zdroj: internet

Lenže známym udalostiam predchádzali menej známe zákulisné prípravy, ktoré vyvrcholili v auguste 1989, keď sa skupina popredných československých politických predstaviteľov, boli medzi nimi tajomník ÚV KSČ Jozef Lenárt, vedúci oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart a prvý námestník federálneho ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc, stretla v pražskej reštaurácii Paríž na Václavskom námestí na večeri s veľvyslancami hlavných členských štátov NATO. Predmetom stretnutia bola koordinácia postupov počas nadchádzajúcich spoločenských zmien, aby sa zabezpečil ich pokojný priebeh, ktorý neskôr dostal označenie zamatová či nežná revolúcia. Dôležité bolo, aby sa zabránilo deštrukcii, ekonomickému chaosu a predovšetkým, aby sa zabezpečila ochrana života a majetku občanov.

Neformálne rozhovoryJozef Lenárt americkému veľvyslancovi a ostatným prítomným položartom, polovážne povedal: „My Slovania máme anarchistické gény, a tak musíme byť opatrní.“ Veľvyslanec USA Julian Martin Niemczyk na to reagoval tiež v podobnej tónine: „No dovoľte, aj ja mám slovanský pôvod a necítim sa byť anarchistom“. Mimochodom – pripomeňme si niektoré charakteristické momenty z dovtedajšej kariéry šéfa diplomatickej misie USA v Prahe. Pán Niemczyk slúžil v rokoch 1940-71 v amerických ozbrojených silách, napríklad v období 1944-45 bol kapitánom Úradu strategických služieb (Office of Strategic Services – OSS, predchodca CIA), v intervale 1960-65 pôsobil ako plukovník Agentúry národnej bezpečnosti (National Security Agency – NSA), v rozpätí 1967-69 zastával v hodnosti plukovníka funkciu vojenského a leteckého pridelenca na ambasáde USA v Prahe a v čase 1969-71 bol poradcom ministra obrany USA pre medzinárodné bezpečnostné vzťahy.

Počas roka 1988 a ešte aj na jar 1989 západné veľmoci podľa analytických záverov Československej spravodajskej služby kalkulovali, že hegemónom zmien v ČSSR budú pragmatické sily v štátnom aparáte, ale aj v KSČ. Pravdaže – v koordinácii so Sovietskym zväzom. Zlom nastal začiatkom leta 1989, čo zainteresovaní experti dávajú do súvislostí s informáciami o ubezpečení Moskvy americkou administratívou, že vývinové posuny v strednej a východnej Európe nebudú zneužité proti bezpečnostným záujmom ZSSR. Nasledovalo vyhlásenie Gorbačova, že ZSSR nemá politické, ani morálne právo zasahovať do vývoja v týchto krajinách. Potom boli voľby v Poľsku, pribudli politické metamorfózy v Maďarsku, neskôr v NDR a napokon aj v ČSSR.

Pokračovanie diskusieOficiálne miesta ČSSR sa do polovice roku 1989 usilovali o zachovanie pozície vedúcej sily zmien, ktoré už boli jasné. Koncom leta 1989 bolo zrejmé, že hlavnou otázkou už nie je, kto bude na čele transformačných procesov, ale spôsob, akým sa zmeny uskutočnia. Treba vziať do úvahy, že 4. júna v Poľsku vo voľbách zvíťazila Solidarita; 10. septembra Maďarsko umožnilo občanom NDR prechod do Rakúska; 7. októbra sa rozpustila maďarská robotnícka strana (obdoba našej KSČ) a prihlásila sa k sociálno-demokratickému hnutiu; 9. novembra NDR otvorilo hranice do SRN. Z toho vyplýva, že neboli dôležité parciálne odlišnosti v jednotlivých krajinách, ale že došlo k významným geostrategickým zmenám. Takže skutočne to, čo je zaujímavé, je spôsob, ako k zmene došlo. Nie všade to bolo rovnako. V ČSSR nebolo ani stanné právo spojené so skutočným internovaním ľudí a streľbou. Nedošlo k ozbrojenému konfliktu. Nehovoriac o pokračovaniach na Balkáne.

Osobitnou kapitolou bolo ustanovenie Občianskeho fóra v Prahe a Verejnosti proti násiliu v Bratislave, pretože oficiálne miesta si potrebovali vytvoriť štruktúry, ktorým mohli odovzdať dovtedajší mocenský monopol KSČ, potrebovali partnera na rokovanie, lebo udalosti, ktoré hrozili prerásť do nekontrolovateľného živelného vývoja, museli byť niekým usmerňované. V politike sa spravidla ľudia aj národy a štáty posudzujú viac podľa potrieb budúcnosti ako podľa minulosti. Z bývalých protivníkov v neskoršom období často bývajú spojenci. Ak je taký národný záujem. Príkladom nie je iba Československo v roku 1989. Spomeňme hoci v rozličných obdobiach Francúzsko, Taliansko, Rakúsko či Nemecko.

Podivuhodným dieťaťom starostlivo pripravovaných zmien z roka 1989 sa stalo nielen pokračovanie kariéry mnohých niekdajších prominentov v najrozmanitejších sférach verejného života (nielen niekdajšieho federálneho premiéra Mariána Čalfu), ale aj tzv. lustrácie, ktoré sa medzičasom už inštitucionalizovali na úrovni ústredných štátnych orgánov s postavením a poslaním politickej inkvizície. Pre poriadok si pripomeňme, že pojem lustrácia označuje vypisovanie údajov z administratívnych záznamov, kartoték a podobne.

V postsocialistických krajinách lustrácie nadobudli charakter paradoxného obviňovania ľudí zo spolupráce či súčinnosti s rozličnými zložkami spravodajských a bezpečnostných služieb vlastného štátu, ktoré spravidla pod viac alebo menej zmenenými názvami a s čiastočne obmeneným personálom naďalej kontinuálne vykonávajú svoju prax.

Exkluzívna večera v pražskej reštaurácii ParížNapríklad – niekdajšia V. správa ministerstva vnútra (ochrana straníckych a ústavných činiteľov, skrátene ochrana osôb) dnes pôsobí ako Úrad na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Policajného zboru SR, pričom súčasný prezident PZ SR začínal svoju profesionálnu kariéru od roku 1978 práve v spomínanom útvare a v rokoch 2002-06 sa stal riaditeľom jeho terajšej nástupníckej organizačnej zložky. Pravdaže – V. správa MV zabezpečovala ochranu aj západných predstaviteľov počas ich oficiálnych návštev ČSSR a neskôr jej príslušníci chránili v roku 1990 pápeža Jána Pavla II., ktorý definitívne predznamenal suverenitu Slovenskej republiky tým, že po prvom vystúpení z helikoptéry na slovenskej pôde si kľakol a pobozkal zem. Mimochodom – do roku 1989 na Slovensku trvalo pôsobili iba štyri chránené osoby, čo sa odvíjalo od ich pozície člena, resp. kandidáta Predsedníctva ÚV KSČ – konkrétne išlo o prvého tajomníka ÚV KSS, o predsedu vlády SSR, predsedu Slovenskej národnej rady a jedného z tajomníkov ÚV KSS (ktorý bol práve dlhoročným kandidátom P ÚV KSČ).

Lustrácie v uvedenej podobe sa stali nástrojom na veľmi selektívne škandalizovanie ľudí a mimoriadne výberové politikárčenie v skupinovom i osobnom záujme. Je očividné, že svojou funkčnou kategorizáciou boli v československých podmienkach účelovo zacielené najmä na politickú marginalizáciu Alexandra Dubčeka, ktorý bol v prvej etape udalostí odštartovaných 17. novembra 1989 vážnym konkurentom Václava Havla v súperení o post prezidenta. V skutočnosti dnes hlavné bezpečnostné riziko predstavuje korupcia, prostredníctvom ktorej sa nielen deformujú spoločenské vzťahy, ale sa aj vysokí politickí a štátni činitelia stávajú vydierateľnými na základe zdokumentovanej kompromitácie zo strany kriminálneho podsvetia a spravodajských orgánov cudzích štátov.

Pozrime sa však na udalosti roka 1989 z dostatočnej geopolitickej perspektívy. Niet pochýb, že zásadné zmeny na rozhraní 80. a 90. rokov boli podmienené predovšetkým rezignáciou Sovietskeho zväzu na veľmocenské postavenie v strednej a východnej Európe. Anatalij Dobrynin, ktorý bol veľvyslancom ZSSR v USA vyše 20 rokoch (1962-86) a po návrate do vlasti sa ako tajomník ÚV KSSZ pre zahraničnú politiku zúčastňoval na dôležitých rozhovoroch Michaila Gorbačova s americkým prezidentom Georgeom Bushom i západonemeckým kancelárom Helmutom Kohlom, konštatoval, že cieľovým riešením vízie spoločného európskeho domu malo byť rozpustenie blokov NATO a Varšavskej zmluvy, alebo ich spojenie na základe vzájomného súhlasu, pričom zjednotenie Nemecka malo byť finálnym plodom transformačného procesu. Vzhľadom na stupňujúci sa tlak NSR na urýchlenie zjednotenia vznikla alternatíva neutralizácie Nemecka v podobe jeho členstva v NATO i Varšavskej zmluve na obdobie nevyhnutné pre splynutie oboch blokov. Gorbačov na Malte 3. 12. 1989 Bushovi potvrdil, že Brežnevova doktrína o obmedzenej suverenite štátov v sovietskej záujmovej sfére je mŕtva, a že ZSSR teda nebude ovplyvňovať vývoj vo východnej Európe, čím túto zónu uvoľnil pre záujmy a aktivity USA. Tak dostala priechod koncepcia posúvania NATO na východ, ktorá sa dodnes aktívne presadzuje.

Je zrejmé, že uskutočnené spoločenské zmeny po 17. novembri 1989 nedosiahli publikované predsavzatia, vďaka ktorým získali pred dvoma desaťročiami masovú podporu. A netýka sa to len vzájomného rešpektovania bezpečnostných záujmov jadrových superveľmocí. Sotva niekto môže byť úprimne presvedčený o proklamovanom víťazstve pravdy a lásky. Nedostavili sa opodstatnene požadované cnosti a kompetentnosť mocných. Ako verejnosť hodnotí brutálne zákroky polície? Ako sa väčšina ľudí pozerá na aroganciu a privilégiá dnešnej nomenklatúry privatizovaného kapitálu a ich potomkov? Nehovoriac o aktuálnej globálnej ekonomickej kríze, ktorej explózia sa začala v donedávna posvätných a neomylných súkromných finančných inštitúciách USA, ktoré mali byť nasledovaniahodným vzorom pre celú planétu. A teraz celý svet prežíva sociálne dopady nezodpovedných kapitálových špekulácií, pričom sa na obzore zatiaľ nečrtá uspokojivé riešenie bezvýchodiskovej situácie.

Čo vlastne znamená ľavica a pravica dnes? Z názvov a vyhlásení politických subjektov ťažko prečítať skutočnú logiku, pohnútky a ciele ich konkrétnych krokov. Šimon Peres povedal, že socializmus je civilizácia. Na svete žije viac ako šesť miliárd ľudí. Všetci majú právo na dôstojný život. Sociálne cítenie je imanentná vnútorná potreba byť prospešný iným. Je to aj fantómová bolesť, ktorú človek pociťuje, keď nezaslúžene trpia druhí. Dôležité je pochopiť rozdiel medzi sociálnym cítením a praktickou politikou, ktorá sa vždy musí usilovať o zabezpečenie funkčnej spoločnosti. Sociálny program nie sú milodary, ale vytvorené zdroje, bez ktorých zostanú všetky krásne slová len zbožnými želaniami. V otázke funkčnej spoločnosti je zakomponovaná rovnováha pravicových a ľavicových prvkov politiky.

Počas prípravy knihy rozhovorov Dešifrovaný svetRok 1989 otvoril aj priestor pre integráciu a globalizáciu. Napríklad – mnohí uznávaní politológovia nevidia dostatočnú perspektívu národných štátov, lenže významný liberálny politik Ralph Gustav Dahrendorf sa na jednej strane hlási ku kantovskému projektu svetovej občianskej spoločnosti, ale na druhej strane hovorí: „…neexistujú žiadne známky toho, že by sa národný štát i so svojimi kritickými úlohami, vďaka európskemu procesu spolupráce, už prežil…“ Oprávnene možno súhlasiť s jeho pochybnosťami o predstave budúcej Európy ako kombinácie regionálnych autonómií a nadnárodných inštitúcií. Korene národných štátov sú v Európe veľmi hlboké, a tak aspoň pre prvú polovicu 21. storočia vyzerá pravdepodobnejšie cesta k ich konfederácii či federácii.

Napriek rozmanitým a protichodným želaniam, víziám, prognózam i scenárom bude reálny obraz budúcnosti logickým výsledkom pokračujúceho pôsobenia rozhodujúcich hospodárskych a politických síl. Ak sa Slovensko bude riadiť väčšmi rozumom a srdcom ako žlčníkom, má šancu prejsť aj cez tento horiaci kruh so zdravou kožou a dosiahnuť postavenie, na aké má nárok podľa všetkých prirodzených práv svojprávnych ľudí, zvrchovaných národov a suverénnych krajín v dynamických civilizačných a kultúrnych kontextoch slovanstva, Európy a sveta.

To všetko patrí k dedičstvu a odkazu 17. novembra 1989, ktorého prípravy dosiahli najvyšší medzinárodný stupeň práve v auguste 1989 na rokovaní oficiálnych predstaviteľov ČSSR s veľvyslancami rozhodujúcich členských krajín NATO v pražskej reštaurácii Paríž. Aj naše najnovšie dejiny si zaslúžia komplexné, ucelené a objektívne poznanie.

Texty :

1) Neformálne rozhovory prvého námestníka federálneho ministra vnútra ČSSR generálporučíka Ing. Alojza Lorenca, CSc., s veľvyslancami USA a Veľkej Británie v auguste 1989.

2) Pokračovanie diskusie so šéfmi diplomatických misií rozhodujúcich anglofónnych veľmocí.

3) Horúce leto na konci studenej vojny. Exkluzívna večera v pražskej reštaurácii Paríž. Neoficiálne stretnutie s veľvyslancami hlavných členských štátov NATO. Naľavo uprostred tajomník ÚV KSČ Jozef Lenárt, druhý správa vedúci oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart. Vľavo vedľa veľvyslanca Španielskeho kráľovstva prvý námestník federálneho ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc. Rozhovory o vzájomných vzťahoch a transformačných procesoch v rámci prestavby spoločnosti.

4) Podpis protokolu 17. novembra 1989 v Prahe. V strede prvý námestník federálneho ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc, naľavo od neho generál KGB Viktor Gruško, napravo náčelník československej kontrašpionáže plukovník Karel Vykypěl.

4) Niekdajší šéf československej tajnej služby Alojz Lorenc so spisovateľom Pavlom Janíkom počas prípravy knihy rozhovorov Dešifrovaný svet. Leto 2000.

5) Podpis protokolu 17. novembra 1989 v Prahe. V strede prvý námestník federálneho ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc, naľavo od neho generál KGB Viktor Gruško, napravo náčelník československej kontrašpionáže plukovník Karel Vykypěl.

Pithart: V listopadu nebyl Havel veřejnosti vůbec znám

Pithart: Nebyla to revoluce, ale předání moci

Hrdinové a Jidášové roku 1989 aneb všechno je jinak. Pravda o 17 listopadu 1989 (Jiří Abrahám)

zdroj:chelemendik.sk

 Svědectví špióna: Učinit Havla známého a pak prezidentem. Tuto operaci řídil důstojník CIA Pavel Tigrid

 - Svědectví špióna: Učinit Havla známého a pak prezidentem. Tuto operaci řídil důstojník CIA Pavel Tigrid Autor: redakce | Publikováno: 13.2.2012 | Rubrika: HISTORIE

 Karel Köcher: Pokud jde o náš příklon ke Spojeným státům po roce 89, domnívám se, že byl výrazně ovlivněn osobností Václava Havla. A vůbec celou operací Václav Havel, která probíhala po mnoho let a byla přímo řízena americkou Ústřední zpravodajskou službou CIA. Bez její intervence by se asi prezidentem stal Dubček. Ale byla obrovská snaha učinit Havla známou osobností a pak i prezidentem. Tuto operaci řídil Pavel Tigrid (vl. jménem Pavel Schönfeld, pozn. red.), americký občan a důstojník CIA.

 To je příliš dilná káva. Máte pro to nějaké důkazy?

 Karel Köcher: V době svého působení v CIA jsem znal jeho šéfa Paula Redmonda, který mi o tom podrobně vyprávěl, takže si to ani nevymýšlím, ani neříkám něco jen z doslechu. Chtěl mě totiž také vyslat do Francie, ale pak z toho sešlo, mimo jiné proto, že jsem o to nestál. Základním smyslem této operace bylo oslabit sovětský blok. Týkalo se to sice malé skupiny, ale stala se velmi známou. Proto mohla posloužit jako destablizujicí element. Komunistický režim se s tím musel nějak vypořádat. Ztrácel tvář jak doma, tak v zahraničí, protože ji potlačoval.

 Právě na obhajobě lidských práv a svobod stavěli Američané svůj postoj k helsinské konferenci.

 Karel Köcher: To rozhodně. Pak se to začalo vyvíjet a bylo už jasné, že reformy jsou nevyhnutelné. Objevil se Gorbačov. V té době si sice ještě nikdo v Americe nepředstavoval, že se rozloží sovětské impérium, ale v každém případě se muselo počítat s tím, že satelitní státy snad získají určitou autonomii. V Havlovi Američané viděli osobnost, která bude mít vždy pochopení pro jejich zájmy. Proto ho podporovali jako vůdce disentu a po listopadu 1989 jako hlavu státu.

 To mohl hrát z hlediska Američanů tak významnou roli?

 Karel Köcher: Určitě ano, když se díky jejich pomoci stal světově proslulým. Jako dramatik rozhodně nedosahuje úrovně světové špičky - myslím třeba Ionesca, Pintera, Stopparda - ale když se to spojilo s disentem, vězením, vytvořil se mocný a politicky účinný mýtus. Obrovskou roli v tom sehrál Tigridův vliv. Měl prestiž u Havla i u Američanů, jeho doporučení přijímali prakticky bez výhrad.

 Karel Köcher v rozhovoru s Milanem Syručkem

 SYRUČEK Milan: Diplomacie v negližé, Mladá fronta, Praha 2005, s. 346-347

 Kdo je Karel Köcher?

Karel Köcher (* 21. září 1934 v Bratislavě) – Karel František Köcher, Karl Koecher – československý špion, spolu s manželkou vyslaný v roce 1965 do USA, kde byli v roce 1984 odhaleni a zatčeni. Köcher se stal členem Komunistické strany Československa v roce 1958, od roku 1962 začal spolupracovat s I. správou Ministerstva vnitra ČSSR (československou rozvědkou) pod krycím jménem Pedro. Začátkem roku 1965 byl společně se svou manželkou Hanou vyslán přes Rakousko do USA. Do New Yorku přijeli v prosinci 1965.

 V letech 1967–1969 byl Köcher poradcem v rozhlase Svobodná Evropa, zároveň studoval na Indiana University a Columbia University na filozofickém a ruském institutu, kde v roce 1970 obhájil doktorát a pak vyučoval na na katedře filosofie Wagner College. V roce 1970 manželé Köcherovi dostali občanství USA. Od roku 1972 Köcher pracoval v CIA, od 1973 jako analytik a překladatel s bezpečnostní prověrkou v její Foreign Broadcast Information Service v Rosslynu ve Virginii. Od konce roku 1975, kdy byl povýšen, působil v kanceláři CIA v New Yorku. Překládal psané nebo nahrané zprávy od agentů CIA v SSSR a Československu.

 Své zprávy Köcher podával také přímo sovětské zpravodajské službě KGB. Köcherova manželka měla funkci kurýra. Původně pracovala jako laborantka, později cestovala jako obchodnice s diamanty a odvážela zprávy od Köchera a přivážela peníze od československé tajné služby.

 V roce 1982 se FBI dozvěděla od československého špióna, přeběhlého na stranu USA, že Köcher, stále ještě překladatel tajných dokumentů pro CIA, pracuje pro československou rozvědku, a začala manžele Köcherovy odposlouchávat. V listopadu 1984 byli Köcherovi agenty FBI zadrženi a vyslýcháni. Koncem listopadu byli zatčeni, odsouzeni – Köcher na doživotí – a uvězněni.

 V únoru 1986 byli manželé Köcherovi v Berlíně na pověstném mostě Glienicker Brücke spolu se třemi dalšími agenty vyměněni za sovětského disidenta Natana Šaranského a dalších šest osob. Köcherovi byli zbaveni občanství USA a z USA doživotně vykázáni.

 V Československu pak Köcher pracoval nejprve na II. správě Federálního ministerstva vnitra a poté do roku 1990 v Prognostickém ústavu ČSAV.

 freeglobe.cz

Miloš Zeman - projev na letenské pláni 1989

Milos Zeman - jak jsme na tom byly v roce 1989

TÝDEN.CZ: MILOUŠ JAKEŠ - DOBA VE KTERÉ ŽIJEME

E-kniha:

Prevrat 1989 alebo História sa opakuje

zdroj: http://panobcan.sk/milos-jakes-natvrdo-november-zinscenovala-stb-ziadni-disidenti-havlovci-vondrovci-na-tom-nemaju-zasluhu-ti-len-prevzali-moc/

Miloš Jakeš natvrdo: November zinscenovala ŠtB. Žiadni disidenti, Havlovci, Vondrovci na tom nemajú zásluhu, tí len prevzali moc.

V roku 1989 bol Miloš Jakeš generálnym tajomníkom KSČ, ale do udalostí novembrového prevratu príliš nezasiahol. Zato podľa neho zasahovali iní komunisti, ktorým sa ich puč proti vedeniu nakoniec vymkol ak moci sa dostala skupina disidentov, ktorí do tej doby len za západné peniaze tárali. Aj to povedal vo veľkom rozhovore pre magazín Reflex.

November 1989 bol podľa Jakeša skôr súhrou náhod, kedy sa skupine komunistov zvrtol puč proti vedeniu strany. "Menovite to boli generál Alojz Lorenc (vtedajší šéf ŠtB - pozn.red.) A Rudolf Hegenbart. Lenže sa im to vymklo. Chamtivosť po moci otvorila cestu k štátnemu prevratu, "myslí si dnes Jakeš.

Okrem toho vraj v strane bol rad "kohútov", ktorí túžili byť generálnym tajomníkom. Ladislav Adamec, Miroslav Štěpán, takisto Lubomír Štrougal, ktorý sa vraj nikdy nezmieril s tým, že sa v roku 1987 dostal do čela strany Jakeš a nie on.

"November zinscenovala ŠtB. Žiadni disidenti - Havlovci, Vondrovci na tom nemajú zásluhu, tí len prevzali moc. A rovnako sa museli opierať o komunistov. Bez Čalfy by neboli schopní nadiktovať ani jedno vládne uznesenie, "máva rukou. Čalfa sa podľa neho dal celý do ich služieb, dokonca brutálne zastrašoval poslancov, aby zvolili Havla prezidentom.

Pred novembrom vraj komunisti opozícii, reprezentovanej Chartou 77, neprikladali veľký význam. "To bolo tisíc šesťsto ľudí, ktorých základňou bol zahraničný rozhlas," spomína. "U nás žiadna reálna opozícia nebola, to boli takí táraji, ktorí sa nechali živiť zo západných peňazí, schádzali sa a robili šum za pomoci cudzieho rozhlasu," dodáva Jakeš. Význam odmieta prikladať aj skupine ekonómov z Prognostického ústavu. "Dokonale si preštudovali kapitalizmus, druhí houby vedeli, a potom tu s tými svojimi múdrymi boli ako králi. To oni po novembri nastoľovali kapitalizmus so všetkými jeho krásami, "pripomína.

Československých komunistov podľa neho zradil Gorbačov, a jeho spojkou v Československu mal byť pravdepodobne Miroslav Štěpán, ktorý v posledných mesiacoch pred novembrom robil viacmenej vlastnú politiku. "Gorbačov si možno ani neuvedomuje, čo s perestrojkou rozpútal. Nastolil rozkladný systém, "rozčuľuje sa dnes bývalý generálny tajomník.

Nebolo to vraj prvýkrát, keď sami komunisti prispeli k rozkladu systému. "Píšem teraz knižku o povojnovom vývoji, a je potrebné si priznať, že obrovskú ranu komunistickému hnutiu zasadil Chruščov odhalením Stalina. Na dvadsiatom zjazde priviedol na svet antistalinismus, revizionizmus, "hovorí dnes Jakeš.

Podľa neho také slová špinili prácu miliónov ľudí a slúžili nepriateľovi. Podobne sa vraj pozeral aj na procesy päťdesiatych rokov u nás. Ľudia, ktorí stáli pred súdom, podľa neho chceli obnovovať kapitalizmus. "Z Horákovej sa dnes robí hrdina, ale ona sa skutočne tešila na príchod americkej armády a robila všetko pre to, aby tu vznikla základňa, ktorá by ju vítala".

On sám v tej dobe pôsobil v regióne a spomína, ako každý deň, vrátane víkendov, prehováral ľudí k vstupu do JRD. Občas to vraj muselo ísť aj "po zlom", aby bola splnená úloha zabezpečenia výživy ľudu. "Keď niekto nesplnil dodávky a pri prehliadke sa u neho našlo päťdesiat metrákov pšenice, tak išiel do väzenia," pripúšťa. "Všetci ale nakoniec ocenili, že sú v JRD. Začali žiť, mohli ísť na dovolenku, prestali byť otrokmi svojho hospodárstva, "vykladá.

Prezradil napríklad aj to, že vo vedení strany si skutočne všetci dôsledne tykali a oslovovali sa "súdruh", ale inak sa medzi nimi priateľstvo nepestovalo. Len raz vraj doma navštívil chorého Gustáva Husáka, ktorý bol veľký štátnicky formát. Spomínal aj na Leonida Brežneva, ktorý bol vraj veľmi emotívny, a keď na jeseň 1968 na stretnutí s československou delegáciou hovoril o tom, ako mu Československo leží na srdci, nefalšovane sa vraj rozplakal.

O ľuďoch z roku 1968 sa vyjadril skôr pohŕdavo - Dubček a Smrkovský podľa neho boli ovládaní tlačou, zatiaľ čo František Kriegel bol "taký protestný človek". Normalizácia, ktorá ich éru vystriedala, bola podľa neho najväčším vzopätím nášho národného hospodárstva v dejinách. "Prišli ľudia, ktorí tomu rozumeli a robili to poctivo."

Komunizmus toho vraj ľuďom veľa dal. "Po februári sa znárodňovalo, ale potom sa to vyrovnalo," myslí si bývalý generání tajomník. Podľa neho bola v myšlienke komunizmu úplne zásadná spravodlivosť, bez ktorej nie je ani sloboda.

zdroj: parlamentnilisty.cz