Choď na obsah Choď na menu
 


Odchod sovietskych vojsk z Československa

3. 2. 2019

 

zdroj: https://encyklopedia.sme.sk/c/893751/odchod-sovietskych-vojsk-z-ceskoslovenska.html

Odchod sovietskych vojsk z Československa

Dnes uplynie desať rokov odvtedy, čo územie Československa opustil posledný sovietsky transport s vojakmi a vojenskou technikou. Sovietska armáda bola v Československu od 21. augusta 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy vtrhli do krajiny. Dočasný pobyt ...

Dnes uplynie desať rokov odvtedy, čo územie Československa opustil posledný sovietsky transport s vojakmi a vojenskou technikou. Sovietska armáda bola v Československu od 21. augusta 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy vtrhli do krajiny. Dočasný pobyt nevítaného hosťa trval takmer 23 rokov.

Vtipy o dočasnom pobyte sovietskych jednotiek sa v socialistickom Československu stali trpkou súčasťou folklóru. Ich pobyt ale mal právnu oporu – Zmluvu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk odhlasovalo Federálne zhromaždenie 18. októbra 1968.

Prítomnosť cudzích vojsk bola jednou z najfrustrujúcejších normalizačných kulís. Takmer okamžite po novembri 1989 sa stalo stiahnutie sovietskych vojsk z Československa jednou z prvých požiadaviek verejnosti aj novej politickej reprezentácie.

Prvé sovietske jednotky opustili Československo síce už v máji 1989, išlo ale len o zníženie počtu ozbrojených síl v perestrojkovom období Michaila Gorbačova. „Deje sa tak v rámci glasnosti a otvorenosti,“ hrdo vtedy oznamoval generálplukovník Bronislav Omeličev. Sotva mohol tušiť, že o tri roky bude mať zbalené aj on.

Hoci sa odtiaľto sovietsku armádu podarilo dostať pomerne rýchlo, vyjednávania boli zdĺhavé a namáhavé. Oproti československým vyjednávačom si sadli za stôl skúsení taktici. „Neústupní, trpezliví a s veľkou vôľou udržať dialóg na základe svojej vlastnej argumentácie,“ opisuje rozhovory priamy aktér Jaroslav Šedivý vo svojich spomienkach.

Nový minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier sa stretol so sovietskym kolegom Eduardom Ševardnadzem už 20. decembra 1989. Ševardnadze odchod odmietal a vytrvalo hovoril o potrebe udržať v stredoeurópskom regióne vojensko-politickú stabilitu.

Prvé kolo rozhovorov sa uskutočnilo v Prahe v januári 1990 a ďalšie vo februári. Šéf sovietskej delegácie Ivan Aboimov nechcel spočiatku pripustiť iný názor ako vlastný. „Náhle sa zdvihol, zatvoril okázalo dosky s dokumentami a vyhlásil, že nemá zmysel pokračovať v rokovaniach a že sa vracia do Moskvy,“ popisuje Šedivý postup, akým si chcel Aboimov vynútiť ústupok na prvom stretnutí. Československá delegácia ho ale prekvapivo nepožiadala, aby zostal. Naopak Aboimovovi oznámili, že ak odíde, tak verejne adresujú sovietskej vláde požiadavku, aby okamžite začala sťahovať svoje vojská z ČSSR. „Chcete to?“ spomína Šedivý na jednu zo zlomových otázok. Aboimov zdržiaval až do konca. Spomínal problémy s dopravou, návratom jednotiek do Sovietskeho zväzu, vyhrážal sa obmedzením dodávok ropy.

Keď napokon ministri zahraničných vecí v Moskve podpísali 26. februára 1990 dohodu o odchode, verejnosť to prijala ako samozrejmosť a málokto tušil, že rokovania predtým viackrát takmer skrachovali. V ten deň sa smerom k východnej hranici pohli prvé vlaky s vojenskou technikou.

Počet sovietskych vojakov, ich rodinných príslušníkov a bojovej techniky sa dnes môže zdať až šokujúci. 73 a pol tisíca vojakov, 18 a pol tisíca dôstojníkov, 44 340 príbuzných. 1120 tankov, 103 lietadiel, 173 vrtuľníkov, takmer sto ton munície a ďalšia technika.

Na organizáciu presunu dohliadali zmocnenci oboch vlád aj zmiešaná parlamentná komisia pod vedením Michaela Kocába. Rocker sa prezliekol z koženného kabátu do saka a strávil stovky hodín vyjednávaním o každom detaile odsunu. Kocáb dodnes tvrdí, že to bola jeho najúspešnejšia životná úloha.

Jeho partnerom bol vtedajší generál sovietskej armády Eduard Vorobjov, ktorý prišiel do Československa v roku 1968 ako kapitán. Opúšťal Československo ako posledný, dva dni po poslednom transporte. „Vstup vojsk poškodil autoritu ZSSR a otriasol dôverou veľkej časti československého obyvateľstva v nás… Možno by sa dnes Česi neusilovali o vstup do NATO a udržovali s Ruskom dobré alebo dokonca spojenecké vzťahy,“ uvažoval generál nahlas s odstupom rokov.

Česi sa už členmi NATO stali, Slovensko tam smeruje. Po Sovietskej armáde zostali v oboch republikách vyrabované kasárne aj obytné domy, obrovské ekologické škody vo výcvikových priestoroch. Škody prevýšili šesť miliárd korún. V súvislosti s ich takmer 23-ročným pobytom zahynulo 290 ľudí. Pre všetko toto bol 21. jún 1991 významným dňom – Československo sa opäť stalo svojprávnym a suverénnym štátom.


--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
 
zdroj: https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/345789-odsun-sovietskych-vojsk-sa-mal-tahat-desat-rokov/

Odsun sovietskych vojsk sa mal ťahať desať rokov

17.02.2015 07:00
 
vojak, vojaci, rusko, armáda
Bojové jednotky, to bolo päť tankových divízií (jedna na Slovensku, ostatné v Čechách a na Morave), dve raketové brigády a pridružené jednotky. Autor:

Ruské vojská musia opustiť našu krajinu tak rýchlo, ako sem prišli. Pred štvrťstoročím táto požiadavka zaznievala na mítingoch a demonštráciách po celom bývalom Československu.

Bola to však požiadavka nereálna, predpokladala odchod obrovskej armády s ťažkou technikou v priebehu jednej noci či niekoľkých dní. Medzitým diplomati v tajných rokovaniach hovorili o mesiacoch a vojenskí experti o niekoľkých rokoch.

Sovietski generáli trvali najprv na desiatich rokoch. Ako k tomuto číslu dospeli? Chceli viazať postupný odchod svojich vojsk na viedenské rokovania veľmocí o vzájomnom znižovaní konvenčných zbraní v Európe. Predpokladalo sa redukovanie vtedajšieho stavu o päť percent ročne. V takom prípade by naozaj odchádzali desať rokov.

Ale po tom, čo v decembri 1989 aj oficiálna Moskva uznala vtrhnutie svojich vojsk do ČSSR v auguste 1968 za chybu, Praha označila vtedajšiu dohodu o "dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk za neplatnú. Časový horizont ich odchodu sovietska strana potom znížila na päť a vzápätí na tri roky. Václav Havel prišiel vtedy s kompromisnou formulkou "do roka a do dňa“.

Revolučne naladení politici najmä v Prahe však požadovali odchod väčšiny jednotiek už do prvých slobodných volieb, teda do konca mája 1990. Mali obavy, že prítomnosť sovietskych vojsk môže ovplyvniť časť voličov nežiaducim spôsobom.

Prahu vtedy vyzýval k istej zdržanlivosti aj Washington. „Od Američanov a Angličanov sme dostávali také jemné signály – prosím vás, len nie tvrdo, nechceme podkopať pozíciu Gorbačova v Moskve,“ spomína Jaroslav Šedivý, vtedajší poradca ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera a zástupca vedúceho vyjednávacieho tí­mu.

V sobotu 10. februára 1990 už bolo zrejmé, že sovietska strana je pripravená začať sťahovať svoje vojenské jednotky možno aj do konca mesiaca, ale s podmienkou, že celý proces potrvá do budúceho roka. V Moskve sa práve skončila prvá časť druhého kola dvojstranných rokovaní. Na záver sa konala tlačová konferencia, autor týchto riadkov bol ako stály spravodajca Pravdy v ZSSR na nej, a tak si poznamenal: "Sovieti sú ochotní začať odsun vojsk ešte pred podpisom príslušnej dohody a ,podstatnú' časť svojich bojových jednotiek stiahnuť do 30. mája tohto roku. A zvyšok? Do roka a do dňa?“

To už Ivan Aboimov, námestník ministra zahraničných vecí ZSSR a vedúci sovietskej delegácie, na tlačovke nespresnil. Vedúci československej delegácie Evžen Vacek (ináč, námestník ministra Dienstbiera) takisto nie, návrh sovietskej strany však označil ako "veľmi významný“. Bojové jednotky, to bolo päť tankových divízií (jedna na Slovensku, ostatné v Čechách a na Morave), dve raketové brigády a pridružené jednotky. Vraj už treba len dopracovať detaily prípadnej dohody o ich odsune, čo si ešte vyžiada isté úsilie vojenských expertov a právnikov. A, samozrejme, bol potrebný súhlas oboch vlád. Obe vlády však napodiv s dosiahnutým kompromisom súhlasili…

Vyjednávanie viedol bývalý špión

Neskôr sa tradovalo, že sovietske vojská dostal z republiky rocker Michael Kocáb. Ten viedol parlamentnú komisiu pre dohľad nad ich odchodom, ktorá však vznikla až koncom marca 1990. Vyjednávania o zmluve a garanciách odchodu týchto jednotiek viedol niekto iný, začali sa o tri mesiace skôr a boli veľmi zložité.

Málo sa vie a zriedka pripomína, že Evžena Vacka vymenoval za šéfa vyjednávacej komisie ešte posledný komunistický minister zahraničných vecí ČSSR Jaromír Johanes. Stalo sa tak už 5. decembra 1989. V tom čase bol predsedom federálnej vlády ešte komunista Ladislav Adamec a prezidentom – Gustáv Husák. O päť dní neskôr bol už premiérom Marián Čalfa, odstúpil Husák a koncom roka ho nahradil v najvyššej funkcii Václav Havel. Vacek však zostával na čele vyjednávacieho tímu až do skončenia rokovaní.

Zostával, hoci sa už vedelo o jeho minulosti, predovšetkým o dlhoročnom pôsobení v československej rozviedke a o niektorých aktivitách proti Charte 77 (to už bol námestníkom ministra zahraničných vecí). Ako je to možné? Podľa spomienok Dienstbiera i Šedivého bol Vacek síce považovaný za "starú štruktúru“, ale prejavil sa ako dôrazný a schopný vyjednávač. "Sovietski predstavitelia Vacka už poznali, čo umožnilo začatie vecných spoločných rozhovorov,“ upozorňuje ďalší člen tímu Luboš Dobrovský, neskorší minister obrany ČSFR. Vackovi dokonca sľúbili veľvyslanecký post, ak sa rokovania skončia úspešne, čo sa aj stalo. V roku 1991 sa vrátil do Afriky ako šéf zastupiteľského úradu ČSFR v Nigérii (po rozdelení federácie však musel odísť z českej diplomacie).

Aboimov odišiel do dôchodku v roku 2001, medzitým bol ruským veľvyslancom v Maďarsku, vo Fínsku a na Ukrajine. Za najzložitejšie obdobie vo svojej diplomatickej kariére však považuje prvý kvartál roku 1990, keď viedol sovietsku delegáciu na rokovaniach o odchode vojsk z Československa a Maďarska. "Keď sme začali v Prahe 15. januára prvé kolo rokovaní,“ spomína, "na námestí pred Černínskym palácom skandoval dav: "Choď domov, Ivan!“ Upozornil som hostiteľov, že sám sa volám Ivan a že ak ich pomocníci za múrmi paláca s tým neprestanú, okamžite odchádzam a so mnou celá delegácia. Do hodiny vonku všetko stíchlo.“

Sovietski diplomati pricestovali do Prahy s dvadsiatimi vysokými dôstojníkmi armády, ktorí sedeli za ich chrbtami. Jeden z generálov zrejme nepochopil, ako sa Európa mení (a ešte len zmení!), lebo vyhlásil: "Raz nás ešte budete prosiť, aby sme sa vrátili, pretože budete mať strach z Nemecka!“

Podľa Aboimova boli rokovania v Prahe pre sovietsku delegáciu ťažšie, ako paralelne prebiehajúce rozhovory o odsune vojsk z Maďarska, ktoré viedol v Budapešti. "Maďari žiadali na začiatku odchod do roka, my sme odpovedali, že potrebujeme dva roky, rýchlo sme sa však dohodli na roku a pol. Zatiaľ čo Čechoslováci dosť dlho trvali na deviatich mesiacoch a nemienili ustúpiť.“

Predĺženie dohodol Gorby s Havlom

Muselo nasledovať druhé kolo rokovaní v Moskve, ktoré sa začalo 6. februára 1990. Sovieti sa cítili na domácom ihrisku istejšie a o svojom návrhu na termín začatia a trvanie odsunu nechceli diskutovať. V jednej chvíli Aboimov dokonca pohrozil, že rokovania môžu stroskotať. "Velenie Sovietskej armády je znepokojené ich priebehom a vyvíja obrovský tlak na politické vedenie,“ vysvetlil. "Je nebezpečenstvo, že pod týmto tlakom sovietska strana rokovania nadlho preruší.“ O tejto kríze sme my novinári akreditovaní vtedy v Moskve ani netušili, nik sa o nej nezmienil ani na tlačovke 9. februára. Vo svojich memoároch píše Šedivý o roztržke, ktorá mohla mať fatálne dôsledky. Nebol to však iba šikovný taktický ťah sovietskych vyjednávačov? Najskôr nie, Gorbačovova perestrojka sa už v tom čase dostávala do slepej uličky a opozícia zľava i sprava prechádzala do ofenzívy.

V nedeľu 4. februára 1990 sa konala v Moskve 200-tisícová demonštrácia jeľcinovcov na podporu radikálnych reforiem. Zároveň vrcholili prípravy na zasadnutie ústredného výboru komunistickej strany, kde podľa niektorých analytikov mohlo prísť k pokusu o zosadenie Gorbačova z funkcie generálneho tajomníka konzervatívnym krídlom.

Rokovania o odchode sovietskych vojsk sa dostali z mŕtveho bodu až po tom, čo sa Gorbačov obrátil na Havla s písomnou žiadosťou, aby odsun jednotiek z územia Československa prebiehal v niekoľkých etapách… Sovietsky líder to zdôvodnil humanitárnymi príčinami, predovšetkým nedostatkom bytov pre dôstojníkov s rodinami. Aboimov tvrdí, že návrh žiadosti sformuloval po konzultácii s Lubošom Dobrovským on sám a poprosil ministra zahraničných vecí Eduarda Ševardnadzeho, aby ho odovzdal Gorbačovovi (Aboimov považuje aj s odstupom času za kľúčovú postavu československej delegácie na rokovaniach nie Vacka, ale Dobrovského, o ktorom vedel, že má blízko nielen k Dienstbierovi, ale aj k Havlovi).

S nápadom však prišiel Dobrovský, ktorý bol ochotný okamžite letieť z Moskvy do Prahy a dôverne zoznámiť Havla s dôvodmi sovietskej strany, ak Aboimov a Ševardnadze "spracujú“ Gorbačova. Súčasťou jeho žiadosti o posunutie termínu mala byť (aj bola) ponuka, že za tento ústretový krok sa sovietska strana vzdá nároku na odškodnenie za budovy, ktoré na území Československa pre svoje vojská postavila. "Bolo to odo mňa trúfalé, lebo na podobné konanie som nemal mandát,“ priznal po rokoch Dobrovský, "ale zastavenie vzájomných rokovaní by nás mohlo poškodiť oveľa viac.“

Gorbačov žiadosť podpísal, Havel na tento "obchod“ pristúpil a rokovania sa mohli dostať do finišovej rovinky. Podľa vtedajšieho ministra obrany ČSSR Miroslava Vacka Havel našiel spoločnú reč s Gorbačovom aj vďaka svojmu vyhláseniu, že Československo zostane naďalej členom Varšavskej zmluvy. Okrem toho sa vtedy ešte prihováral za postupné rozpustenie oboch vojenských blokov, ich nahradenie novými štruktúrami európskej bezpečnosti. To muselo konvenovať priekopníkovi "nového myslenia“ a autorovi projektu "spoločného európskeho domu“.

„Už sme im išli na nervy“

Text zmluvy dokončili právnici 22. februára 1990, ale ešte deň predtým o jej jednotlivých ustanoveniach vášnivo diskutovali vojenskí experti. Na ich záverečných rokovaniach sa zúčastnil už aj generál Svetozár Naďovič, krátko predtým ustanovený ministrom obrany za náčelníka Správy pre zabezpečenie odchodu sovietskych vojsk z ČSSR. "Sovietski experti sa zrejme do poslednej chvíle snažili oddialiť odchod,“ spomína Naďovič, "a požadovali napríklad 110 prepráv pre jednu divíziu. Dokázali sme im však, že aj podľa tabuliek platných vtedy v celej Varšavskej zmluve stačí 53 prepráv, čiže ani nie polovica.“

Generálporučík Leonid Ivašov bol v roku 1990 náčelníkom správy Ministerstva obrany ZSSR, ktorá mala na starosti materiálno-technické zabezpečenie Sovietskej armády. Dnes je v Moskve viceprezidentom Akadémie geopolitických záležitostí a stále tvrdí, že na odsun jednotiek zo strednej Európy potrebovali aspoň štyri-päť rokov, aby im na území Sovietskeho zväzu vytvorili aké-také zázemie.

V prípade Československa išlo najmä o 11-tisíc dôstojníkov a práporčíkov s rodinami a okolo 10-tisíc školopovinných detí. "Potrebovali sme pre nich postaviť byty a školy v miestach novej dislokácie,“ prízvukuje Ivašov. Podľa neho vtedajší minister Dmitrij Jazov na to Ševardnadzeho i Gorbačova viackrát upozorňoval, rozhodli však bez neho, ani si vraj nepreštudovali podklady, ktoré im pripravil. Pre Ivašova je dôvod takéhoto správania oboch bývalých sovietskych politikov jasný – sľub daný americkým partnerom na Malte ešte začiatkom decembra 1989.

Podľa spomienok vtedajších pomocníkov a poradcov Gorbačova, napríklad Anatolija Dobrynina, vývoj v krajinách varšavského bloku v tom čase takmer nezaujímal. „Sústredil sa na vzťahy so Západom a na získanie pôžičiek, keďže sovietska ekonomika začínala kolabovať.“ "Idú nám už na nervy a my im zrejme tiež,“ vyjadril sa „Gorby“ o bývalých satelitoch v dôvernom rozhovore s Helmutom Kohlom.

V tejto atmosfére sa teda v Moskve podpísala zmluva o odsune sovietskych vojsk z Československa a súčasne z Bruntálu odštartoval prvý transport s jednotkami 31. tankovej divízie.

Štyri súpravy denne

Hlavná ťarcha odsunu spočívala na železnici a tam bol úzkym hrdlom Čop. Do júna 1990 – a teda do parlamentných volieb – malo odísť 360 vlakov, štyri súpravy denne. Ale už 28. februára Naďovič zistil, že za prvé dva dni sťahovania prešlo štátnu hranicu iba šesť vlakov. Sovietska strana mala s prekládkou vagónov veľké problémy. A neskôr sa situácia ešte skomplikovala.

„Začiatkom apríla 1990 sa totiž začal odsun sovietskych vojsk z Maďarska a Sovieti viaceré nepreložené vlaky s materiálom a technikou od nás jednoducho odstavili,“ vysvetľuje Naďovič. Prestali s tým a zlepšili organizáciu práce až po jeho inšpekčnej ceste do Užhorodu. Železnici a Čiernej nad Tisou pomohlo aj 18 cestných presunov a zrýchlenie prepravy cez Poľsko.

Jednotky 30. irkutsko-pinskej divízie, rozmiestnené na území Slovenska, prišli na rad až 1. júna 1990. Potom však nastala pauza v ich odsune až do októbra. Už v máji však vznikla výbušná situácia vo zvolenskej posádke. Naďovič navštívil vtedy tamojšie sídlisko obývané sovietskymi dôstojníkmi a ich rodinami. „Najmä mladí dôstojníci boli agresívni a odmietali sa sťahovať,“ zistil generál. „Vôbec nechápali, prečo musia opustiť prostredie, na ktoré si aj s rodinami očividne zvykli, a vrátiť sa domov, kde ich vtedy nič dobré nečakalo.“ Výsledkom vzdoru revoltujúcich dôstojníkov boli totálne zdevastované byty na zvolenskom sídlisku.

Odchod vojsk z Československa sa pokúšali zastaviť niektorí sovietski „jastrabi“, a neboli to len generáli. V lete 1990 pricestovala sovietska parlamentná delegácia, ktorú viedol šéf branno-bezpečnostného výboru Viktor Ovčirin. "Trval na tom, aby sa odsun organizoval komplexne, vrátane predchádzajúceho vytvorenia primeraného zázemia v Sovietskom zväze,“ približuje Ovčirinovu misiu Naďovič.

Napokon však všetko dobre dopadlo a celá akcia sa skončila odchodom posledného transportu z Československa 20. júna 1991. Celkove za 16 mesiacov odišlo 73 500 dôstojníkov a vojakov, takmer 40-tisíc rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 505 bojových vozidiel pechoty.

 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

 
3.2Základné údaje o environmentálnych záťažiach na území SR Riešenie problematiky environmentálnych záťaží sa dostalo do pozornosti začiatkom 90-tych rokov v súvislosti s ich odstraňovaním na územiach s pobytom vojsk bývalej Sovietskej armády. Celkovo išlo o 87 potenciálne kontaminovaných území na 18 lokalitách, z ktorých 15 bolo závažne kontaminovaných. Vyčíslené škody na životnom prostredí na základe vykonaných geologických prác v rokoch 1990-1992 boli ohodnotené finančnou IS Environmentálnych záťaží73čiastkou 986 568 825.-Kčs. Realizácia geologických a sanačných prác na 18 lokalitách bola usmerňovaná pod gesciou „Úradu pre riešenie dôsledkov pobytu Sovietskych vojsk na území ČSFR“, neskôr MO SR a MŽP SR. Geologické, sanačné a monitorovacie práce boli do roku 2008 realizované na nasledovných lokalitách: Sliač-Vlkanová, Rimavská Sobota, Komárno, Lešť, Nemšová, Rožňava, Jelšava, Ružomberok, Nové Mesto nad Váhom, Nové Zámky, Častkovce, Zvolen, Voderady, Vrútky, Štúrovo, Michalovce, Kežmarok, a Skalka nad Váhom. S pojmom environmentálna záťaž úzko súvisia aj negatívne dopady banskej činnosti na životné prostredie. Projekt „Systém zisťovania a monitorovania škôd na životnom prostredí vznikajúcich banskou činnosťou“, zahájený v roku 1997, vo svojej prvej etape urobil základnú inventarizáciu ohrozených lokalít a vyčlenil s využitím pomocných kritérií tie lokality, u ktorých je riešenie (sanácia) negatívnych vplyvov banskej činnosti na životné prostredie nevyhnutné. Uvedený zoznam však nemožno považovať za zoznam environmentálnych záťaží, pretože ide o problémové oblasti nielen z hľadiska kontaminácie, ale aj iných negatívnych vplyvov, napr. poddolovanie a pod. Problematika environmentálnych záťaží bola aj predmetom procesu veľkej privatizácie, kedy bola zakotvená povinnosť vyhodnocovať záväzky podniku z hľadiska životného prostredia a v prípade zisteného znečisťovania vyčísľovať škody na životnom prostredí. Uplatňovanie tejto povinnosti v zmysle vtedajšieho zákonač. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov však nebolo vyhovujúco riešené a nevytvorilo predpoklad zistenia spoľahlivých údajov o stave životného prostredia v období zmeny vlastníckych vzťahov zo štátu na vlastníctvo iných osôb. Zároveňnebol zohľadnený environmentálny dlh pri uzatváraní zmlúv. Napriek uvedeným problémom sa počet sanovaných lokalít neustále zvyšuje. Vo čšine prípadov sa likvidácia environmentálnych záťaží riešila na úrovni obcí, okresov a krajov, niektoré práce na riešení environmentálnychťaží boli koordinované z centrálnej úrovne. Išlo najmä o prípady, ktorých potreba riešenia bola vynútená vonkajšími okolnosťami, napr. vstupom zahraničného investora (Volkswagen Bratislava, Motorola Piešťany, U.S. Steel Košice), alebo iným verejným záujmom (výstavba mosta Košická). Pre obdobie do roku 2003 bolo z hľadiska riešenia problémov environmentálnych ťaží charakteristické: absencia právnych predpisov v problematike riešenia environmentálnych záťaží, absencia kvalitného komplexného informačného systému o environmentálnych záťažiach, nekomplexný a nesystémový prístup k riešeniu problematiky environmentálnych záťaží, IS Environmentálnych záťaží74nedostatok programov odstraňovania environmentálnych záťaží založených na objektívnom posúdení stavu znečistenia, zhodnotenia zdravotných a environmentálnych rizík a finančných požiadaviek na ich odstránenie, nedostatok finančných prostriedkov na odstraňovanie environmentálnych záťaží ohrozujúcich životné prostredie, absencia finančných mechanizmov na riešenie environmentálnych záťaží, nedostatočné spoločenské a politické uznanie problému environmentálnych záťaží. Od roku 2003 sa pristupuje k riešeniu environmentálnych záťaží komplexne a systematicky v týchto postupných krokoch: zriadený bol samostatný organizačný útvar pre manažment environmentálnych záťaží na MŽP SR (Sekcia geológie a prírodných zdrojov – Odbor geologických faktorov životného prostredia, od októbra 2006), vypracovaná bola jednotná metodika na registráciu a prioritizáciu environmentálnych ťaží, jej aplikácia v projekte Systematická identifikácia environmentálnych záťaží SR (SIEZ SR) (2006 – 2008), realizovaná bola geologická úloha SIEZ SR, výstupom ktorej je Register environmentálnych záťaží (REZ) ako súčasť Informačného systému environmentálnych ťaží (2006 - 2008), pripravené boli metodické pokyny pre prieskum environmentálnych záťaží a rizikovú analýzu kontaminovaných lokalít (2007-2008), pripravený bol návrh zákona o environmentálnych záťažiach a návrh vykonávacej vyhlášky (2005 – 2009), pripravená bola novela geologického zákona (2009), zostavuje sa Atlas sanačných metód (2008 – 2010), v procese realizácie sú regionálne štúdie dopadov environmentálnych záťaží na životné prostredie

 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 
Súčasný stav lokalít poškodených činnosťou bývalej Sovietskej armádyJe všeobecne známe, že vojská Sovietskej armády pô-sobili na našom území v rokoch 1968 až 1991 a rovnako nie je žiadnym tajomstvom, že nám v niektorých lokali-tách zanechali neblahé dedičstvo v podobe kontaminácie podzemných vôd, horninového prostredia a pôdy, najmä ropnými látkami a chlórovanými uhľovodíkmi. Celkovo išlo o 87 potenciálne kontaminovaných území na 18 lo-kalitách, z ktorých 15 bolo závažnejšie kontaminovaných. Škody na životnom prostredí na základe vykonaných geologických prác v rokoch 1990 – 1992 boli ohodno-tené finančnou čiastkou 986 568 825 Kčs. Realizáciu geologických a sanačných prác na 18 lokalitách v rokoch 1990 – 1992 usmerňoval Úrad pre riešenie dôsledkov pobytu Sovietskych vojsk na území ČSFR, zriadený pri Federálnom výbore pre životné prostredie v Prahe. K odstraňovaniu ekologických škôd spôsobených jednotkami bývalej Sovietskej armády vláda Slovenskej republiky vydala 15. júna 1993 uznesenie č. 408, v kto-rom ukladá ministrovi obrany SR a ministrovi životného prostredia SR úlohu zabezpečiť sanačné a monitorovacie práce v lokalitách pobytu jednotiek bývalej Sovietskej armády s havarijným stavom kontaminácie podzemných vôd a pôdy. Ministrovi financií SR v spolupráci s ministrom obrany SR uložila zabezpečiť finančné prostriedky, účelo-vo viazané na sanačné a monitorovacie práce z rezervy vlády SR. Medzi lokality, na ktorých boli ukončené geologické a sanačné práce v rokoch 1990 – 1992 patria Voderady, Častkovce, Zvolen, Štúrovo, Michalovce, Skalka nad Váhom a Vrútky. Za prioritné lokality – najviac kontami-nované boli určené Sliač - Vlkanová, VVP Lešť, Nemšová, Rimavská Sobota, Jelšava, Rožňava, Komárno, Nové Zámky, Ružomberok a Nové Mesto nad Váhom.Na základe uznesenia vlády SR č. 1196/2001 prija-tom k Správe o stave odstraňovania ekologických dô-sledkov pobytu bývalej Sovietskej armády na území SR a návrhu na presun gescie za riešenie problematiky na Ministerstvo životného prostredia SR, prešla k 1. 1. 2002 gescia za danú oblasť z Ministerstva obrany SR čiastočne aj na Ministerstvo životného prostredia SR. Zároveň bolo ministrovi životného prostredia uložené vyhodnotenie do-kumentácie z rozpracovaných geologických, sanačných a monitorovacích prác, vykonanie nevy-hnutných opatrení, vrátane vypracova-nia rizikových analýz na optimalizáciu nákladov a prevzatia zmlúv týkajúcich sa sanačných a monitorovacích prác. Predmetom zabezpečenia nástupníctva v riešení geologických, sanačných a monitorovacích prác boli nasledujúce lokality: Sliač – Vlkanová, Rimavská Sobota, Komárno, Lešť, Nemšová, Rožňava, Jelšava, Ružomberok, Nové Mesto nad Váhom, Nové Zámky, Častkovce, Zvolen, Voderady, Vrútky, Štúrovo, Michalovce, Kežmarok a Skalka nad Váhom. V roku 2002 MŽP SR poverilo vykonaním rizikových analýz Slovenskú agentúru životného prostredia, s cieľom optimalizácie ná-kladov potrebných na zníženie možných ekologických, environmentálnych a zdravotných rizík na akceptovateľnú mieru v týchto lokalitách s ohľadom na ich súčasné a bu-dúce využitie. Na základe zistených skutočností lokality boli rozdelené: I. lokality, ktoré boli navrhnuté na uzavretie z dôvodu zistenej nízkej kontaminácie a na ktorých nebolo potrebné uskutočniť rizikové analýzy: Kežmarok, Michalovce, Skalka nad Váhom(boli sanované v roku 1992) a Vrútky;II. lokality, ktoré boli odporučené na uzavretie: Štúrovo, Voderady (boli sanované v roku 1992) a Zvolen;III. lokality odporučené na realizáciu monitoringu, pričom pri súčasnom spôsobe využitia územia nie sú nutné sanač-né práce: Častkovce (boli sanované v roku 1992), Nové Mesto nad Váhom, Nové Zámky, Ružomberok a Rožňava;IV. lokality, na ktorých bolo odporučené realizovať moni-toring a v prípade nepriaznivých výsledkov sanačné práce: Nemšová, Lešť a Jelšava; V. lokality, na ktorých bolo navrhnuté realizovať nutné sanačné práce v rozsahu zodpovedajúcom výsledkom rizi-kových analýz vztiahnutým k súčasnému spôsobu využitia územia a monitoring s nasledujúcou prioritizáciou potreby riešenia: Rimavská Sobota, Komárno a Sliač -Vlkanová. Treba podotknúť, že pri stanovení priorít riešenia boli zohľad-nené tieto kritériá: možné ohrozenie ľudského zdravia, priame ohrozenie ekosystému (ekologické riziko alebo bezprostredné ohroze-nie povrchového toku), umiestnenie lokality v ochrannom pásme minerálnych a liečivých vôd, pásme hygienickej ochrany vodných zdrojov, umiestenie lokality v rámci in-travilánu mestskej zástavby a dôsledky v prípade vzniku havárie. V priebehu ďalších rokov teda zostali v centre záujmu MO SR a MŽP SR už len štyri lokality (Rimavská Sobota, Sliač - Vlkanová, Komárno), pre ktoré bolo navrhnuté pokračovať v sanačných opatreniach s odhadom finančného zaťaženia v sume cca 245 383 000 Sk. Celkový odhad finančných nákladov potrebných na dokončenie sanačných a monitorovacích prác s ohľadom aj na ostatné lokality bol na roky 2003 – 2010 schvá-lený uznesením vlády SR č. 1148/2003 vo výške 341 143 000 Sk. Na základe uznesení vlády SR č. 1148/2003 a č. 772/2004 boli v priebehu ro-kov 2003 až 2007 aktivity zamerané už len na lokality s tzv. najvyšším stupňom ohrozenia životného prostredia, a to na lokality Sliač - Vlkanová a Rimavská Sobota. Lokalitu v Komárne v roku 2003 Ministerstvo obrany SR odpredalo mestu.Otázkou zostáva, koľko doteraz stálo štát zbaviť sa tohto nepríjemného dedičstva? Pre ilustráciu v tabuľke uvádzame prehľad čerpania finančných prostriedkov v priebehu rokov 1993 – 2007 na sanačné a monitorovacie práce na lokali-tách znečistených v dôsledku pobytu Sovietskej armády na území SR (pričom od roku 2001 boli financie vynakladané už len na lokality Sliač – Vlkanová a Rimavská Sobota).Ako je z tabuľkového prehľadu zrejmé, v období rokov 1993 – 2007 sa zo štátneho rozpočtu celkovo preinvesto-RokyZodpovedný rezortSuma (v tis. Sk)1993MO SR170 000,01994MO SR106 387,01995MO SR134 399,71996MO SR152 899,91997MO SR133 999,31998MO SR121 564,91999MO SR 68 126,82000MO SR132 399,92001MO SR 59 798,12002M

 

 

 

 

 

 

Úradu pre riešenie dôsledkov pobytu Sovietskych vojsk na území ČSFR