Dejiny slovenskej privatizácie
zdroj: http://www.izurnal.sk
časť 1
Autor: Vladimír Bačišin, spolupracovník Žurnálu
Prvá a posledná vlna kupónovej privatizácie na Slovensku by sa dala stručne charakterizovať takto: Kde bolo, tam bolo, bola raz krajina, kde sa kupóny liali a majetok sa sypal a presýpal cez tunely.
Príbeh privatizácie je u nás najmä príbehom krádeží a podvodov, ktoré pripravili ľudí o miliardy korún. Slovensko od novembra 1989 privatizuje štátny majetok rôznymi spôsobmi, ktoré majú jedno spoločné - netransparentnosť.
Bola tu privatizácia veľká, malá, kupónová. Divoké boli najmä začiatky v úvode deväťdesiatych rokov a hoci by to mnohí privítali, podobný raj pre pochybných privatizérov už nastane ťažko.
Ako to vlastne bolo, kto na Slovensku privatizoval a ako? Odpoveď na tieto otázky sa pokúsi dať náš privatizačný seriál, ktorého prvú časť vám prinášame v tomto čísle.
Podstatou privatizácie je premena štátneho majetku na súkromné spoločnosti, na čo sa v jednotlivých krajinách využívajú rôzne metódy. V štandardnej ekonomike, napríklad vo Veľkej Británii, sa akcie štátnych podnikov predávajú cez burzu. Nikto zatiaľ nevymyslel spravodlivejší ekonomický mechanizmus ako trh s cennými papiermi. Má tú výhodu, že sa tu nedajú použiť, diplomaticky povedané, neštandardné výberové metódy.
Československo sa rozhodlo pre kupónovú privatizáciu. Pôvodne sa plánovali dve vlny. Po rozdelení štátu sa však druhá vlna uskutočnila už len v Česku. Na Slovensku nebola, pretože nevyhovovala časti manažérov blízkych HZDS, ktoré v tom čase takmer neobmedzene vládlo.
Občania namiesto toho dostali dlhopis Fondu národného majetku. Obyvatelia, o ktorých sa začalo hovoriť ako o držiteľoch investičných kupónov (DIK), mohli vstúpiť do kupónovej privatizácie tak, že si priamo objednávali akcie podnikov, alebo vložili svoje body do investičných privatizačných fondov (IPF).
Štatistika
Na Slovensku sa v kupónovej privatizácii zaregistrovali 2 579 327 občanov. K akciám vymieňaným za investičné kupóny sa dostávali v elektronických aukciách. Štát zverejnil zoznam podnikov a veľkosť ich majetku rozdelenú na akcie. Za investičné body sa vymieňali akcie 504 podnikov v menovitej hodnote necelých 80 miliárd.
Každý občan dostal k dispozícii 1000 investičných bodov. Aukcia dostala pomenovanie kolo a každé malo štyri fázy. Po piatich kolách sa rozpredal takmer celý majetok a nejaké zvyšky si nechal Fond národného majetku SR.
Investičné privatizačné fondy
Občania nemuseli kupovať akcie podnikov priamo, investičné body mohli zveriť investičným privatizačným fondom, ktoré boli založené kvôli účasti v kupónovej privatizácii. Pôvodná predstava tých, čo kupónovú privatizáciu pripravovali, bola, že väčšina držiteľov investičných kupónov bude investovať priamo do podnikov. S fondmi sa rátalo skôr len okrajovo, ako s odnožami veľkých bánk a ako so šancou pre tých občanov, ktorí sa nevedia zorientovať alebo nemajú dosť odvahy na vlastné rozhodnutie.
Nakoniec v prvej vlne kupónovej privatizácie figurovalo na Slovensku podľa Podniku výpočtovej techniky celkom 165 investičných privatizačných fondov (IPF), niekdajší Úrad pre finančný trh vo svojom vestníku tvrdí, že ich bolo ešte o dva viac. Z nich asi 50 založili štátne podniky a štátne akciové spoločnosti, ostatné boli súkromné Celkom bolo v bývalom Československu 436 IPF.
Vznik IPF povoľovali republikové ministerstvá financií. Zakladateľ investičného privatizačného fondu bol zároveň jeho správcom. Musel byť právnickou osobou so základným kapitálom (kmeňovým majetkom) vo výške milión korún pre každý ním zakladaný investičný privatizačný fond. Musel tiež vytvoriť technické a organizačné predpoklady na výkon funkcie správcu fondu vrátane podávania objednávok akcií na disketách s využitím počítačového programu dodaného Podnikom výpočtovej techniky.
Z fondov sa stali dominantní hráči kupónovej privatizácie. Svedčia o tom aj reálne údaje. Celkom bolo zaregistrovaných necelých 8 miliónov 530-tisíc investičných knižiek, čo je 8,53 miliardy investičných bodov. Väčšina DIK-ov zverila investičné body fondom. Na samostatné investovanie zostalo v Česku 27 % bodov, na Slovensku 30 %. Fondy tým získali 6,1 miliardy bodov, čo je 71 %, z toho české fondy získali 52 % a slovenské 19 % z celkového ponúkaného majetku IPF. Pripomeňme si, že pomer obyvateľov ČR a SR zúčastnených na kupónovej privatizácii bol 2,29:1 a vo fondoch bol 2,73:1.
Po rozdelení Československa IPF kontrolovali dve tretiny privatizovaného majetku na Slovensku. Tým významne ovplyvňovali dianie v podnikoch, ale aj v celej ekonomike. Správcami fondov boli väčšinou čiastočne sprivatizované štátne podniky, a to ovplyvnilo správanie fondov.
Odchod z trhu
Po nástupe Vladimíra Mečiara k moci sa začali útoky proti fondom. Mal k nim dve hlavné výhrady. Prvou bolo, že fondy skoncentrovali veľkú časť privatizovaného majetku. Druhou, že časť z nich podporovala takzvané pravicové strany.
Najväčším kritikom investičných privatizačných fondov bol štátny tajomník ministerstva financií Jozef Magula. Jedno vtedajšie príslovie hovorilo „Kde upír, tam Drakula, kde fondy, tam Magula." Pri útokoch na fondy sa používali argumenty typu, že rozpredaj časti akcií vyvolá infláciu a podporí devalváciu.
Väčšina obvinení bola vyrieknutá bez akýchkoľvek argumentov a faktov a s princípom prezumpcie neviny sa nerátalo. Výsledkom bolo podlomenie dôvery v kolektívne investovanie ako princíp zhromažďovania finančných prostriedkov. Nútená správa najväčšieho podielového fondu Sporofond a jeho správcu Prvej slovenskej investičnej spoločnosti vyvolala paniku a všetci podielnici z neho začali vyberať podiely.
Je to niečo podobné, ako keby ste vyhlásili, že v banke XY pracujú podvodníci. Táto banka by za niekoľko dní skrachovala. To ovplyvnilo správanie zakladateľov fondov.
Incest
Fondy sa v tejto situácii chceli dostať spod vplyvu dohľadu ministerstva financií a postupne odchádzali z trhu. Urobili to niekoľkými spôsobmi. Niektoré z nich zmenili stanovy tak, že z nich vypustili ustanovenia týkajúce sa kolektívneho investovania. Tým sa stali obyčajnými obchodnými spoločnosťami, ktoré nemuseli dodržiavať princíp rozloženia rizika.
Okrem toho z fondov, ale aj z podnikov sa postupne majetok presunul na iné osoby. Ako sa to robilo? Prvým krokom v privatizovaných podnikoch, ale aj vo fondoch bolo získanie čo najväčšieho balíka akcií. Nebolo treba mať ani vlastné peniaze, stačilo mať v bankách spriaznené osoby, ktoré boli ochotné na tieto operácie poskytnúť prostriedky.
Najlepšie sa to dá pochopiť na príklade, mená ľudí a názvy podnikov však vynecháme, lebo dnes sú to ctihodní podnikatelia. Syn nakúpil akcie podniku XY za peniaze, ktoré mu na výhodný úrok požičala banka, v ktorej je jeho otec riaditeľom. Kúpil akcie a presunul ich na dcérske spoločnosti podniku XY, napríklad na firmy AB a CD
Tie musia zohnať peniaze, aby mali z čoho zaplatiť za akcie, ktoré kúpia od syna. Dostanú ich od materskej firmy. Tá ich nemá, preto si požičia od banky, ktorá predtým požičiavala na skupovanie akcií. Peniaze pritečú do podniku, ten ich posunie na dcérske firmy a tie odkúpia od syna bankára akcie. Podnik skúpil sám seba. Ekonómovia tomu hovoria kapitálový incest.
Druhou jednoduchou možnosťou ovládnutia podniku manažérmi je zakladanie dcérskych obchodných spoločností. Jednu, povedzme, vo Švajčiarsku a druhú v Taliansku. Svoje výrobky predávajú do Talianska stopercentnej dcérskej spoločnosti za ceny, v ktorých nie je taký veľký zisk, aby postačoval na regeneráciu podniku.
Talianska firma výrobky predá za tú istú cenu firme vo Švajčiarsku. Tá patrí manažérom podniku a súčasne inkasuje oveľa vyššie zisky za predané výrobky. Za inkasovaný zisk sa dajú na trhu skúpiť akcie. Dá sa investovať aj do kúpy zámočkov, výstavby golfových ihrísk a do kúpy cigár najmenej po 100 USD za kus. Takto sa odsávajú peniaze z podniku. Aby sa nič nehovorilo, tak manažéri vytrubujú, že podporujú ľavicovú politiku.
Vyberanie majetku
Vo fondoch sa na vyberanie majetku používali iné, ale v podstate veľmi jednoduché metódy. Hodnotné akcie sa napríklad predávali za nízke ceny spriazneným firmám. Tie ich posúvali ďalej už za rádovo vyššie ceny a zisk si nechávali zakladatelia fondu.
Inou metódou bolo, že akcie, ktoré mali nízku hodnotu, napríklad 30 korún, kúpili zakladatelia fondu alebo s nimi spriaznená firma, a potom ich predali fondu za 1000 Sk. Účtovne to istý čas vyzeralo dobre, ale keď sa preceňovala hodnota majetku, fond alebo akciová spoločnosť vytvorili stratu.
Najznámejším prípadom podobného postupu bola kúpa akcií Drůbežárny Prušovice. Investičný privatizačný fond za ne zaplatil miliardu, hoci ich hodnota bola podstatne nižšia. Peniaze odtiekli do firmy registrovanej v daňovom raji. Nikto nevie, kto ju vlastní a komu patria peniaze.
Najjednoduchším spôsobom bolo prevedenie akcií z fondu bez toho, aby sa za ne zaplatilo. Fondu zostala pohľadávka, na ktorú vytvoril opravné položky a majetok sa postupne vyparil. Majetok fondu sa tiež vymieňal za akcie firmy registrovanej v daňovom raji. Jej podiel sa vložil do fondu, akcie slovenských a českých podnikov sa predali a za peniaze sa kúpili podiely v nejakej ďalšej firme, do ktorej týmto spôsobom priplávali peniaze za akcie.
Investičné privatizačné fondy využívali na získavanie majetku aj zakladanie dcérskych spoločností. Aby mali majetok, fond do nich vložil akcie privatizovaných podnikov, ale postupne v nich stratil majoritné postavenie a rozhodujúce majetkové podiely v nich získali manažéri, ktorí kedysi zakladali fond.
Všetky fondy sa postupne dostávali do likvidácie, alebo do polomŕtveho stavu, keď síce existujú, ale je to len obal, škrupina, v ktorej nič nie je. V odbornej literatúre majú tieto postupy rôzne pomenovanie: transfer pricing (transfer ziskov), transfer assets (transfer aktív), asset striping (olúpanie alebo ostrúhanie aktív).
„Na konci tunela bude svetlo!" hovoril kedysi Vladimír Iľjič Lenin. Vodca proletárskej revolúcie sa zišiel ekonómom aj v kupónovej privatizácii. Všetky vyššie použité anglosaské ekonomické pojmy dostali jednoduché označenie - tunel. Slovo sa stalo takým populárnym, že aj anglický jazyk dnes používa výraz tunneling.
Majetok z podnikov a fondov sa mohol postupne vypariť aj vďaka tomu, že keď sa spúšťala kupónová privatizácia, zákony boli veľmi deravé. S akciami umožňovali robiť čokoľvek bez toho, aby bol za to postih. Navyše, neboli vybudované kontrolné mechanizmy a ak aj boli, jeho pracovníci neboli pri dohľade takí schopní, ako manažéri pri odlievaní majetku z podnikov či fondov do vreciek súkromných osôb.
Čo z toho?
Aký osoh a poučenie mali z procesu kupónovej privatizácie obyvatelia niekdajšieho Československa či Slovenska? Kupónová privatizácia sa stala dôkazom toho, že ak sa človek nestará o svoj majetok, tak oň príde.
Ak niekto získal veľké množstvo akcií a predal ich v pravý čas, mohol na tom celkom dobre zarobiť. To sú, napríklad, majitelia akcií podniku SES Tlmače. Ak si akcie objednali v poslednom, piatom kole a predali ich v roku 1994, keď boli na kapitálovom trhu najvyššie ceny, mohli získať niečo vyše milióna. V tom čase sa za to dal kúpiť rodinný dom.
Najväčšie investičné spoločnosti a fondy po prvej vlne kupónovej privatizácie v SR
Skupina fondov Kto kontroluje aktíva
Agroinvest Ľudovít Pósa
VÚB Invest Pavol Krúpa, Jaroslav Haščák,
Martin Kúšik, Juraj Herko
PSIPS Miroslav Nakládal
PSIS Peter Vajda
IF Karpaty Vladimír Horváth
Dividend F. A. Zvrškovec
Harvard Juraj Široký
Istrokapitál Mário Hoffmann, Branislav Prieložný
Cassovia invest Alexander Zápotocký
Slov Coupon Ivan Kmotrík
Creditanstalt Patrik Tkáč, Jozef Tkáč, Ivan Jakabovič
Prameň: archív autora
časť 2
Od januára 1990 do decembra 1992 sa na Slovensku vystriedali štyri vlády. Premiérom bol najprv Milan Čič, po ňom v júni 1990 nastúpil Vladimír Mečiar, ešte ako nominant Verejnosti proti násiliu, v apríli 1991 ho vystriedal Ján Čarnogurský a v júni 1992 sa k moci, a tentoraz už nadlho, vrátil Mečiar. Čo všetko a akým spôsobom sa na Slovensku v tomto čase sprivatizovalo?
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa začala nielen kupónová privatizácia, ale aj vládne predaje. Podniky sa predávali buď vo verejnej súťaži, alebo vopred vybranému vlastníkovi. A súčasťou vtedajšej malej privatizácie boli aj verejné dražby.
Politický konflikt
Privatizácia priniesla nielen úrodu majetku akcií, ale aj prvý vážnejší konflikt medzi politikmi - Ivanom Miklošom, v tom čase ministrom pre správu a privatizáciu národného majetku, a Ľubomírom Dolgošom, predsedom slovenského Protimonopolného úradu.
Konflikt sa týkal kupónovej privatizácie, pretože Protimonopolný úrad pri analýze schválených investičných privatizačných fondov, ktorú robil na prelome rokov 1991 a 1992, zistil, že viaceré zo 184 skúmaných fondov majú spoločného zakladateľa.
„Investičné privatizačné fondy vedú v súčasnej situácii skôr k vzniku finančnej oligarchie, my však potrebujeme vybudovať najmä podnikateľskú vrstvu. To sú malé a stredné podniky. Tie by sa mali vyňať z kupónovej privatizácie a mali by sa ponúknuť na verejný odpredaj," povedal Dolgoš v januári 1991.
Okrem toho upozornil, že niektoré privatizačné fondy, najmä Prvá slovenská investičná spoločnosť, sú veľmi úzko napojené na ministerstvo privatizácie, konkrétne na členov Občianskej demokratickej únie - VPN. Protimonopolný úrad vypracoval zoznam vyše 100 štátnych úradníkov, poslancov či ich najbližších príbuzných, ktorí figurujú v správnych orgánoch investičných fondov. Ľubomír Dolgoš napokon rezignoval.
Nebol to jediný politický konflikt, ktorý vznikol počas privatizácie. Majetok sa síce rozdával, a takmer zadarmo, ale neušlo sa z neho každému, kto oň prejavil záujem.
Krajina na verejnej dražbe
Majetok štátu po roku 1990 sa u nás rozpredával aj formou verejnej dražby. S ňou boli spojené dva druhy podvodov, pri ktorých sa cena majetku umelo znižovala, alebo naopak, zvyšovala. Ak chcel niekto potenciálnemu záujemcovi znepríjemniť život, zúčastnil sa na dražbe a umelo ju navýšil. V malej privatizácii sa väčšinou dražili maloobchodné prevádzky ako predajne, bufety, cukrárne, reštauračné zariadenia.
Tridsaťosem privatizačných komisií za tri roky svojho pôsobenia sprivatizovalo 9350 prevádzkových jednotiek približne za 14,2 miliardy. Proti ministerstvu privatizácie bolo podaných 70 súdnych žalôb, pretože v prípade 1,8 percenta vydražených prevádzkových jednotiek neboli vyjasnené majetkové vzťahy.
Vládne predaje
Ku koncu augusta 1992 predala vláda priamymi predajmi majetok v hodnote viac ako 10 miliárd Kčs. Fond národného majetku SR získal za predaj akcií asi tretinu tejto sumy. Hodnota kontraktov pri priamom predaji bola 7,1 miliardy a z toho zahraničný podiel 1,5 miliardy.
Ekonóm Svetovej banky Anton Marcinčin v monografii Hospodárska politika 1990 - 1999 spomína, že z hľadiska podielu cudzincov na privatizovanom majetku bol najúrodnejším rok 1992. Zahraničným záujemcom sa predali podniky v účtovnej hodnote 4,7 miliardy za cenu 7,7 miliardy. Získanými peniazmi sa uhradili finančné záväzky oddlžených podnikov, posilnil sa kapitál štátom kontrolovaných bánk a vďaka nim sa poskytovali záruky na úvery.
O použití prostriedkov rozhodovala slovenská vláda. Fond národného majetku prevzal oddlženie štátnych podnikov a záväzky na posilnenie základného úverového kapitálu bánk v SR v hodnote 15 miliárd. V tom čase bol fond akcionárom v 533 akciových spoločnostiach. Do 31. augusta prijal ponuky na 174 priamych predajov, z ktorých sa uzavreli zmluvy o predaji v 112 prípadoch. Cenu predávaného majetku alebo akcií navrhoval spracovateľ privatizačného projektu a schvaľovala vláda SR.
Zahraničný kapitál
FNM či vláda uzavreli kontrakty s takými zahraničnými firmami ako Volkswagen, K Markt, Jacobs Suchard, Julius Meinl a IKEA. Prvou privatizáciou väčšieho rozsahu počas vlády Jána Čarnogurského bolo vytvorenie podniku Volkswagen Bratislava na základe niekdajšieho štátneho podniku Bratislavské automobilové závody.
Vláda si vyberala medzi firmami General Motors a Volkswagen, zmluvu však napokon 29. apríla 1991 podpísala s nemeckým investorom. V čase zakladania mal podnik základný kapitál 60 miliónov nemeckých mariek, Volkswagen v ňom vlastnil 75 % a počas dvoch rokov sa zaviazal preinvestovať v podniku 140 miliónov nemeckých mariek. Prvé automobily značky Passat opustili linky bratislavského podniku tri dni pred vianočnými sviatkami v roku 1991.
Niekoľko metód
V privatizácii sa používala nielen jedna metóda, ale v niektorých prípadoch aj niekoľko metód paralelne. Týmto spôsobom sa privatizovala bratislavská čokoládovňa Figaro a Baliarne Bratislava. Časť akcií sa vymenila za kupóny, ďalšie akcie kúpil vopred vybraný investor a súčasne sa zvýšil kapitál úpisom nových akcií, čo znamenalo, že sa do firmy naliali čerstvé peniaze.
Presne týmto spôsobom ovládla Figaro spoločnosť Philip Morris, presnejšie jeho dcérska firma Jacobs Suchard Figaro a podnik Baliarne získala rakúska spoločnosť Julius Meinl, pričom podnik kúpila za mierne vyššiu cenu, ako bola účtovná hodnota podniku.
Pripomeňme si, ako vyzerala privatizácia podniku Figaro. Po dvojročnom vyjednávaní v auguste 1992 slovenská vláda súhlasila s odpredajom 32 % spoločnosti americkej Hudson Commercial, ktorá je stopercentnou dcérskou spoločnosťou Philip Morris.
V septembri 1992 upísal zahraničný partner ďalších 353 000 nových akcií a preniesol svoje práva na firmu Jacobs Suchard, čím získala 66,7 % celkového akciového kapitálu. Jednotlivci alebo privatizačné fondy získali 13 % akcií a približne 20 % akcií si podržal FNM. Ten ich postupne predal na kapitálovom trhu.
Svoje si nedáme
Zahraničný kapitál mal záujem aj o iné podniky. Jedným z nich bol štátny podnik AB Kozmetika zaradený do 1. vlny privatizácie. Jeho zakladateľ, slovenské ministerstvo poľnohospodárstva a výživy, uprednostňoval priamy predaj, a nie spoločný podnik.
O AB Kozmetiku prejavil záujem manažment, ktorý na verejnosti zastupoval Peter Mačuka a Jozef Černák, a americká firma Colgate Palmolive, ktorá chcela s manažmentom vytvoriť spoločný podnik. Ten však amerických investorov odmietol. Koncom roka 1991 sa podali konkurenčné projekty na privatizáciu podniku.
Firma Colgate Palmolive prišla s projektom privatizácie dva mesiace po termíne. Za podnik AB Kozmetika chcela zaplatiť 107,9 milióna korún. Manažment ponúkal 207 miliónov. Hospodárska rada vlády odporúčala schváliť projekt manažmentu. Ako zistil vtedajší reportér a spolumajiteľ týždenníka Trend Oliver Brunovský, manažment podniku AB Kozmetika bol lobovať na ústredí HZDS. Usvedčili ho podpisy v knihe návštev, ktorej stránky odfotografoval.
V máji 1992 mala vláda schváliť privatizáciu v prospech manažérov, ale projekt podniku napokon stiahla. V pozadí bola intervencia veľvyslanectva USA a firmy Colgate, sťažujúcej sa na údajný neseriózny postup vedenia AB Kozmetika. Vláda „horúcu kauzu" vrátila späť do hospodárskej rady, a to aj napriek tomu, že tá iba pred štyrmi dňami rozhodla úplne jednoznačne. Colgate Palmolive následne svoju ponuku zvýšil na 230 miliónov.
Hospodárska rada vlády však rozhodla, že neprijme ani jeden z dvoch projektov. Odporučila vláde, aby dala podnik AB Kozmetika do verejnej súťaže. Po zmene vlády podnik získala skupina manažérov, ktorá svoju ponuku tiež navýšila. Firmu sprivatizovala v roku 1994 za 250 miliónov korún. Podnik kúpila na splátky.
Ako AB Kozmetika skončila? V marci 2003 sa firma dostala do konkurzu. Vyhlásil ho Krajský súd v Bratislave na návrh Fondu národného majetku. Manažéri precenili výkonnosť podniku. Nedokázal im zarábať toľko, aby boli schopní načas splácať splátky, ktoré sa mali skončiť v roku 2004.
Prvý precedens
V závere svojho pôsobenia v máji 1992 vláda rozhodla, že do privatizácie sa dostane aj podnik Danubiaprint, v ktorom sa tlačili všetky vtedajšie slovenské denníky. Podľa schválenej privatizačnej dokumentácie sa novým majiteľom bratislavského komplexu mala za 360 miliónov korún stať súkromná spoločnosť Miloša Nováka Ister.
Nebola veľmi známa, existujú o nej len dobové informácie, že tlačí rôzne propagačné a umelecké materiály. Finančné krytie privatizácie mala zabezpečovať Slovenská poisťovňa, hoci v niektorých správach z tých rokov sa objavuje informácia, že finančné krytie zabezpečuje Slovenská sporiteľňa.
Ján Čarnogurský v máji 1992 nevylúčil, že po uplynutí piatich rokov spoločnosť Ister odovzdá Danubiaprint niektorému zahraničnému podnikateľovi.
„Budúcnosť Danubiaprintu treba nevyhnutne riešiť s vydavateľmi periodík, ktoré z tamojších rotačiek vychádzajú. Žiaľ, to sa ani v najmenšej miere nestalo. Východiská vidím v zásade dve.
Zvoliť metódu podobnú Českej republike. Tam tlačiarne, ktoré patrili predtým KSČ a sú tiež rozhodujúce pre produkciu väčšiny denníkov, zostali nateraz ešte v správe štátu, ale na ich riadení sa zúčastňujú viacerí zainteresovaní vrátane vydavateľov.
Alebo privatizovať, ale potom zohľadniť životné záujmy a stanoviská slovenskej tlače, začleniť vydavateľov do transformačného procesu.
Základný projekt vedenia Danubiaprintu takúto možnosť nevylučoval, konzultovali sme na túto tému. Nič neviem o tom, že by podobne postupovala spoločnosť Ister. O jej podnikateľských zámeroch je veľmi málo informácií, niet potrebných kontaktov, a tak nečudo, že viacerí vydavatelia vyslovujú svoje výhrady," povedal v tom čase predseda Združenia vydavateľov periodickej tlače Miloš Nemeček.
Výhrady nemali len vydavatelia, ale aj odborári. Privatizácia podniku Danubiaprint sa nedokončila. Akcie sa nepreviedli na nového majiteľa. Bol to prvý precedens, keď nová vláda menila privatizačné rozhodnutie predošlej vlády. Tento postup sa stal súčasťou slovenského politického folklóru.
„Je symbolické, že prvým činom novej vlády v oblasti privatizácie je zoštátnenie. Nepopieram právo novej vlády meniť rozhodnutia predchádzajúcej, ak ho podloží závažnou argumentáciou. Tie, ktoré boli uvedené, sú podľa môjho názoru vágne.
Po prvé, neobstojí argument monopolného výrobcu. K privatizačnému projektu sa svojho času vyjadril slovenský Protimonopolný úrad. Podľa analýzy tá časť Danubiaprintu, ktorá sa mala predať spoločnosti Ister, bola tesne pod hranicou dominantného postavenia. Podiel tlače v bratislavskej prevádzke nebolo možné znížiť a zámerom protimonopolnej politiky nie je rozbíjať časti bez ohľadu na to, či sa to dá, alebo nie, ale predovšetkým sledovať, či monopolné postavenie nie je zneužívané.
Tvrdenie, že štátny monopol je lepší ako súkromný, si zaslúži, aby bol dodatočne zaradený do učebnice Politickej ekonómie socializmu. Zaráža, ak autorom je minister privatizácie. Aj ďalší argument, že monopolné postavenie by mohlo byť zneužité proti demokracii, je absurdný," povedal v júli 1992 vtedy už bývalý minister privatizácie Ivan Mikloš.
"Tvrdenie, že štátny monopol je lepší ako súkromný, si zaslúži, aby bol dodatočne zaradený do učebnice Politickej ekonómie socializmu. Zaráža, ak autorom je minister privatizácie. Aj ďalší argument, že monopolné postavenie by mohlo byť zneužité proti demokracii, je absurdný."Ivan Mikloš v roku 1992
Ako skončil Danubiaprint? Sprivatizoval sa počas druhej vlády Vladimíra Mečiara v auguste 1996. Neskôr kúpil PNS a ešte neskôr podnik skončil v konkurze.
Húskoviny
O tom, že HZDS malo úplne iné predstavy o privatizácii, svedčí aj dobový článok Augustína Mariána Húsku. Ten navrhoval ďalšiu novú metódu privatizácie, pre zmenu nie kupónovú, ale talónovú.
„Pravdepodobne bude treba na Slovensku rozhodnúť o ukončení kupónovej privatizácie prvým kolom. Potom bude treba vyčleniť zo štátneho majetku SR objem nominálneho podnikového imania v rozsahu asi 70 000 na každého dospelého obyvateľa SR (70 000 Kčs nominálnej hodnoty krát počet dospelého obyvateľstva v SR). Takýto rozsah majetku sa vyčlení zo štátneho majetku v nominálnej hodnote pre odovzdanie obyvateľstvu pomocou tzv. majetkových talónov," napísal Húska v prílohe Žurnál HZDS vychádzajúci v denníku Práca.
„Pravdepodobne bude treba na Slovensku rozhodnúť o ukončení kupónovej privatizácie prvým kolom. Potom bude treba vyčleniť zo štátneho majetku SR objem nominálneho podnikového imania v rozsahu asi 70 000 na každého dospelého obyvateľa SR. Takýto rozsah majetku sa vyčlení zo štátneho majetku v nominálnej hodnote pre odovzdanie obyvateľstvu pomocou tzv. majetkových talónov."Augustín Marián Húska
Navrhol, aby občan nemohol tri roky voľne nakladať s akciami. Namiesto neho by to robila Slovenská pošta. Mala sa pri nej za úplatu (percentom z nominálnej hodnoty zverených talónov) vytvoriť špeciálna organizácia, ktorá by spravovala účastinný podiel každého dospelého občana (tzv. portfólio). Preto by sa uvedená organizácia vytvorila pod názvom Portfolioservis Slovenskej pošty (PSSP), ktorá by podľa pokynu občana nakúpila za zverené talóny príslušný počet účastín a vytvorila by tak depozitný portfóliový účet každého občana.
Niekdajší podpredseda vlády Jozef Kučerák sarkasticky navrhol premenovať Portfolioservis Slovenskej pošty na: Húskovo združenie dobrovoľníkov Slovenska za ďalší rozvoj portfóliových hlúpostí - HZDS-ZDRP-SPH.
„Niektorí z vás dôverujete pánovi Mečiarovi a asi ho budete voliť. Tým zároveň vyjadríte dôveru aj jeho pravej ruke, podpredsedovi HZDS pánovi Húskovi a jeho neodbytným experimentom so Slovenskom. A to je to isté, ako keby ste vhodili 1000 Kčs do volebnej urny."vtedajší podpredseda vlády Jozef Kučerák
„Niektorí z vás dôverujete pánovi Mečiarovi a asi ho budete voliť. Tým zároveň vyjadríte dôveru aj jeho pravej ruke, podpredsedovi HZDS pánovi Húskovi a jeho neodbytným experimentom so Slovenskom. A to je to isté, ako keby ste vhodili 1000 Kčs do volebnej urny. Za odmenu vám pán Húska bude možno ponúkať členstvo v HUZDRUZDOSLOZADARPOSERPOHLUPe," napísal Kučerák v komentári v denníku Telegraf.
Predstavy HZDS o privatizácii sa naplnili o niečo neskôr. Neboli to síce talóny, ale dlhopisy Fondu národného majetku.
časť 3
V roku 1994 začalo na Slovensku vládnuť Hnutie za demokratické Slovensko spolu so Slovenskou národnou stranou a Združením robotníkov Slovenska. A hoci predseda koaličného ZRS Ján Ľupták privatizáciu pôvodne odmietal, práve s jeho hnutím sa spája jediný dôkaz jasne napovedajúci o prepojení politikov a privatizérov.
Zamestnanecká akciová spoločnosť, ktorá chcela sprivatizovať Výskumný a šľachtiteľský ústav Selekt Bučany, ale neuspela, mala doklad, že sa zmluvne zaviazala do pokladnice ZRS odvádzať ročne 500 000.
V rokoch 1994 až 1998 prešlo do súkromných rúk mnoho veľkých podnikov. Najčastejšie skončili u privatizérov blízkych HZDS, napriek tomu, že dôležité posty súvisiace s privatizáciou zastávali ľudia z Ľuptákovho ZRS. Prezidentom Prezídia Fondu národného majetku bol Štefan Gavorník a ministrom pre správu a privatizáciu národného majetku Peter Bisák.
Koniec kupónom
Podstatnou zmenou po nástupe vlády Vladimíra Mečiara v decembri 1994 bola novela zákona, ktorá presunula kompetencie pri rozhodovaní o priamych predajoch z vlády na Fond národného majetku. Rozhodnutie o začiatku druhej vlny kupónovej privatizácie sa odkladalo osem mesiacov.
To, že privatizačné fondy nebudú mať na ružiach ustlané, bolo jasné už zo signálov, ktoré 20. decembra 1994 zverejnil denník Slovenská republika.
„Ako prípad osobitnej závažnosti je dôvodné podozrenie, že na plnenie záväzkov investičných fondov správcovia alebo zakladatelia investičných spoločností použili prostriedky podielových fondov, ktoré tieto spoločnosti spravujú. Takéto využívanie prostriedkov podielových fondov je zákonom zakázané. Je dôvodné podozrenie, že prišlo k rozsiahlej sprenevere týchto prostriedkov... a osobitne sa týka Prvej investičnej spoločnosti Bratislava," napísal autor.
Onedlho štátny tajomník ministerstva financií Jozef Magula uvalil na PSIS nútenú správu. Tým paralyzoval činnosť najväčšieho podielového fondu Sporofond (1,7 miliardy) a kupónových fondov, ktoré spravovala firma.
Dôvody boli jednoduché. Vo fondoch boli podiely v zaujímavých podnikoch, na ktoré si brúsil zuby niekto iný. Najjednoduchšie bolo konkurenciu zlikvidovať pomocou ruky silného štátu a nadobudnúť majetok inou ako kupónovou metódou. Nútená správa a očierňovanie vyvolali paniku. Ľudia vyberali zo Sporofondu peniaze a ten bol nútený rozpredať podiely v podnikoch. Súdne spory o náhradu škody trvajú už tretiu päťročnicu. Najbližšie pojednávanie je 29. januára 2008.
Dlhopisy FNM
„Bude to inak a lepšie," oznámil Vladimír Mečiar 6. júna 1995 koniec druhej vlny kupónovej privatizácie. Parlament už v júli toho istého roku novelizoval paragrafy zákona, ktoré sa týkali kupónovej privatizácie. Mikuláš Dzurinda označil zmenu v privatizácii za „grandiózny podvod". „Prechod na priame predaje vylučuje občana z hry a dáva šancu vlastniť len úzkej skupine ľudí," povedal vtedajší ekonomický expert Demokratickej únie Viliam Vaškovič.
Lepšie to nebolo, ale inak áno. Každý, kto sa zaregistroval do druhej vlny privatizácie, dostal na svoju adresu doklad, že je nadobúdateľom dlhopisu Fondu národného majetku. Jeden dlhopis mal hodnotu 10 000 Sk a jeho majiteľ mal dostávať výnosy. Dlhopis bol úročený základnou úrokovou mieru, ktorú na Slovensku vyhlasuje Národná banka Slovenska.
Celkom vydal FNM dlhopisy v hodnote 35 miliárd korún. Menovitá hodnota a naakumulované výnosy dlhopisov mali splatnosť päť rokov. Podľa zákona cena dlhopisu nemohla byť nižšia ako 7500 Sk.
Zákony sú však na Slovensku na to, aby sa obchádzali. Pri dlhopise existovalo niekoľko spôsobov. Majiteľ predal dlhopis za 7500. Pri obchode si zaplatil vysoký poplatok za sprostredkovanie alebo poradenstvo, prípadne mu akciu s trhovou cenou 50 Sk predali po 1000 Sk. Formálne sa dodržal zákon, ale bol to podfuk.
Najjednoduchším podvodom bolo to, že dlhopis sa dal previesť na iného majiteľa bez toho, aby sa vôbec niekomu zaplatilo. Keď sa potom náhodou hľadali peniaze, ukázalo sa, že spolu so šéfom sprostredkovateľskej firmy sa vyparili do Karibiku.
Dlhopisy nemohol získať hocikto. Kupovať ich mohli len privatizéri, ktorí ich mohli použiť ako platidlo na splátky za privatizovaný majetok. FNM vydaním dlhopisov vyrobil záväzky, ktoré musela splácať ďalšia vláda.
Rozdiely
Vláda prijala dokument Zásady účasti pracujúcich na privatizácii podnikov, v ktorých pracujú. Spolu s novým zákonom mali umožniť zamestnancom, aby sa zúčastnili na privatizácii. Mohlo to mať dve formy. Prvou možnosťou bolo, že firmy vydajú zamestnanecké akcie, ktorých majiteľ má prednostné právo na dividendu. Druhou, že zamestnanci získajú najmenej 34 % akcií vo firme, ktorá nadobúda privatizovaný majetok.
Vo väčšine prípadov nikto zamestnancom nič nedal. V niektorých prípadoch väčšinoví vlastníci takzvanej zamestnaneckej akciovej spoločnosti, ktorými boli manažéri privatizovaného podniku, bez vedomia zamestnancov previedli akcie na inú firmu. Ináč povedané, po úspešnej privatizácii s nimi vybabrali.
V minulosti FNM predával majetok nadobúdateľom tak, že cena, hoci platená aj na splátky, nemohla byť nižšia ako bilančná hodnota podniku, teda tá, ktorá zodpovedala účtovným výkazom firmy. Okrem tejto metódy oceňovania podniku ešte existuje substančná metóda a metóda budúcich možných výnosov, pri ktorých sa zohľadňuje aj to, aký zisk bude mať podnik v budúcnosti. Pri bilančnom ocenení býva väčšinou najnižšia hodnota, a teda aj cena.
FNM však išiel ešte ďalej a kúpnu cenu majetku neurčoval na základe ocenenia podniku, ale podľa vzájomnej dohody FNM a nadobúdateľa. Jednoducho, cena sa určovala od buka do buka. Okrem toho, FNM po roku 1994 odpúšťal nadobúdateľom 50 % ceny, ak sa zaviazali, že ju preinvestujú. Ak sa podnik v prvej vlne predával na splátky, prvá splátka predstavovala 20 % ceny. V druhej vlne 10 % kúpnej ceny. Celkové straty z predajov tohto typu vtedajší ekonomický expert ekonomického think-thanku MESA 10 Ivan Mikloš vypočítal na 60 až 90 miliárd korún.
Privatizácia bánk
Sektor finančných služieb bol čiastočne privatizovaný už v roku 1992, keď sa kupónovou metódou rozdali akcie Všeobecnej úverovej banky (52 %), Investičnej a rozvojovej banky (52 %), Slovenskej poisťovne a Union poisťovacia, a. s. (30 %). Okrem týchto podielov bol štát priamo alebo sprostredkovane majiteľom alebo spolumajiteľom Slovenskej sporiteľne, Banky Slovakia, Poštovej banky, Istrobanky, Dopravnej banky a Priemyselnej banky. Spolumajiteľmi boli väčšinou štátom kontrolované podniky.
Štát sa neodhodlal na predaj podielov v bankách napriek tomu, že boli kapitálovo silné a vyžadovali si finančné injekcie. Dôkazom toho bolo, že VÚB a SLSP si požičali od renomovanej svetovej banky dodatočný kapitál, aby splnili ekonomické ukazovatele vyžadované Národnou bankou.
Obrat v pohľade na banky nastal v roku 1996. Vtedy Vladimír Mečiar na konferencii usporiadanej týždenníkom The Economist neočakávane povedal, že „do konca tohto mesiaca, najneskôr do konca februára", budú banky sprivatizované. Laická a odborná verejnosť zostali v nemom úžase. NBS konštatovala, že nedostala ani jeden privatizačný projekt. Vladimír Mečiar neskôr povedal, že banky sa nemôžu privatizovať preto, že český Fond národného majetku nechce odovzdať slovenskému akcie VÚB.
Neskôr sa ukázalo, že investormi mali byť významné slovenské priemyselné podniky. Nebol ním nikto iný ako Východoslovenské železiarne Košice. Postupne ovládli IRB, Poštovú banku a Dopravnú banku. V IRB bolo treba zvýšiť kapitál, VSŽ však nemali dosť peňazí a banka skončila v nútenej správe. Poštovú banku prevzala po roku 1998 skupina Istrokapitál a Dopravná banka skrachovala. VSŽ sa pokúsili aj o tichú privatizáciu Slovenskej poisťovne.
Nafta Gbely
Jedným z najškandalóznejších privatizácií Mečiarovej vlády bol predaj podniku Nafta Gbely, ktorý prevádzkuje podzemné zásobníky zemného plynu. V čase predaja mala jedna akcia Nafty Gbely na trhu kótovaných akcií bratislavskej Burzy cenných papierov hodnotu 2130 Sk. Cena balíka 45,9 % akcií by pri anonymnom predaji na burze bola 3,2 miliardy. Druhá obchodná, za ktorou stál podnikateľ Vladimír Poór, ich však od Fondu národného majetku dostala za 500 miliónov.
Druhá obchodná sídlila v ošarpanom rodinnom dome obrastenom burinou a predseda jej dozornej rady na otázky novinárov odpovedal: „Nie som kompetentný podávať informácie." Proti privatizácii vystúpil vtedajší minister hospodárstva Ján Ducký. Napadol to, že sa na nej nezúčastnili zamestnanci. Akcie Nafta Gbely sa vrátili do FNM a podnik neskôr ovládol Slovenský plynárenský priemysel.
Slovnaft
V rokoch 1994 - 1998 sa privatizovali najväčšie slovenské podniky. Prvou väčšou privatizáciou bol predaj 39 % akcií rafinérie Slovnaft, a.s., Bratislava v auguste 1995. Deklarovaná kúpna cena bola 6,4 miliardy a prvá splátka bola 100 miliónov.
Skupina zamestnancov Slovnaftu založila s cieľom zúčastniť sa na privatizácii v apríli 1995 firmu Slovintegra. Manažéri na čele s generálnym riaditeľom podniku Slavomírom Hatinom mali vo firme rozhodujúci podiel. Zamestnanci mali k dispozícii 49 %. Podiel štátu v Slovnafte sa týmto predajom znížil zo 64 na 25 %.
Istý podiel akcií v podniku vlastnila Európska banka pre obnovu a rozvoj. Po prevzatí podniku manažérmi uzavrel Slovnaft úverovú zmluvu s firmou Merill Lynch na roky 1994 - 1997. Podmienky zmluvy boli naviazané na cenu ropy - ak klesne, zvyšujú sa úroky. Slovnaft sa tým dostal do finančných problémov a majitelia ich vyriešili fúziou s maďarskou rafinériou MOL. Časť akcií predali a dostali nielen peniaze, ale aj desaťpercentný podiel v maďarskej rafinérii. Dnes Slovintegra podniká v iných oblastiach.
VSŽ
V rokoch 1994 - 1998 sa sprivatizovali aj Východoslovenské železiarne. Jedným zo spolumajiteľov sa stal Alexander Rezeš, ktorý mal dôverné vzťahy s premiérom Mečiarom. Akcie postupne získali firmy Manager (9,52 %), po odvolaní vlády Vladimíra Mečiara v roku 1994), Ferrimex (15,2 %) a Hutník, a.s. (10 %). Podnik kontrolovali firmy Manager, Hutník, Eurotrade a Všeobecná investičná spoločnosť. Zahraničný obchod mala vo VSŽ na starosti firma Barcos s účtami na Kajmanských ostrovoch, ktorá pravidelne meškala s platbami.
krem toho VSŽ postupne investovali do nákupu rôznych aktív - od oceliarne v Maďarsku až po futbalový klub Sparta Praha. Tým sa podstatne zmenšilo množstvo finančných prostriedkov, ktoré mal podnik k dispozícii v hotovosti. Po tom, čo železiarne neboli schopné dodržať termín splatnosti úveru vo výške 35 miliónov dolárov, ktorý si zobrali od bánk, sa ocitli vo finančnej kríze. Podniku hrozil konkurz. Po roku 1998 sa novým strategickým partnerom VSŽ stal americký podnik U. S. Steel.
Severoslovenské celulózky
Ďalším veľkým sprivatizovaným podnikom počas Mečiarovej vlády boli Severoslovenské celulózky a papierne. Majiteľom 67 % akcií sa stala firma Eco-Invest. Firma časom k SCP Ružomberok prikúpila takmer všetky akcie Harmaneckých papierní. Dnes polovicu akcií SCP kontroluje podnik Mondi, ktorý je súčasťou koncernu Anglo - American.
Duslo Šaľa
Zamestnanecká akciová spoločnosť Prezam získala v roku 1998 rozhodujúcich 67 % akcií podniku Duslo Šaľa. Ivan Mikloš vypočítal, že ich získala za 18,77 % účtovnej hodnoty. Prezam sa v privatizačnom projekte zaviazal navýšiť svoje základné imanie tak, aby umožnil upísať akcie radovým zamestnancom s tým, že ich podiel na základnom imaní by dosiahol 66 %.
V októbri 1996 uzavrel Fond národného majetku s Prezamom zmluvu na kúpu zostávajúcich 30 % akcií Dusla (3 % sa vložili do Reštitučného fondu). Prezam tento balík kúpil za 179 miliónov, čo znamená, že za tisíckorunovú akciu zaplatil iba 188 korún. V roku 2000 podnik ovládla skupina podnikateľa Andreja Babiša Agrofert.
Chýbajúce peniaze
Privatizácia patrí medzi zložité procesy prechodu od socializmu ku kapitalizmu. Ťažko budovať kapitalizmus tam, kde nikto nemá kapitál. Aj to je dôvod, prečo sa verejný majetok presúval za relatívne nízke ceny do rúk súkromných majiteľov. V koncepcii ekonomických reforiem v roku 1990 sa predpokladalo, že štát bude kumulovať peniaze získané za predaj majetku v zvláštnom fonde. Takto získané peniaze mali slúžiť na reštrukturalizáciu priemyslu. Nestalo sa tak. Dnes tieto peniaze chýbajú vo verejnom sektore.
Čo sa dialo v rokoch 1992 až 1994
Prvá vláda Vladimíra Mečiara (1992 - 1994) hneď po svojom nástupe zrušila niekoľko privatizačných rozhodnutí predchádzajúcej vlády Jána Čarnogurského. O privatizácii sa síce diskutovalo, ale predovšetkým v súvislosti s rozpadom Česko-Slovenska a majetkovým vyrovnaním medzi jednotlivými republikami. Česko žiadalo kompenzáciu za akcie českých podnikov, ktoré získali slovenskí občania (19 miliárd Kč).
Ministerstvo privatizácie viedol najprv Ľubomír Dolgoš, keď v roku 1993 abdikoval, ujali sa jeho kompetencií Ivan Lexa a Vladimír Mečiar. Ťažiskovou metódou privatizácie sa stali verejné súťaže. Do privatizácie sa mohli zapojiť zamestnanecké akciové spoločnosti, ktoré zakladal manažment podniku, ktorý v nich mal 51 % akcií a zvyšok zamestnanci. Uvažovalo sa o zavedení zlatej akcie, ktorá by umožňovala štátu presadiť osobitné práva vo vybraných firmách. Spustenie druhej vlny kupónovej privatizácie Dolgoš niekoľkokrát odložil a uvažoval o tom, že z nej vylúči fondy.
Po nástupe vlády Jozefa Moravčíka, ktorá nemala dlhé trvanie, sa v roku 1994 zrušilo niekoľko privatizačných rozhodnutí predchádzajúcej vlády. Minister pre správu a privatizáciu národného majetku Milan Janičina sa prikláňal k názoru, že kupónová metóda privatizácie je najspravodlivejšia metóda a na podporu tohto názoru zverejnil aj mená niektorých lobistov, ktorí sa prihovárali za privatizáciu podnikov.
Konkrétne uviedol „odporúčania" poslancov Národnej rady, prípadne splnomocnencov vlády pre realizáciu regionálnej politiky a reformu miestnej verejnej správy: J. Slotu, R. Žingora a V. Fraňa (ŽOS Vrútky), A. Matejku (Zdroj Trnava, ŽOS Trnava, Slovakofarma Hlohovec), I. Ľuptáka (Mäsový priemysel Humenné, Cemvap Košice, Kerko Košice), B. Pavlovičovej, D. Mäsiara, J. Hanáka (Slovenské liečebné kúpele Piešťany), A. Matejku, P. Brňáka (Vydavateľstvo Tatran), M. Sedláčka (Skloobal Nemšová), J. Hanáka, T. Kuberta, J. Šeba, M. Letka (Mlyn Pohronský Ruskov), I. Ľuptáka, prednostu Okresného úradu v Rožňave, I. Gemerského (Slovenské magnezitové závody Jelšava), J. Hanáka (Interhotel, závod hotel Nitra), A. Matejku, J. Belana (Palivá Skalica), M. Vajdu (Obchod s palivami Banská Bystrica), M. Sedláčka (Zroj Chynorany), J. Zemana (Matador Púchov), T. Cingela (Makyta Púchov), J. Danka (Tesla Stropkov), I. Mathé (Data-Stav Prešov), V. Vicena (Novofrukt Nové Zámky).
Milan Janičina pripravil druhú vlnu kupónovej privatizácie, ale druhá vláda Vladimíra Mečiara ju po svojom nástupe zrušila.
časť 4
Po rokoch bačovania Vladimíra Mečiara nastúpila v roku 1998 vláda Mikuláša Dzurindu. Vytvorili ju Slovenská demokratická koalícia, Strana maďarskej koalície, Strana demokratickej ľavice a Strana občianskeho porozumenia. „Bezprostredne po voľbách sa začne rýchla privatizácia," povedal tesne pred voľbami vtedajší ekonomický expert SDK Ivan Mikloš. Kľúčovou oblasťou bola privatizácia finančného sektora. Celkovo sa koalícia chystala sprivatizovať 42 podnikov, ktorých účtovná hodnota bola 141,5 miliardy korún.
Prvým krokom vlády bolo zhodnotenie stavu krajiny v oblasti ekonomiky. Čierna kniha rozoberala aj privatizáciu. Oficiálny dokument tvrdil, že „netransparentný, čiže neprehľadný a nekontrolovateľný spôsob privatizácie umožnil úzkej skupine podnikateľov, často s nedostatočnými schopnosťami, spojených s vládnou mocou získať privatizované podniky a vylúčil vstup zahraničných investorov".
Čiastková analýza hovorila, že v čase mečiarovskej privatizácie sa na Fond národného majetku preniesli kompetencie, na základe ktorých mohlo jeho prezídium vydávať rozhodnutia o priamom predaji a meniť už vydané rozhodnutia o privatizácii. Výsledkom bolo, že za roky 1995 - 1998 sa predali akcie spoločností v celkovej účtovnej hodnote 109,2 miliardy, predajná cena však bola len 30,7 miliardy. A ku koncu roka 1998 dostal iba 19,7 miliardy , čo bolo 18 % z účtovnej hodnoty predaných podnikov.
Podľa poslanca SDĽ Vladimíra Maňku, keď Mečiarova vláda zistila, že počet privatizérov neplniacich svoje záväzky rastie, prispôsobila zákony. Tým umožnila úzkej skupine ľudí, prevažne priaznivcom HZDS, znížiť kúpnu cenu privatizovaného majetku o hodnotu investícií, splácanie dlhopismi Fondu národného majetku a obchodovanie s nimi. Výsledkom bolo, že fond mal na účtoch len 50 miliónov, hoci počas niekoľkých týždňov mal majiteľom dlhopisov vyplatiť vyše troch miliárd.
Fond si na splácanie dlhopisov požičal. No starosti so splácaním dlhopisov neboli jediným zdedeným problémom. Fond národného majetku mal starosti aj s riešením privatizácie niektorých podnikov. Najznámejšie boli prípady podnikov Nafta Gbely, Východoslovenské železiarne Košice, Piešťanské kúpele, Prvá novinová spoločnosť. Vyriešiť situáciu mala zmena zákonov. Ministerka pre správu a privatizáciu národného majetku Mária Machová pripravila legislatívu, ktorá mala umožniť „poštátnenie zle privatizovaných" podnikov.
Odstúpenie od zmlúv
Nové vedenie Fondu národného majetku hneď po nástupe urobilo právnu analýzu privatizačných zmlúv. Na základe jednej z nich fond rozhodol, že podiel spoločnosti Druhá obchodná, a. s., Bratislava v Nafte Gbely sa vráti späť štátu. Ako povedal jeho vtedajší šéf Ľudovít Kaník, dôvodom bolo to, že „podstatná časť majetku, know-how a obchodné činnosti podniku boli prevedené na Naftu Trade". Túto firmu kontrolovala spoločnosť s ručením obmedzeným Arad. Firma Arad mala mať 85 % akcií Druhej obchodnej.
Nezaháľali ani privatizéri. Druhá obchodná ponúkla, že podiel vo firme Nafta Gbely vráti späť za tých istých podmienok, ako ju získala od vlády. Myslela tým, že vráti akcie a dostane za ne 500 miliónov. Tento návrh bol pre vládu neprijateľný. Po ňom sa v médiách objavila informácia, že majiteľom Druhej obchodnej je podnik Jozefa Majského Sipox Holding. Bol to bluf. Po čase sa ukázalo, že v skladbe majiteľov Druhej obchodnej sa nič nezmenilo.
FNM následne podal na súd žalobu o neplatnosť privatizácie firmy. Podanie žaloby malo efekt. V polovici marca 1999 sa však zástupca Druhej obchodnej dohodol, že akcie podniku Nafta Gbely sa vrátia na účet Fondu národného majetku. Druhej obchodnej zostalo na účte 5 % akcií firmy Nafta Gbely, čo zodpovedalo protihodnote zaplatených 500 miliónov.
S fondom sa dohodla aj firma Slovintegra, ktorá štátu vrátila 10 % akcií podniku Slovnaft. To, že nie je už štátu nič dlžná, má aj čierne na bielom. Vláda prijala uznesenie, ktoré potvrdzuje, že Slovintegra jej nič nedlhuje.
Štát odstúpil aj od zmluvy s majiteľmi Danubiaprintu, ktorí nadobudli akcie PNS, distributéra tlače s dominantným postavením na trhu. Bolo to na základe rozhodnutia Protimonopolného úradu, ktorý zakázal spojenie PNS a Danubiaprintu. Takisto dopadla aj spoločnosť Žiarske hutnícke konzorcium, ktorá sa v roku 1998 stala nadobúdateľom 73,9 % akcií Závodu SNP, a. s., Žiar nad Hronom. Kontrolu v spoločnosti mala Všeobecná sociálna poisťovňa Tatry.
Táto firma sa podieľala aj na privatizácii Kúpeľov Piešťany, v ktorých mala necelú štvrtinu akcií. Fondu ich vrátila vo februári 1999 a v júli prišli späť takmer všetky akcie Kúpeľov Piešťany. Karol Martinka, majiteľ firmy Vadium Group, podpísal zmluvu o mimosúdnom urovnaní veci koncom júna 1999 v Rakúsku. Fond je podľa tejto dohody „povinný vrátiť peniaze, ktoré zaplatila spoločnosť Vadium Group a Spoločnosť zamestnancov SLK Piešťany, a. s., na základe zmluvy o odplatnom prevode akcií z roku 1996 a 1997".
Banky
Vláda sa zaoberala nielen reprivatizáciou, ale aj predajom účasti podielov v už privatizovaných podnikoch alebo vo firmách, v ktorých mala úplnú kontrolu. V rámci celkového programu reforiem podnikov a bankového sektora slovenská vláda v spolupráci so Svetovou bankou vyriešila problém bánk v štátnom vlastníctve. Súčasťou tejto stratégie bola privatizácia Investičnej a rozvojovej banky, Všeobecnej úverovej banky a Slovenskej sporiteľne.
Banky sa privatizovali aj preto, lebo postupne strácali podiel na trhu a súkromné banky ich vytláčali z trhu. Ich potenciálna predajná hodnota klesala a hrozilo, že sa zníži potenciálny výnos z privatizácie. V roku 1998 majetok týchto troch bánk predstavoval 47 % celkových aktív oproti 66 % v roku 1993. Poskytnuté úvery predstavovali 64 % všetkých úverov poskytnutých slovenským bankovým sektorom. Každá z nich mala vo svojom úverovom portfóliu veľký podiel problémových úverov a produkovala stratu.
Prvým cieľom ozdravenia bánk bolo, aby mali dosť kapitálu. Situácia v jednej z nich bola taká, že ku koncu roku mala záporný kapitál, a ako banka existovala len na papieri. V iných ekonomikách by prišiel krach. Na Slovensku si to vláda nemohla dovoliť, lebo by to znamenalo kolaps celého finančného systému.
Druhým cieľom bolo zníženie podielu nesplácaných úverov. Aká bola situácia v jednotlivých bankách? IRB - od decembra 1997 bola pod nútenou správou NBS a podľa zákona mala byť buď rekapitalizovaná, alebo oddlžená do decembra 1999. VÚB - jej problémy s úvermi boli veľmi veľké a aj napriek snahe vedenia zvýšiť hospodárnosť prevádzky banka ostala neziskovou a produkovala prevádzkovú stratu vo výške okolo 3-4 miliardy ročne.
Banka mala postavenie hlavného poskytovateľa komerčných úverov. Preto bolo nevyhnutné, aby mohla poskytovať úvery podnikateľskému sektoru, ktorý prechádzal prestavbou. Objem portfólia klasifikovaných úverov VÚB vyžadoval zvláštne opatrenia, ktoré by podporili podnikateľský sektor. Aby bolo možné VÚB úspešne privatizovať, bolo nevyhnutné odstrániť komerčne neatraktívne pohľadávky.
SLSP - vďaka menšiemu podielu neproduktívnych úverov, vysokej miere likvidity a nízkym nákladom na vklady domácností bola v lepšom stave ako VÚB. Ale aj napriek tomu musela SLSP prejsť predprivatizačnou očistou aktív.
Ozdravovanie bánk nebol jednoduchý proces, pretože sa musela meniť legislatíva a muselo sa konať rýchlo. Dá sa však opísať veľmi jednoducho. Z bánk sa do štátnej agentúry Slovenská konsolidačná previedli zlé, teda nesplácané úvery. Banky namiesto nich dostali štátne dlhopisy, čo sú vlastne peniaze vo forme veľmi kvalitných cenných papierov. Celkové náklady na reštrukturalizáciu vrátane rekapitalizácie dosiahli 123,9 miliardy.
Podľa medzinárodných porovnaní sa dá povedať, že išlo o najrýchlejšie ozdravenie bánk, ktoré bolo z hľadiska percentuálne vyjadreného pomeru medzi množstvom peňazí v porovnaní s hrubým národným produktom aj relatívne lacné. Náklady na reštrukturalizáciu bánk - vyjadrené ukazovateľom náklady/HDP - predstavovali na Slovensku 14 %. V iných krajinách boli vyššie: Slovinsko 20 %, Indonézia 29 %, Čile 29 %, Turecko 30 %, Thajsko 32 %.
Prvou lastovičkou v privatizáci bánk bol predaj podielu v Československej obchodnej banke (ČSOB). Privatizovala ju síce Česká republika, ale Národná banka Slovenska mala v banke podiel necelú štvrtinu - 24,13 %. Akcie sa predali koncom roku 1999. Podiel NBS sa predal za 403,7 milióna eur, čo bolo 17,1 miliardy korún, z ktorých sa 15,6 miliardy odviedlo do štátneho rozpočtu.
Po ozdravení štátom kontrolovankých bánk sa banky privatizovali. Do VÚB a SLSP najprv dočasne vstúpila Medzinárodná finančná korporácia (IFC) zo skupiny Svetovej banky. Cieľom jej vstupu bolo pritiahnuť investorov. Ten istý scenár sa použil aj pri privatizácii ČSOB. Majiteľom VÚB sa napokon stala talianska spoločnosť Intesa Banca Commerciale Italiana (IBCI). Za VÚB zaplatila 21 miliárd korún. Slovenskú sporiteľňu (87 %) kúpila rakúska skupina Die Erste za 18,4 miliardy.
IRB nadobudla maďarská banka Országos Takarékpenztár és Kereskedelmi Bank Rt. (OTP). Za 93 % akcií zaplatila 333,3 milióna. Slovenskú poisťovňu získala nemecká poisťovňa Allianz. Za 66,7 % akcií zaplatila 6,231 miliardy. Slovenská poisťovňa pred privatizáciou predala ňou kontrolovaný podiel (90 %) v Istrobanke rakúskej skupine BAWAG za 2,22 miliardy. Okrem toho FNM predal Banku Slovakia za 360 miliónov.
Podniky
Počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu sa predali podiely v dvoch monopolných podnikoch. Prvým bola akciová spoločnosť Slovenské telekomunikácie. Podnik sa privatizoval v roku 2000. Pred privatizáciou sa Slovenské telekomunikácie a iné štátom kontrolované podniky vzdali podielov v Poštovej banke. Víťazom tendra na predaj podielu v podniku Slovenské telekomunikácie sa stala nemecká spoločnosť Deutsche Telekom. Za 51% podiel vo firme zaplatila 1 miliardu eur. Firma ponúkla 600 miliónov eur ako platbu Fondu národného majetku a 400 miliónov eur na zvýšenie základného kapitálu podniku.
Ďalším sprivatizovaným monopolom bol Slovenský plynárenský podnik. Pred privatizáciou sa štátny podnik zmenil na akciovú spoločnosť a predal prebytočný majetok. Vláda ponúkla na predaj 49 % akcií podniku spolu s manažérskou kontrolou. Od 5. marca 2003 bola oficiálne známa aj cena, ktorú konzorcium za 49% balík akcií SPP ponúklo. Išlo o 2,7 miliardy dolárov, čo bolo vtedy podľa aktuálneho kurzu približne 130 miliárd korún.
Podľa Vladimíra Tvarošku, poradcu vtedajšieho ministra financií Ivana Mikloša, bola cena o 40 % vyššia ako pôvodný cenový odhad toho istého konzorcia spred pol roka. Víťazom verejnej súťaže sa stalo konzorcium Gaz de France, Ruhrgas a Gazprom. Ruský člen konzorcia z neho neskôr vystúpil.
Súčasný premiér Robert Fico už v tom čase predaj podielu v SPP kritizoval. Podobný postoj mala aj jedna z vládnucich strán - SDĽ. Výhrady SDĽ sa týkali najmä navrhovanej ceny, podľa jej šéfa Pavla Koncoša by nemala byť nižšia ako 180 miliárd za 49 % akcií. Koncoš sa v marci 2002 na rokovaní so šéfom Smeru dohodol na spoločnom postupe pri presadzovaní požiadaviek v súvislosti s privatizáciou SPP na pôde Národnej rady. Robert Fico v apríli 2004 podľa SITA povedal, že „nebudú spochybňovať zmluvu o predaji 49 % akcií SPP, považuje ho však za zlý".
Dnes je situácia iná. Premiér Fico predaj SPP stále kritizuje a na žiadosť jeho spolustraníkov v parlamente bola urobená aj Správa o priebehu privatizácie SPP. Tá je od minulého týždňa zverejnená aj na stránke Národnej rady. Podľa správy vypracovanej vládou a zostavenou pracovnou skupinou bol proces výberu privatizačného poradcu protizákonný a pri stanovovaní hodnoty SPP boli porušené zákony. Správa tiež tvrdí, že jediný uchádzač o privatizáciu spoločnosti pravdepodobne disponoval informáciou o neexistencii konkurenčnej ponuky.
Počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu sa predával aj podiel v podnikoch distribuujúcich elektrickú energiu. V máji 2002 vláda schválila predaj 49 % podielov v troch rozvodných energetických podnikoch - Západoslovenskej energetike (ZSE), Stredoslovenskej energetike (SSE) a Východoslovenskej energetike (VSE). Za podiel v ZSE firma E. ON Energie zaplatila 330 miliónov eur (14,5 miliardy korún), podiel v SSE kúpila francúzska Electricité de France (EDF) za 158 miliónov eur (6,9 mld Sk), akcie VSE získala RWE Plus za 130 miliónov eur (5,7 mld Sk). Okrem menšinového podielu vláda súhlasila s odovzdaním manažérskej kontroly zahraničným investorom.
Dlhopisy
V roku 2002 mal Fond národného majetku vyplatiť dlhopisy, ktorými vláda Vladimíra Mečiara v roku 1995 nahradila už rozbehnutú kupónovú privatizáciu. Nesplatených bolo ešte 60-tisíc dlhopisov. Ostatných sa už ich držitelia zbavili.
Najvýznamnejšie podniky a majetkové účasti, ktoré predstavovali rozhodujúci podiel na majetku FNM a mali byť sprivatizované do konca volebného obdobia.
• štátne podniky Vodárne a kanalizácie
• Slovenský plynárenský podnik, š.p.
• Slovenské elektrárne, a.s.
• Všeobecná úverová banka, a.s.
• SSE, š.p. (Stredoslovenský energetický podnik)
• Investičná a rozvojová banka, a.s.
• Transpetrol, a.s.
• Slovenská plavba a prístavy, a.s.
• VSE, š.p. (Východoslovenská energetika)
• štátne podniky SAD
• akcie FNM SR (8 %) Slovnaftu, a.s.
• Slovenské liečebné kúpele Piešťany, a.s.
• Banka Slovakia, a.s.
• akcie Reštitučného investičného fondu, a.s.
• akcie NCHZ, a.s.
• Banka Slovakia, a.s.
Majetok vybraných privatizovaných podnikov
Subjekt Základné imanie účtovná hodnota (v mld Sk)
SPP, š.p., Bratislava 70,40
Slovnaft, a.s., Bratislava 20,66
VÚB, a.s., Bratislava 12,98
Stredoslov. energ. závody, š.p., Bratislava 12,70
Západoslov. energ. závody, š.p., Bratislava 10,60
IRB, a.s., Bratislava 8,70
Transpetrol, a.s., Bratislava 6,90
Východoslov. energ. závody, š.p., Košice 5,20
Slovenská autobusová doprava, š.p. 4,00
Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava 3,50
Slovenská plavba a prístavy, a.s., Bratislava 2,55
Slovenské liečebné kúpele Piešťany, a.s. 1,51
Prameň: Vláda SR
časť 5
Najväčšou privatizačnou akciou druhej vlády Mikuláša Dzurindu, ktorá vznikla po voľbách v roku 2002, bol predaj Slovenských elektrární. Ministerstvo pre správu a privatizáciu sa síce zrušilo, čo však neznamená, že už by nebolo čo privatizovať.
Po nástupe novej vlády získal kontrolu nad všetkými akciami Slovenských elektrární Fond národného majetku, ktorý kúpil menšinový balík od Reštitučného investičného fondu. Privatizácia Slovenských elektrární sa začala výberom poradcu. Vo verejnej súťaži zvíťazila medzinárodná poradenská spoločnosť PriceWaterhauseCoopers.
Spôsob privatizácie formou predaja podielu Fondu národného majetku v podniku strategickému investorovi schválila vláda 26. júna 2002. Predaj existujúcich akcií sa mal skombinovať so zvýšením základného imania elektrární tak, aby bola zachovaná 51% majetková účasť fondu. Účastníci súťaže boli tiež vyzvaní, aby svoje ponuky predložili buď na celé Slovenské elektrárne, alebo na založené dcérske spoločnosti.
Záujemcovia chceli vstúpiť do podniku, ktorý by mal holdingové usporiadanie. Znamená to, že by existovala spoločnosť, ktorá by vlastnila akcie dvoch dcérskych firiem. Jedna by prevádzkovala nejadrové a druhá jadrové výrobné zariadenia. Do každej dcérskej spoločnosti by mohli vstúpiť rôzni investori.
Spor o manažment
Niekoľko mesiacov po nástupe vlády vznikol spor medzi Alianciou nového občana a KDH, ktoré v predstavenstve elektrární nemalo svojho zástupcu. „ANO tam má troch ľudí, SDKÚ jedného a SMK jedného. Tu vôbec nejde o to, že tam KDH nemá jedného človeka. Tu ide o to, že tam má Aliancia nového občana troch ľudí, čím sa táto 8-percentná strana vlastne stala majiteľom Slovenských elektrární," tvrdil František Mikloško.
Oponoval mu minister hospodárstva Jirko Malchárek, ktorý povedal, že „manažment nemá na privatizáciu žiaden vplyv". Napokon ministerstvo hospodárstva rozhodlo, že funkcie v elektrárňach sa budú obsadzovať len na základe výberového konania. Manažéri sa vyberali zverejnením ponuky inzerátom v tlači.
„ANO tam (v Slovenských elektrárňach) má troch ľudí, SDKÚ jedného a SMK jedného. Tu vôbec nejde o to, že tam KDH nemá jedného človeka. Tu ide o to, že tam má Aliancia nového občana troch ľudí, čím sa táto 8-percentná strana vlastne stala majiteľom Slovenských elektrární."František Mikloško, KDH
Začiatkom roku 2003 odstúpil z funkcie generálneho riaditeľa Slovenských elektrární Vincent Pillár, ktorý odišiel do dôchodku, lebo so spôsobom privatizácie nesúhlasil. „Vôbec sa nemala dať šanca privatizovať osobitne jadrovú a osobitne konvenčnú časť. Privatizácii tiež neprospeje, že súčasťou majetku je aj havarovaná A1 a majetok elektrární v priehradnom múre gabčíkovskej elektrárne," povedal Pillár.
„Vôbec sa nemala dať šanca privatizovať osobitne jadrovú a osobitne konvenčnú časť. Privatizácii tiež neprospeje, že súčasťou majetku je aj havarovaná A1 a majetok elektrární v priehradnom múre gabčíkovskej elektrárne."bývalý generálny riaditeľ Slovenských elektrární Vincent Pillár
V marci 2003 bolo známe, že o privatizáciu podniku sa zaujíma osem firiem. Okrem strategických investorov prejavili záujem aj finanční investori - Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD) a spoločnosť IFC patriaca do skupiny Svetovej banky.
Motívy
Vláda potrebovala predať Slovenské elektrárne, aby mala peniaze na dôchodkovú reformu. Po jej spustení bolo v Sociálnej poisťovni menej peňazí, lebo časť z jej príjmov od občanov smerovala do dôchodkových fondov. Ivan Mikloš sa prikláňal k čo najrýchlejšej privatizácii. „Elektrárne treba privatizovať tak rýchlo, ako je len možné, myslím si, že privatizácia bude trvať zhruba ešte rok, aj keby bolo dobre, aby to bolo skôr," povedal v marci 2003.
„Elektrárne treba privatizovať tak rýchlo, ako je len možné, myslím si, že privatizácia bude trvať zhruba ešte rok, aj keby bolo dobre, aby to bolo skôr."minister financií Ivan Mikloš v marci 2003
O pol roka, v auguste 2003, sa tender otvoril znovu a o kúpu podielu v Slovenských elektrárňach sa mohli uchádzať ďalší záujemcovia. Od septembra sa na riadení privatizácie podieľal nový minister - Pavol Rusko. Ako jediný navrhoval dokončenie privatizácie troch distribučných energetických podnikov postupom štandardným vo vyspelých ekonomikách - predajom 10 % akcií cez burzu.
Rusko presadil model, že 66 % akcií sa bude predávať v dvoch kolách - najprv ako celok vrátane jadrových zariadení, ale v prípade neúspechu by sa predala len časť podniku. Dôvodom bolo, že len dve zo spoločností uchádzajúcich sa o kúpu elektrární chcelo podnik ako celok. Dosiahol tiež to, aby jednou z podmienok bolo, že budúci nadobúdateľ dostavia jadrovú elektráreň Mochovce.
Záväzné ponuky na kúpu dvojtretinového podielu predložili české ČEZ, taliansky Enel a ruský RAO UES International. Ponuku podal aj rakúsky Verbund, ktorý však nemal záujem o jadrové elektrárne, a tým nesplnil podmienky súťaže.
Komplikácie
Privatizáciu komplikovali takzvané uviaznuté náklady elektrární, inak povedané, nevýhodné investície, ale aj dlhy vo fonde, z ktorého sa financuje likvidácia jadrového odpadu a po skončení životnosti samotné jadrové zariadenia.
Peter Staněk z Ekonomického ústavu SAV, súčasný poradca premiéra Roberta Fica, v tom čase povedal, že uviaznuté náklady za roky 1995 - 1998 v prípade dvoch energetických blokov v Mochovciach sú 16 miliárd a „štát ich bude musieť zaplatiť, či bude chcieť, alebo nie". O cene elektrární sa vyjadril: „Podľa mňa sú aktíva a pasíva podniku v súčasnosti približne vyrovnané. Jeho reálna cena sa pohybuje okolo nuly."
„Podľa mňa sú aktíva a pasíva podniku v súčasnosti približne vyrovnané. Reálna cena (Slov. elektrární) sa pohybuje okolo nuly."Peter Staněk z Ekonomického ústavu SAV
Štát pred privatizáciou očistil Slovenské elektrárne len o časť ich súčasných a budúcich záväzkov. A to o povinnosť odvádzať zdroje na vyraďovanie atómových elektrární. Tie sa platia automaticky z každej predanej kilowatthodiny elektriny.
Na pleciach podniku zostali bankové úvery a záväzky v sume okolo 87 miliárd a časť uviaznutých nákladov vo výške asi 36 miliárd. Tvorili ich dlhodobé nevýhodné zmluvy na odber elektriny bez možnosti vypovedania, dodávky elektriny pre domácnosti, odber uhlia od baníkov.
Privatizačný poradca odporúčal predaj Slovenských elektrární talianskej firme Enel, ktorá je druhým najväčším energetickým podnikom v Európe. Tá ponúkla 34 miliárd, ČEZ 31 miliárd a RAO UES 19 miliárd. Jeden z vrcholových manažérov ČEZ Martin Roman v novembri 2004 v rozhovore pre českú redakciu britskej BBC vysvetlil, prečo česká štátna firma neponúkla za elektrárne viac slovami, že „tieto elektrárne nedokážu v žiadnom scenári generovať toľko peňazí, aby sme (ČEZ) mohli pri očakávanej návratnosti ponúknuť viac, než sme ponúkli".
Definitívnym vlastníkom dvojtretinového podielu v Slovenských elektrárňach sa stal Enel 27. apríla 2006, keď za 66 % akcií zaplatil na účet štátu 839 miliónov eur. Firma sľúbila investície za viac ako 70 miliárd korún, neskôr túto sumu zvýšila na 110 miliárd. V nej bola zarátaná dostavba Mochoviec, stavba veterných elektrární a úpravy starších elektrární. Dividendy nebude podnik vyplácať do roku 2012.
„Slovensko je pripravené kúpiť späť akcie Slovenských elektrární. To už však je skoro nereálne"minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek, 9. augusta 2006
Dnešná najsilnejšia vládna strana Smer s privatizáciou Slovenských elektrární nesúhlasila. „Slovensko je pripravené kúpiť späť akcie Slovenských elektrární. To už však je skoro nereálne," vyhlásil 9. augusta 2006 minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek.
Paroplynový cyklus
Ďalším energetickým podnikom, ktorý sa privatizoval počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu, bol Paroplynový cyklus Bratislava. Založili ho 9. mája 1996 vtedajšie štátne firmy Slovenské elektrárne (10 %), Slovenský plynárenský priemysel (24 %) a Západoslovenské energetické závody (66 %). Celkové náklady na výstavbu tejto elektrárne a súčasne teplárne boli 3,8 miliardy. Technológia paroplynového cyklu vyrába elektrickú energiu i teplo pri dokonalom spaľovaní zemného plynu.
Slovenské elektrárne podpísali s Paroplynovým cyklom zmluvu, na základe ktorej majú od neho do roku 2012 odoberať elektrickú energiu za nevýhodnú cenu. Podľa vyjadrenia niekdajšieho riaditeľa odboru techniky elektrární Andreja Hanzela podnik na tejto zmluve celkovo prerobí 10 miliárd.
Prvý pokus privatizovať Paroplynový cyklus sa objavil už v roku 2000. O vstup do podniku sa zaujímali americké firmy El Paso Energy a AES. Po asi dva a pol roku bol tender bez víťaza. Fond národného majetku, na ktorý sa pred privatizáciou zakladajúcich podnikov (SPP a ZSE) previedlo 90 % akcií a 10 % zostalo v majetku Slovenských elektrární, vyhlásil tender na predaj Paroplynového cyklu 24. novembra 2003.
Informačné memorandum získalo 11 záujemcov, v tendri pokračovalo deväť firiem a ponuky podalo sedem. O Paroplynový cyklus sa zaujímali finančné skupiny Penta, J&T, 1. garantovaná a české PPF. Prezídium fondu vybralo 26. februára 2004 ponuku firmy PPC Holding, kontrolovanej cyperskou firmou slovenských podnikateľov Penta Investments Ltd. Za 90 % akcií ponúkla 2,011 miliardy.
Predaj Paroplynového cyklu bol aj dôvodom sporu medzi ministrom hospodárstva Pavlom Ruskom a prezidentom Prezídia Fondu národného majetku Jozefom Kojdom. Minister žiadal, aby sa dosiahlo vypovedanie zmluvy o odbere elektrickej energie za nevýhodné ceny a obvinil Kojdu, že podnik predal zle. Ministerstvo hospodárstva žiadalo zrušenie privatizácie. Nepochodilo. Penta Group odkúpila tohto roku aj zvyšný podiel v PPC.
Doprava
Druhá vláda Mikuláša Dzurindu sa pokúšala aj o privatizáciu dopravy. Prvé prišli na rad dve najväčšie slovenské letiská. V apríli 2004 založil minister dopravy Pavol Prokopovič akciové spoločnosti Bratislavské letisko a Košické letisko. Tender na výber strategických investorov spustilo ministerstvo v júli 2005. Jedinou zverejnenou podmienkou bola skúsenosť s prevádzkovaním medzinárodných letísk. Poradcom ministerstva sa stala rakúska Meinl Bank, od ktorej skupina Penta odkúpila niekdajšiu Banku Slovakia a dnes Privatbanku.
Medzi najznámejších záujemcov o letisko patrili dánsky Copenhagen Airports, rakúsky Flughafen Wien, španielska firma Abertis Infraestructuras a finančné skupiny J&T Finance Group a Penta Investments Ltd. Informačné memorandum si vyzdvihlo 49 záujemcov. Ministerstvo deklarovalo, že o víťazovi rozhodne najmä ponúknutá cena a peňažný vklad. Najväčšími súpermi boli konzorciá Flughafen Wien AG + Penta Investments (TwoOne) a Abertis + J&T Finance Group. Ako najlepšiu privatizačná komisia 23. decembra 2005 vyhodnotila ponuku viedenského letiska.
„Získaním letiska Bratislava konzorciom TwoOne nejde o demonopolizáciu, ale naopak, o zvyšovanie sily monopolu, zníženie konkurenčného prostredia ako hybnej sily podnikania."súčasný minister dopravy Ľubomír Vážny, v čase rozhodnutia komisie v opozícii
Smer vzápätí vyhlásil, že SDKÚ je prepojená s finančnou skupinou Penta. „Získaním letiska Bratislava konzorciom TwoOne nejde o demonopolizáciu, ale naopak, o zvyšovanie sily monopolu, zníženie konkurenčného prostredia ako hybnej sily podnikania," povedal v tom čase súčasný minister dopravy Ľubomír Vážny.
Výhrady k spojeniu bratislavského a viedenského letiska vyslovil už v októbri 2003 aj Protimonopolný úrad. Svoj postoj nezmenil a 13. septembra 2007 fúziu letísk opäť zamietol. Za hlavné príčiny označil hrozbu „neúmerného zvyšovania cien a odstránenie konkurencie".
„Odstúpenie od privatizačnej zmluvy budeme považovať za neplatné," povedal Jozef Oravkin z Penty. Situáciu označil ako dôsledok „politického obchodu" medzi vládou a Protimonopolným úradom. Konzorcium TwoOne získalo len letisko v Košiciach, zaplatilo zaň 900 miliónov korún.
Druhým privatizačným objektom v sektore dopravy bola Železničná spoločnosť Cargo, zaoberajúca sa nákladnou dopravou. Pripomeňme, že od 1. januára 2002 sa Železnice SR rozdelili na štátny podnik Železnice SR, správcu dopravnej cesty, a a. s. Železničná spoločnosť, vykonávateľa komerčnej a dopravnej činnosti. O ďalšej transformácii železničnej dopravy rozhodla vláda v júli 2004. Od 1. januára 2005 prešli dve tretiny majetku Železničnej spoločnosti na Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia, ktorá sa má zaoberať nákladnou dopravou. Zvyšná tretina pripadla na Železničnú spoločnosť Slovensko, prevádzkovateľa osobnej dopravy.
Poradcom pre privatizáciu Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia sa stala CAIB Financial Advisors. Nákladná železničná doprava sa mala sprivatizovať do konca roka 2005, pričom štát predpokladal, že za ňu získa 15-20 miliárd. Koncepcia predpokladala priamy predaj 100% podielu firmy. Parlament privatizáciu schválil 26. mája 2005 a vláda privatizáciu spustila zverejnením inzerátov 31. mája 2005.
Záujem o podnik prejavili firmy Railion, dcérska spoločnosť Deutsche Bahn, Rakúske spolkové dráhy (ÖBB) a maďarské štátne železnice MÁV, České dráhy, finančné skupiny Penta Investments Ltd., J&T Finance Group a Slávia Capital. Predbežnú ponuku predložilo 14 firiem, v súťaži ich zostalo osem. Výberová komisia ministrovi dopravy Pavlovi Prokopovičovi ako najvhodnejšieho investora odporučila konzorcium zložené z rakúskej firmy Rail Cargo Austria a skupiny J&T Finance Group.
Vládna kríza, ktorá prepukla vo februári 2006, však privatizáciu prerušila, premiér Dzurinda totiž 8. februára 2007 vyhlásil, že nasledujúcich päť mesiacov vláda nevydá žiadne privatizačné rozhodnutie. „Vláda neurobí žiadne privatizačné rozhodnutia, ak sa na ne nevytvorí širšia dohoda parlamentných politických strán," zopakoval 12. februára 2006 v diskusnej relácii STV O päť minút dvanásť. Fond národného majetku tak nedokončil ani rozbehnutý predaj teplární, dopredaj 41 % akcií Západoslovenskej energetiky, podielov v štyroch podnikoch autobusovej dopravy a predaj strojárskeho holding DMD Group.
(Pokračovanie o týždeň.)
Vlády a privatizácia
vláda roky suma v mld. Sk hlavné predaje
Čarnogurský, Mečiar,
Moravčík 1992-1994 130 väčšina hotelov, reštaurácií a výrobných podnikov
Mečiar 1994-1998 160 Slovnaft, Nafta Gbely, kúpele v Piešťanoch, Sliači a Kováčovej
Dzurinda 1998-2002 223 ST, banky, SPP, Slovenská poisťovňa, Transpetrol, rozvodné podniky
Dzurinda 2002-2006 49 Slovenské elektrárne, letisko Košice, Paroplynový cyklus
Spolu 562
Poznámka: v rokoch 1992 - 1994 sa vystriedali tri vlády.
http://finweb.hnonline.sk/ekonomika/860628-milionove-firmy-padli-do-ruk-sukromnikov
Miliónové firmy padli do rúk súkromníkov. Takto vyzerali divoké privatizácie na Slovensku
Po tom, čo sa niektoré štátne spoločnosti dostali do súkromných rúk, takmer skrachovali. Iné z toho dokázali profitovať
Slovensko zažilo počas svojej existencie hneď niekoľko menších či väčších privatizácií. Niektoré z nich prebehli v súlade so zákonom, iné dosť divoko a zasahovať musel nakoniec štát alebo investori spoza hraníc. HN vám prinášajú prehľad tých najzaujímavejších privatizácií.
V galérii nájdete štyri privatizácie s úspešným koncom a štyri, ktorých priebeh tak úspešný nebol.
1. Ružomberské papierne
2. Železiarne Podbrezová
3. Volkswagen
4. Matador
5. AB Cosmetics
6. Devín Banka
7. VSŽ
8. Nafta Gbely
