od Mečiarovej manželky Margity za 60 miliónov korún, čím dlh Mečiarovcov formálne vymazal. 
MILAN BALIŠ (47): 
Svoj majetok odhaduje na stovky miliónov korún. Jeho eseročka GVM získala za babku lukratívne pozemky vo Vysokých Tatrách v nedávnom škandále Veľký Slavkov. Ako ochrankár Alexandra Rezeša zabezpečoval ešte v roku 1998 Mečiarovu cestu do Španielska na oslavu päťdesiatky košického boháča. Tu sa so šéfom HZDS zoznámil, dodnes sú priateľmi a stretávajú sa. Práve on zoznámil Mečiara s Zieglerom.
GABRIEL VYSANÍK (58): 
V roku 1998 bol vo volebnom tíme HZDS a okresným predsedom HZDS v Kežmarku. Je spoločníkom firmy GVM, ktorá stála za podozrivým prevodom miliardových pozemkov pod Tatrami. Priznáva, že s Mečiarom sa pozná roky. Vo firme Trend Tatry, ktorej akcie kúpila od Júliusa Rezeša Mečiarova žena Margita, mal štvrtinový podiel.

STARÍ KAMARÁTI: Vladimír Mečiar so svojím bývalým ministrom Alexamdrom Rezešom.

Tu sa dohodli s Mečiarom na biznise?

Pokoj od zvedavých očí a uší i dôležité súkromie nachádzali Rezešovci roky vo svojej vile na španielskom pobreží Alicante. Podľa našich informácií sa mali na pláne celej transakcie, ktorá by očistila Mečiarovo meno, hlavní aktéri dohodnúť práve tu. 

REZEŠOVA VILA: Tu hostil politickú a podnikateľskú smotánku.

Vila je spojená nielen s viacerými tajomstvami, ale aj ľuďmi pohybujúcimi sa vo finančnom pozadí hnutia. Práve tu sa zoznámil Vladimír Mečiar s Milanom Bališom, ktorý robil ochrankára Rezešovcom. Neskôr práve Bališ predstavil šéfovi hnutia švajčiarskeho podnikateľa Petra Zieglera, ktorý sa podľa našich informácií taktiež stal častým hosťom v španielskej vile Rezešovcov. Július Rezeš dodnes odmieta prezradiť, či luxusnú vilu dodnes využíva, alebo už nie je jeho majetkom.

ŠPANIELSKA VILA: Luxusné sídlo Alexandra Rezeša.

Tok peňazí neoveroval

Súčasný šéf predstavenstva Trend Tatry Peter Kuba biznis okolo kúpy akcií Margitou Mečiarovou a ich následný predaj zaregistroval v Stredisku cenných papierov. Tvrdí, že všetko išlo mimo neho, no nepriamo potvrdil, že Rezešova cena bola neuveriteľne podhodnotená. 

Vedeli ste o predaji akcií Rezešom Margite Mečiarovej? 
– Vedel som to, lebo som musel ten prevod registrovať v Stredisku cenných papierov.

A vás tie sumy neprekvapili? Najskôr sa 100 akcií predalo za milión a ten istý balík následne za 60 miliónov? 
– To je vec predávajúceho a kupujúceho.

Ktorá z tých súm bola podhodnotená? 
– Reálna suma je dnes ešte vyššia.

Vyššia ako 60 miliónov za 10 percent? 
– Hej. Teda pán Rezeš to predal pod cenu... – Nechcem to komentovať.

Zaujímali ste sa vtedy o to ako šéf predstavenstva firmy? Chceli ste vysvetlenie, prečo sa to deje? 
– Nie.

Myslíte, že transakcia aj reálne prebehla, že išli peniaze z účtu na účet? 
– Z dokladov vyplýva, že prebehla.

Ale neoverovali ste si to... 
– Nie, to som vám povedal.

Prichádzali ste do styku s pánom Zieglerom? 
– Nie. Predstavenstvo má povinnosť zmeny evidovať v Stredisku cenných papierov. Mne keď akcionári oznámia, že sa niečo zmenilo, zaregistrujem to a neriešim.

Inak povedané, Rezeš, Mečiarová, Ziegler, to išlo mimo vás? 
– Hej.

Keď sa na tento obchod pozriete spätne, vedeli by ste ho komentovať? 
– Nie.

Nechcú sa vyjadrovať k Mečiarovi

Sú pre vás po zverejnených informáciách osoba Vladimíra Mečiara i spomínané transakcie dôveryhodné?