Kto chcel rozdelenie?
zdroj: facebook/
História je zaujímavá aj tým ako po opadnutí vášní často zisťujeme, že ono to všetko bolo vlastne ešte inak. Dnes už teda aj vďaka Petrovi Žantovskému vieme, že Václav Klaus rozdelenie nechcel. Podľa Miroslava Maceka (cit. z rozhovoru pre R. Kotiana): "Klaus bol obrovský federalista, z čoho som mal najväčšie obavy. Bol ochotný pristúpiť na dva parlamenty, nejakú zastrešujúcu organizáciu, takmer aj na dve armády a iné veci, ktorým až tak nerozumel. Jediné, čo nebol ochotný akceptovať, boli dve menové banky."
Klaus sám to vysvetľuje (ako dokladuje Petr Žantovský) slovami: "Je nepochybně jasné, že kdyby nedošlo k rozdělení tehdejší měnové unie jako důsledku slovenského požadavku na samostatnost, tak by došlo k rozdělení měnové unie díky neochotě české strany tyto fiskální transfery platit." Klaus teda vychádzal z vtedy obľúbenej legendy, šírenej na politickej scéne najmä falošným doktorom práv J. Kalvodom, že Česi výrazne doplácajú na Slovákov. Sám poukazuje na to, že proti vôli Pithartovej vlády vybavil takýto transfer na Slovensko a podľa svedectva účastníkov jeho neskorších rokovaní s Mečiarom (konkrétne Michala Kováča) ponúkol navýšenie takéhoto jednostranného transferu pokiaľ nedôjde k rozdeleniu. Keď k nemu ale došlo, trval na zviditeľnení toku vyrovnávacích peňazí medzi rozdelenými krajinami. A tak boli občania najmä na Slovensku spočiatku konfrontovaní hrozivými správami médií koľko miliárd Slovensko posiela mesačne do Čiech v rámci Klausovho "exchange rate". Ale už zakrátko musela naopak Česká republika zaplatiť Slovensku späť nemalú sumu. Po takomto zahanbujúcom dôkaze životaschopnosti slovenskej ekonomiky (ktorá sa mala podľa väčšiny českých "sýčkov" zrútiť) česká strana rýchlo s touto praxou skončila. Ako sám Jiří Weigl, poradca Václava Klausa, priznal: "...vo chvíli, keď sa to zmenilo a slovenská koruna má nižší kurz ako česká, je to komparatívna výhoda Slovenska a aj kapitál si Slovensko napokon našiel. Nakoniec bol každý prekvapený, že Slovensko prosperovalo a prekonalo to oveľa lepšie, ako sa čakalo." Základný Klausov predpoklad nerovnováhy ekonomík oboch republík sa teda nepotvrdil. Klaus sa mýlil.
Druhý "rozdeľovač federácie" Vladimír Mečiar dnes vytĺka politický kapitál z aureoly "otca vlasti". Ale ani on rozpad federácie v skutočnosti vôbec nechcel. Ešte si predsa pamätáme ako v priamom televíznom prenose kričal na Jozefa Markuša, predsedu Matice slovenskej, keď si ten trúfal niečo hovoriť o slovenskej štátnosti. Ako opäť v rozhovore s R. Kotianom dosvedčuje Michal Kováč, ani na prvé rokovanie s Klausom nešiel Mečiar s jasne postaveným plánom smerujúcim k rozdeleniu spoločného štátu. Naopak, po povestných dvoch hodinách "zbližovania sa" s Klausom pod dubom, bol zaskočený a nadmieru rozhorčený pokusom jeho vlastných zástupcov predložiť konkrétny plán "ekonomického a obranného spoločenstva". Mečiar sa po predošlých vlastných skúsenostiach so svojou radikalistickou a zároveň paranoidnou povahou, držal späť a lavíroval podľa toho ako sa rokovanie bude vyvíjať. Dá sa teda takmer s istotou povedať, že predpokladal ako ideálny výsledok istú samostatnosť Slovenska (samostatný parlament a vláda, kontakty so zahraničím, financie) ale nie rozdelenie federácie. Aj Mečiar sa teda mýlil.
Kto vlastne rozhodol?
Už to tak vyzerá, že nikto rozpad federácie vlastne nechcel. Veď opäť podľa svedectva M. Kováča vieme, že dokonca ani najradikálnejší predstavitelia SNS (Miškovský a Uhrík) nepredpokladali, že by k nemu mohlo dôjsť v danom volebnom období. Horizont štyroch rokov považovali len za prípravu na prípadné osamostatnenie. Kto teda spustil proces rozdelenia? Slovenská strana určite nie, veď federálni poslanci HZDS sa dokonca spojili s českou opozíciou, aby na návrh Miloša Zemana zastavili proces rozdelenia a pripravili pôdu pre možnú úniu. Klaus to tiež nechcel, ani Mečiar, takže? Úlohu "advocata diaboli" na seba dobrovoľne zobral politický dobrodruh, milovník talianskeho typu a bývalý zubný lekár Miroslav Macek. Ten jediný "bez uzardění" vyhlásil, že (cit. z rozh. pre R.K.) "Ja som bol presvedčený už dávno pred voľbami, že skôr alebo neskôr sa Československo rozdelí a ešte v OF som sa o to hádal s Burešovou, Pithartom, Jičínským... Ja som sa na to veľmi vehementne pripravoval, dal som si vytiahnuť cez švédsku ambasádu starú zmluvu zo začiatku 20. storočia o rozdeľovaní švédsko-nórskeho súštátia a tam som okopíroval myšlienku delenia majetku". Macek vychádzal z predpokladu, že oba národy sú vlastne nekompatibilné, Česi majú bližšie k Viedni a Mníchovu a že aj v prípade referenda by väčšina českého národa bola za oddelenie od Slovákov. Dokonca tvrdil, že za predsedu ČNR bol vedome vybraný Milan Uhde, pretože by vedel pod Vyšehradom dostatočne dramaticky predniesť jednostranné vyhlásenie samostatnosti českého štátu. Potom by asi podľa vizionára Maceka "zavlály staré prapory a šlo by se na pívo". Ale aj Macek sa mýlil. Česi a Slováci majú k sebe stále bližšie, než k Viedni, či Budapešti, čo sa potvrdzuje aj desaťročia po rozdelení federácie. A v prípadnom referende by Česi nevolili samostatný štát, pretože by tak prišli o nástupnícke práva, ktoré by automaticky pripadli Slovensku. Tak blbí nie sú. Veď aj keď išlo o spoločnú federálnu vlajku, český parlament takmer jednomyseľne (a zlomyseľne) porušil dané dohody a federálnu vlajku si privlastnil. V prípade jednostranného vyhlásenia samostatnosti českého štátu by to, pochopiteľne, nepripadalo ani v úvahu. Macekove vehementné pokusy o urýchlenie rozdelenia federácie boli založené na celej sérii omylov a ilúzií.
Najbližšie skutočnosti bol asi vtedy solitérny Miloš Zeman, ktorý navrhoval úniu (čo podporili aj už zmienení federálni poslanci HZDS a česká opozícia), za ktorú by v referendách hlasovali určite občania oboch republík. Veď zástancovia osamostatnenia boli vtedy aj na Slovensku v menšine. Pôvodný, ešte spoločnému štátu ústretový, Macekov návrh pritom vychádzal z obnovených úvah z roku 1968 o krajinskom usporiadaní Česko - Morava - Slovensko s vlastnými parlamentmi, čo bolo priechodné už aj vzhľadom k vtedy síliacim moravským snahám o emancipáciu. A ak by sa väčšina federálnych úradov preniesla do Brna, tak by bola eliminovaná aj obava z "federálnych Slovákov", ktorí ako vyslaní úradníci po usadení v Prahe na svoju rodnú hrudu rýchlo zabúdali. Tento pozoruhodný projekt kvalitatívne nového súžitia blízkych národov ale odmietol vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský s tým, že by Slováci boli Čechmi a Moravanmi vždy prehlasovaní. V osobnom rozhovore mi potvrdil,. že moravskú štátnosť považoval a považuje za intelektuálnu konštrukciu, ktorá ani nemala dlhú životnosť.
Zdá sa teda, že všetkým bolo jasné, že dovtedajšie súžitie v spoločnom štáte sa prežilo, ale skutočne životaschopný projekt kvalitatívne nového spoločného štátu sa ani nedostal na rokovací stôl. Keby sa Macek s takou vehemenciou, s akou sa pripravoval na rozdelenie štátu, pustil do projektu trojštátu, tak sa po voľbách už nemusel pýtať Čarnogurského a možno by to dalo šancu lavírujúcemu Mečiarovi. A ak by na druhej strane Mečiarovi spolupracovníci za jeho chrbtom nepredkladali amatérske návrhy (dokonca, podľa Kováčovho svedectva, pokútne pred polnocou na akomsi benzínovom čerpadle pri Brne do rúk podpredsedu ODS Kovářa), rokovania by prebiehali celkom určite inak. Mečiar a Klaus mali rozhodujúce slovo a ani jeden z nich rozdelenie primárne nechceli. Tak ako je možné, že ho nakoniec uskutočnili?
Ako to začalo
Rozdeľovacie tendencie začali už pri hľadaní názvu nového, už nesocialistického, štátu. Návrh na zmenu názvu štátu na pôvodný "Česko-Slovensko" vyvolal až alergickú reakciu na českej strane. Pritom bol už v Pittsburghskej dohode, používal sa i v prvých rokoch prvej republiky Čechov a Slovákov a za druhej svetovej sa bežne objavoval v spojeneckej tlači, napr. vo Veľkej Británii. Ten hysterický krik, ktorý vtedy prepukol, nazvali v Čechách "pomlčková vojna", hoci išlo o zjavnú neznalosť (či skôr zaslepenú neochotu) ani len rozpoznať pomlčku od spojovníka. Dobre si pamätám, ako mi vtedy pražskí známi vysvetľovali akou potupou voči češtine by taký názov bol, veď oni predsa nie sú žiadne "Česko". Na čele tohto svojrázneho jazykovedného krúžku vtedy stál literárny exhibicionista Ludvík Vaculík. Českí jazykovedci naopak pozoruhodne solidárne mlčali. Išlo o zjavné politikum a na to bolo dobré aj znásilnenie gramatiky. Veď dokonca aj Václav Havel sa nechal počuť, že tak odporný výraz ako "Česko" nikdy nevysloví. Ibaže čas beží a dnes sa ani nemusíte českých jazykovedcov na túto tak hypersenzitívnu otázku pýtať. Sami uviedli na Bohemistickom seminári v roku 1996 v Prahe, že výraz "Česko" je gramaticky správny a teda v používaní aj pri politických prejavoch plne legitímny. Bola by to teda všetko zdanlivo len hra so slovíčkami, keby umelo vyvolaná "pomlčková vojna" nebola prvým krokom k rozdeleniu federácie. A ten urobili českí poslanci Federálneho zhromaždenia.
V tom období tiež začala populárna kampaň o "doplácaní na Slovensko". Nebolo to samoúčelné. Česká politická elita, a s nimi aj dobre informovaní novinári, si uvedomili, že vstup do západných štruktúr vôbec nebude ľahký. Nastalo neľahké triezvenie z porevolučného optimizmu, že nás Západ čaká s otvorenou náručou. Nečakal, naopak, zľakli sa toho nášho nadšenia a dali si načas. A vtedy, podľa mňa, vsadili českí politici na hazardnú, ale predsa len šancu. Zahodili možnosť dobrých bodov pre obe národy a rozhodli sa inak. Rozhodli sa urýchliť vstup ČR do západných štruktúr ako "krajiny na úteku". Na úteku pred nacionalizmom a dokonca fašizmom, ktoré vraj hrozilo českému Mařánkovi v stredoeurópskej triede od toho najväčšieho záškoláka - Slovenska. Konflikt s Maďarmi okolo priehrady Gabčíkovo - Nagymaros začínal pridávať zlé body na medzinárodnej tabuli, čomu sa Česi chceli celkom pochopiteľne vyhnúť. Verili, že so Slovákmi sa zbavia aj maďarskej otázky, ale zabudli, že sa tým ocitnú celkom sami zoči-voči nemeckej otázke, ktorá ich na ďalšie desaťročie negatívne zaťažila. V Čechách viac ako na Slovensku (už aj kvôli vtedy revoltujúcim Moravanom, ktorých bolo bez Slovákov možné ľahšie spacifikovať) teda sílila myšlienka rozpustiť federáciu. Podmienky na to v Čechách boli nepochybne ideálne. Sám Macek hovorí: "Takisto je nepochybné, že na tom bola Česká republika podstatne lepšie a to, čo tu zostalo, to celé federálne know-how, ministerstvá, spôsob, ako vládnuť, ako zmeniť už založené ministerstvá, to je svojím spôsobom väčšia hodnota pre štát ako napríklad železničné vagóny a stíhačky a továrne. Aj Mečiar mi to pri jednom stretnutí v kuloároch povedal - áno, pre vás je to jednoduché, vy rozdelíte štát, na Československú národnú banku napíšete Česká národná banka, na ministerstvách prerobíte cedule a tabuľky a všetko ide ďalej, kým my musíme v Bratislave nájsť budovy pre ministerstvá, potom ich zariadiť a nájsť ľudí, lebo väčšina federálnych Slovákov v Prahe zostane a nám bude trvať roky, kým ich vychováme a oni sa to naučia robiť - a ja som mu musel dať za pravdu."
Dnes je už tiež jasné, že česká strana išla do rokovania o budúcom spoločnom štáte aj s alternatívou jeho rozpadu a technickým scenárom realizácie z českej strany. Tošovský už pred rozhodujúcimi voľbami pripravoval samostatnú českú menu, a objednával kolky v Kolumbii. A Macek (nie však väčšina v ODS) o tom vedel. Bola to teda česká strana, ktorá hnala veci na hranu noža, aby potom mohla tým nožom odkrojiť svoju časť krajiny vopred premyslenými krokmi. Slováci, vrátane Mečiara, len dobiehali už rozbehnutý vlak.
Tichošlápek v pozadí
Pri takomto závažnom procese rozdelenia štátu nesmieme zabúdať na úlohu Václava Havla. Všetko sa krúti okolo jeho prezidentstva. V istom momente Nežnej revolúcie (najmä po stretnutí s Čalfom) akoby v súvislosti s tým stratil už navždy súdnosť. Pre prezidentské kreslo bol ochotný obetovať vlastne všetko. Prijal ho v decembri 1989 od komunistických poslancov FZ, čo je na disidenta celkom absurdné. Kvôli tomu pretlačil za predsedu federálnej vlády spoluautora obuškového zákona Mariana Čalfu, čím sa možnosť voľby prezidenta jasne limitovala na politika českej národnosti. Aj tak si ešte poistil vyblokovanie protikandidatúry Alexandra Dubčeka veľmi nechutnou kampaňou za účasti spojencov z VPN a nakoniec zákulisnou dohodou o "bolestnom" pre Dubčeka v podobe bábkovej úlohy predsedu FZ. A hoci tvrdil, že prezidentom bude len do prvých slobodných volieb, už sa tejto funkcie nemienil pustiť. Presne v duchu Macekovej charakteristiky (cit. rozh. s R.K.): "Ja ho považujem za veľmi neúprimného človeka. Ale neuveriteľne neúprimného, ktorý na jednej strane, kade chodí, tade hlása, že žije v pravde, že je veriaci... Navyše je neuveriteľný neskonalý intrigán, ktorý dokáže intrigovať a rozohrávať hry, čo by mi až tak nevadilo, pretože to patrí k politike, ale vadí mi to pokrytectvo."
Havel klamal ohľadne svojich prezidentských ambícií a aj ohľadne svojho vzťahu k Slovensku, ktorému venoval veľkú pasáž vo svojom prvom novoročnom prezidentskom prejave. Ak by to myslel vážne, tak by po prvých slobodných voľbách uvoľnil miesto Dubčekovi, ktorý bol zásadne proti rozpadu federácie a ktorého pozícia federálneho prezidenta by blokovala aj odstredivé snahy na Slovensku (ktoré, ako už vieme, v rozhodujúcich politických silách ani nesmerovali k samostatnosti). Toto všetko Havel obetoval, aby sa stal takmer doživotným prezidentom. Sám sa totiž predčasnou abdikáciou iba niekoľko minút po tom, ako bola 17. júla 1992 prijatá deklarácia zvrchovanosti Slovenska, vmanévroval do pozície jediného kandidáta na nového českého prezidenta. Ako hovorí Macek (cit. rozh. s R.K.): "Myslím, samozrejme, dnes to vie každý, že keby v tom čase existovala akákoľvek možnosť dosiahnuť, aby Havel nebol prezidentom, tak by to ODS a Klaus s potešením urobili. To je však absurdné, pretože bolo úplne jasné, že vnútroštátne aj navonok rozdeliť štát a ešte vygenerovať prezidenta a nahradiť ho za Havla, tak to je totálna absurdita. Do toho by sa rozumný politik nikdy nemohol pustiť. Havel bol samozrejme nutný na začiatok štátu a obava, že by Havel nechcel byť prezidentom, tak to je na smiech." A na potvrdenie Macekových slov svedectvo Michala Kováča (cit.): "Havel oznámil abdikáciu, ja som mu ihneď telefonoval z budovy SNR. Išiel som do Prahy, spolu sme večerali a chcel som vedieť, či to bola jeho reakcia na deklaráciu - povedal mi, že nie." Havel zasa klamal.
Tak kto teda?
Zdá sa, že na rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov neexistoval racionálny dôvod, zato veľa osobných zdôvodnení. Klaus a Mečiar prišli pri vzájomných kontaktoch rýchlo na to, že sú dvoja kohúti, ktorí sa nechcú deliť o postavenie na rebríčku moci a tak sa nevyhnutne dopracovali k separátnym hnojištiatkam, namiesto jedného, federálneho, kde by sa navzájom blokovali. Klausovu snahu stať sa premiérom funkčnej federácie Mečiar blokoval, nie preto, že bola funkčná federácie neprijateľná, ale skôr preto, že by sa tým dostal predsa len do nižšieho postavenia ako Klaus. Ich spolupracovníci, každý z inej strany a rôznych pohnútok chtiac i nechtiac tiež nahrávali rozdeleniu. Spájala ich pritom politická naivita amatérov a celkom mylné (v prípad Maceka, ale aj Kováča a iných) východiskové predpoklady. Do toho "ideálne" zapadli aj Havlove osobné ambície, ktorým obetoval boj o záchranu spoločného štátu. Na slovenskej strane situáciu otvorene radikalizovala SNS, na českej (ako upozornil Macek) v skrytu pracovala na národných animozitách ODA. Takto, neplánovane, sa všetci vzájomne dostrkali nad priepasť, kde sa už dalo len skočiť. Dopadlo to dobre. Dnes toto rozdelenie môžeme považovať za pozitívny krok, dokonca na prospech súžitia oboch národov, kde prevažuje a potvrdzuje sa blízkosť historických východísk aj záujmov. Škoda, že sa naše sametové rozdelenie vinou najmä českej strany (ale aj zahanbujúcimi prešľapmi mečiarizmu) nestalo vzorovou vizitkou oboch štátov pre ich ďalšie samostatné kroky v rámci svetového spoločenstva. Poslednú ranu tomuto pozitívnemu imidžu dali rozvodové handrkovania o spoločný federálny nábytok. Ale to je už iná kapitola...
Gustáv Murín
