"Milí naši v Mojžíši,
obdrželi jsme vaše poselství, jež nám zvěstovalo neštěstí, které vás postihlo. Sdílíme s vámi váš zármutek. Mínění našich rabínů je toto:
Pravíte, že francouzský král vás nutí přijmout křesťanství. Pokořte se, přijměte křesťanství jako vnucené, avšak zachovávejte i nadále zákon Mojžíšův ve svých srdcích.
Pravíte, že vám chtějí vzít váš majetek. Učiňte ze svých synů kupce, abyste tak postupně pomocí pokoutních obchodů odebrali majetek křesťanům.
Stěžujete si, že křesťané ohrožují vaše životy. Učiňte ze svých synů lékaře a lékárníky, aby mohli beztrestně škodit životům křesťanů.
Ujišťujete nás, že boří vaše synagogy. Snažte se udělat z vašich synů křes-ťanské duchovní a kanovníky, a potom můžete vy škodit jejich církvi.
Když pak dodáváte, že musíte snášet mnohá protivenství, učiňte ze svých dětí advokáty, kteří se budou zaobírat veřejnými záležitostmi, a tím si podrobíte křes-ťany, převedete na sebe jejich majetek a tak se jim pomstíte.
Neuchýlíte-li se od těchto pokynů, stanete se z ponížených sami mocnými a slavnými.
V. S. S. V. S. F. F. kníže Židů v Cařihradě, 21. dne měsíce kislev 1489."
Cíle infiltrace fiktivních židovských křesťanů jsou přehledně shrnuty v nesmírně za-jímavém dokumentu, který nechal zveřejnit opat Chabauty, a zmiňuje se o něm i arci-biskup z Port Louis, monsignore Leon Meurin S.J. Jedná se o dopis skryté hlavy inter-nacionálního Židovstva, který koncem 15. století žil v Konstantinopoli. V zásadě jde o odpověď na list Chamora Rabina de Arles se žádostí o zaslání pokynů. Zmíněný do-pis padl do rukou francouzským úřadům a má následující doslovné znění.
Citovaný dokument je v příslušné literatuře podle místa svého nálezu známější jako "Toledský dopis"
Židia na Slovensku sa objavili okolo roku 70 nl., keď si ich sem rímski legionári doviedli ako otrokov. Neskôr rímske légie sprevádzali na slovenské územie už nie ako otroci, ale ako obchodníci.
Prvý historický záznam o stykoch našich predkov zo židmi možno nájsť v cyrilo-metodských legendách. V Žití Klementovom čítame, ako Svätopluk vyhnal Metoda a jeho učeníkov (ktorí boli Svätoplukovými poddanými) predal do otroctva Židom.
Židovský historik Robert Büchler píše: „Tí heretici [Wiching a jeho nemeckí kňazi] mučili mnohých a druhých predali Židom do otroctva a tí ich odviedli do Benátok.“
Ďalšia skupina Židov sa na území dnešného Slovenska objavila spolu so starými Maďarmi – išlo o kmene Karaitov, ktorí sa zúčastnili na bojových výpravách v Európe spolu so starými Maďarmi. Je zaznamenané, že často bojovali v prvých radách.
Stredovek a novovek
Ekonomické aktivity
Židia, ktorí žili na Slovensku v období stredoveku, sa zaoberali rôznymi formami obchodu. Okrem iného to bol obchod s otrokmi – mnoho Slovanov a Slovaniek bolo vyvezených na juh. Ženy končili v háremoch okolo Stredomoria a mladí chlapci boli vykastrovaní a používaní ako eunusi. Český historik Lubor Niederle o tom píše: „(Židia) Obchodovali so všetkým, ale v prvom rade dostali do svojich rúk obchod s otrokmi. To bola ich špecialita – obchod s ľuďmi.“
Obchod so slovanskými otrokmi bol taký rozsiahly, že podľa niektorých zdrojov dal základ slovu „slave“ – otrok, podľa Slovanov – Slav.
Ďalšia častá činnosť Židov počas celého ich pôsobenia na Slovensku (ale aj na iných miestach, kde sa vyskytli), bola úžera. Kresťanom ich Sväté písmo nepovoľuje požičiavať peniaze na úrok, no Židom ich sväté knihy áno, ak nepožičiavajú svojim „bratom“ – Židom. [1] Napríklad u kráľa Žigmunda si vymohli 104-percentný úrok. Ten však v skutočnosti podľa ľubovôle ešte ďalej zvyšovali. Podľa K. Kálala na začiatku 20. storočia, hoci bol v Uhorsku povolený úrok len 8%, Židia využívali nevedomosť ľudu a dokonca brali úrok 120%, k čomu uvádza: „Je isté, že Židia na Slovensku zdierajú, až to do neba volá.“
Pokusy o obmedzenie židovského vplyvu
Mnohí európski panovníci sa snažili obmedziť pôsobenie Židov najmä v ekonomickej sfére z hospodárskych dôvodov. Ich ekonomická aktivita síce bola stimulom rozvoja spoločnosti, ale často ju začali využívať vo svoj prospech a na úkor ostatného obyvateľstva. V Uhorsku kráľ Ondrej II. vo svojej Zlatej bule zakázal Židom zastávať významné funkcie v štátnej správe a vrátil ich rozsiahle majetky späť do uhorských rúk (Židia a izmaeliti – moslimskí kupci ovládli dôležité odvetvia uhorského hospodárstva, najmä soľný monopol a mincovníctvo).
V roku 1232 ostrihomský arcibiskup Róbert postihol cirkevnou kliatbou celé Uhorské kráľovstvo, lebo vraj „Židia opanovali krajinu, utláčali kresťanov, kresťanky si brali za manželky, kupovali kresťanských otrokov, na ktorých páchali svoju ľubovôľu.“
Neskorší uhorskí panovníci šli ešte ďalej a čoskoro sa zaviedla rozsiahla segregácia. Židia nemohli chodiť do školy s kresťanskými deťmi, nemohli sa usadzovať v mestách, pričom do banských miest vôbec nesmeli chodiť, nemohli vykonávať remeslo, zastávať úrady ani nadobúdať meštianske práva. V čase obliehania Bratislavy Turkami ju Židia odmietli brániť a masovo utiekli na druhú stranu Dunaja. [2]
Počas tureckej okupácie časti Uhorska sa mnohí Židia radšej spojili s dobyvateľmi a pomáhali im uskutočňovať obchod s otrokmi (podobne kolaborovali s Maurami v Španielsku). Podľa dobových prameňov Židia sprostredkovali predaj zajatých kresťanov (dokumenty generálnych kongregácií, 17. stor.). Takéto správanie naďalej odcudzovalo domáce a židovské obyvateľstvo.
18. a 19. storočie
Počas vlády Jozefa II. sa postavenie Židov o niečo zlepšilo, no po jeho smrti v roku 1790 boli obmedzenia obnovené. Veľký prílev Židov do Uhorska však nastal po roku 1849. Nachádzali tu vhodné podmienky na podnikanie a vcelku tolerantné prostredie. Prúdili sem najmä z Haliče. Francúzsky historik Ernest Denis: „Židia prichádzali na stá z Haliče, vábení ľahkým vykorisťovaním pôdy, podporovaní byrokraciou... Dostávali výhradné právo na krčmy a obchody, pijanom dávali veľký úver, do zálohy berúc ich gazdovstvá.“ V decembri 1867 bol prijatý emancipačný zákon, ktorým sa Židom otvorili dvere do verejného života. Kým na začiatku 19. storočia žilo v Uhorsku asi 90 000 Židov, v roku 1869 ich bolo už 542 000 a v roku 1910 až 910 000. [3] Podľa uhorských štatistík predstavovali židia len náboženstvo, a tak zároveň každý žid mal aj národnostnú príslušnosť. V roku 1880 sa k slovenskej národnosti hlásilo 3,42 % uhorských židov, v roku 1910 už len 0,63 %. [4]
Hospodársky vplyv
Liberalizácia ekonomického pôsobenia a zrušenie mnohých obmedzení pre Židov opäť spôsobili, že získali v hospodárstve disproporčný vplyv. Židia koncom 18. storočia a neskôr takmer úplne ovládli uhorský priemysel, ba celé Uhorsko:
„(Židia) Majú hostince po dedinách, mestách i kúpeľoch, majú statky, píly, vodné i parné mlyny, paliarne, veľké továrne, ohromný obchod drevársky a veľkoobchod vôbec je bezmála celý v rukách židovských. (...) V Uhorsku vychádza 1 000 novín, z ktorých 835 je Židovských. (...) Židia držia v Uhorsku 70 percent všetkej pôdy, a to buď vlastnej alebo najatej. (...) Obchod s drevom majú Židia. (...) Vôbec všetok obchod a veľký priemysel akoby bol výsadou Židov. (...) Na Slovensku je 21 peňažných ústavov slovenských a 133 židovsko-maďarských, ktoré Slováci nazývajú všeobecne židovskými, pretože ich najviac riadia Židia (...) ...takže Židia sú pánmi Uhorska...“ (K. Kálal, Slovákofilské spisy)
Židia v tom čase predstavovali necelých 5% obyvateľstva Uhorska. Podľa iných štatistík bola držba pôdy poväčšine maďarská. Táto skutočnosť je spôsobená tým, že vyše 70% Židov sa hlásilo k maďarskej národnosti.
„Žid je pánom v sklepe, žid je pánom v krčme, žid je pánom vo veľkých dielňach, žid je pánom v palácoch, v kráľovských dvoroch, žid je pánom v súdnej stolici, vo dvoranách zákonodarných, a žid je pánom v chalupe roľníkovej, v rodine, v škole, ba i v kostoloch a v súkromnosti sŕdc, poneváč je pánom v novinách, a pánom groša, chleba, odevu a celého nášho bytia a hnitia.“ [5]
Mnohí Židia zaujali k Slovenskému povstaniu v rokoch 1848 – 1849 kladný postoj. Často nechávali slovenských dobrovoľníkov prespať vo svojich domoch, hoci im za to hrozili sankcie. Napríklad počas letnej dobrovoľníckej výpravy v roku 1849 v oblasti Myjavy miestni mešťania považovali dobrovoľníkov za otrhancov a zbojníkov, a tak sa väčšina z nich ubytovala u Židov. [6]
Viacerí Židia sa pridali do dobrovoľníckych oddielov. E. Klementis zaznamenal prípad jedného z Turca, ktorý sa povstania zúčastnil na strane Slovákov, za čo bol Maďarmi zastrelený:[7]
„Ignác Grossman, turiansky Žid, bol medzi prvými, ktorí sa prihlásili do sboru slovenských dobrovoľníkov v Turci. Ako dobrovoľník veľké zásluhy si získal najmä pri útočení na oravské gardy a pri útoku ružomberskom. Bol veľmi smelým, chrabrým, nebojazlivým bojovníkom. Svoju životnú dráhu dokonal v Aggteleku, kde padol do maďarského zajatia. Tam ho Maďari zastrelili.“
Maďarizácia
Mnohí Židia sa zúčastňovali na maďarizácii slovenského národa. „Židia slúžia maďarizácii obrovským kapitálom aj dôvtipom. (...) A na každom mieste Židia slúžia maďarizácii, samozrejme za veľkú cenu: za takmer neobmedzenú slobodu, s ktorou nepoctivým spôsobom bohatnú, ožobračujúc rodiny i celé obce.“ (K. Kálal, Slovákofilské spisy)
Historik František Vnuk píše: „Židia sa tak extaticky vžili do úlohy misionárov maďarizácie, že svojím šovinizmom často prevýšili aj samých Maďarov. (...) Stačí prelistovať martinské Národnie noviny, Hodžov Slovenský týždenník, ľudácke Katolícke noviny a inú súčasnú tlač, aby sa videlo, ako bezcitne a z pozície privilegovanej triedy sa židia správali k slovenskému ľudu.“[8]
Historik Jozef Škultéty zaznamenal: „Na dedinách slovenských notári, poštári boli napospol Židia – a preto Židia, že stáli v službe maďarizácie.“
Béla Grünwald, minister školstva, dal odhlasovať zrušenie 3 slovenských gymnázií. Bol tiež predsedom Hornouhorského vzdelávacieho spolku (FEMKE), ktorý vyviezol stovky slovenských detí na maďarizáciu do Dolnej zeme. V roku 1878 Grünwald vo svojom diele A Felvidék písal, že v Hornom Uhorsku stredné školy sú ani stroje, do ktorých na jednom konci vsádzajú slovenských chlapcov, aby na druhom konci vyšli z nich už ako hotoví Maďari. Tak to išlo bezmála 60 rokov. V tej istej publikácii tiež uvádza, že Uhorsko má síce po slovensky hovoriacich obyvateľov, ale slovenského národa v ňom nieto. Maďarský premiér Kálman Tisza bol blízkym príbuzným Bélu Grünwalda.
Poslanec Visontai (Weinberger) hlásil v budapeštianskom parlamente 29. marca 1895:
„Štatistiky dokazujú, že v stoliciach obývaných nemaďarskými národnosťami, židia konajú pravidelnú misionársku činnosť v prospech maďarstva. Štatistiky ďalej ukazujú, že tam, kde na široko-ďaleko maďarského slova ani nepočuť – v rumunských, slovenských alebo nemeckých stoliciach – je to práve židovská rodina, žijúca v skromných podmienkach, ktorá nielen že pestuje maďarskú reč v rodinnom kruhu, ale aj vynakladá vrcholné úsilie, aby svojim deťom vštepila lásku k maďarskej reči a kultúre. Vidíme tiež, že v nemaďarských stoliciach, ak rodičia detí chcú, aby sa ich deti naučili rozprávať po maďarsky, posielajú ich do židovskej školy.“
Židia ako usilovní vykonávatelia maďarizačnej politiky vtedajšej vlády len ťažko znášali zánik monarchie. Po konci vojny v roku 1919 vyčíňali maďarsko-židovské gardy, ktoré umučili a zavraždili stovky ľudí. Tieto zločiny neboli dodnes dôkladne zosumarizované.
Z tohto obdobia pochádza tiež článok v New Yorskom Denníku, prezentujúci pohľad amerických Slovákov na činnosť Židov:
„Jeden z najťažších problémov, ktorý budeme musieť riešiť v blízkej budúcnosti, je záplava židovstva. Nehovorím, pred židmi, ale židovstva, tj. pred skazonosným a rozvratným nemravom, zachvátivším široké vrstvy tohto národa a ľahkoverného robotníctva vo forme nezriadeného hmotárstva, krvilačného, žíznivého a bláznivého boľševictva. Národ náš, ktorý nepozná a nepoznal intolerancie náboženskej, alebo rasovej a ktorý práve túto svoju zhovievavosť mnoho trpel v minulosti, je do duše urazený a zarmútený nad chovaním sa židov, nenávidí ich a rád by sa ich striasol, rád by im staval zlaté mosty do Palestíny. To, čo sa deje v Rusku a v Maďarsku pod vodcovstvom židov, je tak nemravné, neľudské, neprirodzené, hlúpe, že človek filozoficky mysliaci hľadá vysvetlenie nie v dákejsi dekandencii spoločenskej a etickej, ale v akejsi duševnej epidémii, ktorá zachvátila vinných i nevinných a ničí židov i nežidov po spôsobe aziatického moru.“
V roku 1910 na území 15 hornouhorských žúp (polovica územia piatich z nich pripadla dnešnému Maďarsku) bol pomer medzi počtom Slovákov a Maďarov 61 ku 39 percent. V kategórii štátnych a verejných zamestnancov i v slobodných povolaniach však Slováci predstavovali nepatrné percentá: štátni zamestnanci - 1,4 %, zamestnanci župných úradov - 2,2 %, učitelia ľudových škôl - 7,1 %, profesori stredných škôl -1,6 %, lekári - 3,5 %. Slováci pred rozpadom Uhorska nemali jedinú slovenskú strednú školu a počet ľudových škôl s vyučovacím jazykom slovenským od vydania národnostného zákona do roku 1918, čiže za 50 rokov, klesol z 2 000 na 160.[9]
20. storočie
Spoločenský vplyv
Začiatkom 20. storočia Židia tvorili 4,42 % obyvateľstva Uhorska, ale medzi lekármi bolo 49 % Židov, medzi pravotármi 45 %, medzi novinármi 42 %, medzi spisovateľmi 26 %, medzi obchodníkmi 55 – 60 %. Podľa uhorských štatistík v roku 1910 žilo v Uhorsku 542 000 židov, z ktorých 0,63 % sa hlásilo k slovenskej národnosti.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v novovzniknutej ČSR ostalo asi 140 000 Židov.
Podľa štatistiky z roku 1930 na Slovensku sa zaoberalo činnosťou v priemysle z tisíc obyvateľov židovskej národnosti 202 v obchode a peňažníctve 530. V roku 1940 sa urobil súpis majetku. Z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili Židia 3,2 miliardy (45 percent), hoci na Slovensku ich bolo len 2,9 %.
Krčmárstvo
Jeden z najznámejších stereotypov o slovenských Židoch „žid – krčmár“, má istý základ v realite. Túto skutočnosť vo svojom románe Krčmársky kráľ vykresľuje aj Martin Rázus. Svojho času mali Židia v Budapešti také vysoké kontakty, že si dokonca vymohli zakázanie spolkov miernosti, ktoré bojovali proti alkoholickej pliage. Novinár Ambro Pietor zaznamenal: „Na ponosu židovských krčmárov, že oni nemôžu daň platiť, lebo že sú krčmy prázdne, dňa 12. nov. 1875 zrušil minister Tisza v Trenčianskej stolici blahodárne účinkujúci Spolok miernosti Sv. Ruženca, zo ,štátnych záujmov‘. Spolok tento mal vyše 40 000 údov.“
K 14. marcu 1939 Židia vlastnili takmer 100 % priemyselných liehovarov na Slovensku.
Dokonca aj Tomáš Garrigue Masaryk, inak prožidovsky naklonený (podľa niektorých je sám židovského pôvodu), hovoril o škodlivej úlohe židov pri šírení alkoholického moru a maďarizácie: „Rakúsko-uhorská vláda dávala krčmárske licencie vždy len židom. Za tento veľmi výnosný podnik židia horlivo pomáhali vláde v jej odnárodňovacej politike.“ČechoslovakistaVavro Šrobár, ktorý Masaryka dobre poznal, k tomu poznamenal: „[Masaryk] Vyčítal Židom, že sa nevedia v kresťanskom svete oslobodiť od zákona Talmudu a od geta. Izolujú sa od všetkých ujarmených národov a držia podľa príkazu náboženského s vládnucimi národmi. U nás to znamená, že sa nemčia a maďarizujú. (...) Židia z geta sú nám cudzí svojou vierou, svojimi náhľadmi, filozofiou i sociológiou; izolujú sa tak, že im nerozumieme a že sa ich obávame a nemáme ich radi. (...) Uznával, že boj proti židovskej pažravosti, úžere, materializmu, proti ich spojenectvu s našimi nepriateľmi je oprávnený najmä na Morave a na Slovensku, kde sa na dedinách stali pohromou naivného a dôverčivého ľudu. Tu by sa im mali odňať privilégiá krčmárskej živnosti, alebo by sa mal vyniesť zákon, ktorý by chránil ľud proti pokušeniu alkoholu a proti židovskej úžere.“
Šrobár ďalej uvádza, ako po tom, čo sa dostal k moci ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, naložil so Židmi:
10. decembra 1918 zasadil som sa o vynesenie splnomocňovacieho zákona, dľa ktorého sa zakazuje výčap liehovín na Slovensku. Zmysel tohto zákona je tento: všetky licencie krčmárske a trafikantské boli od prevratu na Slovensku v rukách Židov. (...) Oslobodiť slovenský národ od tejto úžerníckej triedy bolo mojou prvou a hlavnou povinnosťou. Pomery boli také v jednotlivých župách, že ku príkladu v Trenčianskej župe mali Židia 97 % všetkých licencií vo svojich rukách. Dnes je pravý opak: 97 % majú kresťania a 3 % Židia. (...) Keď chodili židovské deputácie ku mne s ponosou, že sú pripravené úradmi o existeniu stá a stá rodín židovských, povedal som im toto: židovsta na Slovensku je len 3,5 % z celého obyvateľstva. A licencií a trafík máte vyše 80 %. To je krivda na slovenskom ľude, páchaná maďarským režimom. To musí prestať a prestane.
V roku 1933 priniesli Národné noviny nasledovnú správu:
Pred prevratom Židia boli najoddanejším a najúčinnejším nástrojom maďarizácie a po prevrate ich vidíme vo všetkých zložkách protinárodných. Po slovenských mestách najviac maďarčia Židia ešte i dnes, najoddanejšími odberateľmi maďarských časopisov sú Židia a socialisticko-komunistická politika má najväčšiu oporu v nich. Čokoľvek rozkladného a škodlivého hrozí slovenskému národu, Židov pri tom vidíme húfne.
Československá obec sokolská navrhovala v polovici septembra 1938 riešiť židovskú otázku „návratom židovských prisťahovalcov po roku 1914 do ich pôvodnej vlasti.“
Najrozšírenejší denník v ČSR, Národná politika, v októbri 1938 uviedol článok „Židia medzi nami“, v ktorom ich okrem iného obvinil, že „vykorisťujú iné rasy, sú bezohľadní a bažia po moci.“, ba dokonca že „všade, kde sa vyskytnú, šíria okolo seba nekľud a odpor.“
Rozbíjačstvo republiky
V októbri 1938, po Mníchovskej arbitráži, podpísalo 15 000 bratislavských Židov petíciu za pripojenie Bratislavy k Maďarskému kráľovstvu a masovo za túto požiadavku demonštrovali v uliciach mesta. O tejto udalosti americký diplomat George F. Kennan zaznamenal: „O tomto ich kroku sa hneď dozvedeli Slováci, ktorí to pokladali za mimoriadne nevraživý dôkaz toho, čo vždy tvrdili o nelojálnosti Židov voči Slovensku.“
Ako reakciu na to priniesli Národné noviny 20.10.1938 článok Akútne riešenie židovského problému na Slovensku:
Živorenie slovenského obchodu a priemyslu, brzdenie rozvoja slovenskej inteligencie, ktorej mnohé miesta sú obsadené Židmi, je dostatočným argumentom, ktorý i zdanlivo ťažkú ranu na Židov 100-percentne ospravedlňuje. (...) Nedaj Bože, aby takíto lojálni občania mali eventuelne rozhodovať o hraniciach Slovenska. Táto vec vedľa hospodárskeho argumentu je druhým veľmi dôležitým argumentom nútiacim k rýchlemu a radikálnemu riešeniu židovskej otázky na Slovensku. (...) Tretím rovnako akútneho riešenia vyžadujúcim zjavom je otázka prílevu Židov na Slovensko z Nemecka a bývalého Rakúska, z tých štátom, kde už predtým so Židmi ako parazitným elementom zúčtovali. (...) Z týchto troch príčin, hospodárskej, zahranično-politickej a z otázky prisťahovaleckej, aspoň u nás na Slovensku problém Židov sa dostáva do akútneho štádia, vyžadujúceho čo najširšej radikálnej nápravy.
Počas Slovenského štátu boli Židia na Slovensku postupne obmedzovaní vo svojich aktivitách a nakoniec po dohode s Nemeckou ríšou boli deportovaní na jej územie (asi 60 000 – pozrite holokaust). Deportácie začali v marci 1942 a boli zastavené v októbri. Obnovené boli po potlačení povstania roku 1944 na nátlak Nemcov.
O zodpovednosti predstaviteľov slovenskej vlády za holokaust ako i o samotnom holokauste sa vedú polemiky (pozrite Polemika o holokauste). Zo strany predstaviteľov Nemeckej ríše jej bolo povedané, že so Židmi sa bude zaobchádzať humánne, ako to prisľúbil Reynhard Heydrich v Bratislave 10.4.1942 a po ňom 24.5.1942 aj Adolf Eichmann. Šírili sa klebety o vyvražďovaní Židov, tie však počas vojny aj Spojenci dlho považovali len za vojnovú propagandu. Minister vnútra Alexander Mach sa vyjadril, že len čo sa slovenská vláda dozvedela o tom, že v koncentračných táboroch sú vraj Židia vyvražďovaní, deportácie boli ihneď zastavené. Nemecká strana bola požiadaná o to, aby umožnila návštevu slovenskej komisie do táborov, kde malo prebiehať vyvražďovanie, no nevyhovela tejto požiadavke, preto Mach nedal transporty obnoviť.
V 20. mája 1942 z poverenia generálneho presbytéria evanjelickej cirkvi na Slovensku biskupi Štefan Samuel Osuský a Vladimír P. Čobrda vydali pastiersky list v židovskej otázke, v ktorom uviedli:
„ev. cirkev nespúšťa zo zreteľa, že mnohí Židia sa často a ťažko prehrešili proti slovenskému ľudu a národu – v ohľade národnopolitickom ako húževnatí odporníci a nepriatelia všetkých slovenských národných snáh a vždy na všetko hotové nástroje násilnej maďarizácie a v ohľade hmotnom, hospodárskom a sociálnom ako temer výluční majitelia krčiem a hostincov, prefíkaní každého druhu priekupníci, obchodníci a priemyselníci, v ktorých rukách najmä na východnom Slovensku bol temer všetok obchod a veľkopriemysel – a je presvedčená, že lepšia, krajšia a šťastnejšia budúcnosť slovenského ľudu a národa závisí v mnohom i od múdreho riešenia židovskej otázky aj v slovenskom štáte, lebo nie je možné, aby jedna väčšia čiastka obyvateľstva, slovenskí roľníci a robotníci museli celý život krvopotne mozoliť a druhí žili si ľahko vo všetkom pohodlí a prebytku, koristiac zo slovenskej chudoby a žijúc-tyjúc z mozoľov slovenského ľudu.“
Pre určité skupiny Židov (napr. „hospodársky dôležitých“) existovali výnimky, udeľované prezidentom, ktoré zachránili pomerne veľký počet Židov (rôzne zdroje uvádzajú od 1 000 do 35 000). Dnes ich počet nemožno kompletne vyčísliť, pretože nie sú k dispozícii všetky relevantné dokumenty. Archívy sú nekompletné a zrejme manipulované.
Odstraňovanie Židov z verejného života sa stretávalo prevažne s priaznivým ohlasom slovenského obyvateľstva, čo potvrdzuje aj jedna zo správ určených pre Benešovu „exilovú vládu“ v Londýne:
„Židia na Slovensku majú špatnú povesť – boli odpornými stĺpmi maďarizácie, najmä na východnom Slovensku, kde predstavovali skutočnú sociálnu pliagu – zruinovali celé oblasti bezohľadným využívaním (...) Hoci tvorili iba 4 percentá obyvateľstva, držali v rukách všetok obchod a väčšinu priemyslu a bankovníctva. Odhaduje sa, že im patrilo 38 percent národného majetku na Slovensku. Počas Česko-Slovenskej republiky väčšina židov na Slovensku sa hlásila k sionistom. Hoci slovenský dedinský ľud je veľmi dobrosrdečný a znášanlivý, je v jeho povahe mnoho protižidovského cítenia, najmä pokiaľ ide o hospodársku a národnostnú stránku problému. (...) Ale pravdepodobne každý Slovák víta skutočnosť, že sa z verejného života odstraňuje nadmierny židovský vplyv, i keď sa neschvaľujú tvrdé spôsoby, akými sa to robí.“
Tí Židia, ktorí ostali na Slovensku, v značnej miere brojili proti Slovenskej republike. Výrazne sa angažovali v ilegálnej KSS, ako píše V. Plevza v knihe Prehľad dejín KSČ na Slovensku: „Kým v rokoch 1939 – 1942 sa angažovalo v ilegálnej KSS pomerne veľa komunistov židovského pôvodu, po deportáciách nastal úbytok.“ Vo výraznej miere sa taktiež podieľali na príprave povstania v roku 1944. Židia na Slovensku mali spojenie s pripravovaným povstaním. Mnohí z tých, čo sa skrývali, boli v táboroch, ale aj tí, ktorí mali tzv. výnimky, sa hromadne pridávali k povstalcom (pozri Povstanie v roku 1944 – účasť Židov).
Keď bol Heinrich Himmler, Reichsführer SS, koncom septembra 1944 na návšteve Bratislavy, vyčítal Tisovi jeho nedôslednosť vo vzťahu k Židom. Hodil na stôl prezidentské výnimky, ktoré nemeckí vojaci našli u zastrelených a zajatých povstalcov Židov a povedal: „Toto všetko ste si mohli ušetriť, keby ste sa ich boli včas zbavili.“
Židia na Slovensku sa objavili okolo roku 70 nl., keď si ich sem rímski legionári doviedli ako otrokov. V neskorších storočiach rímske légie sprevádzali na slovenské územie už nie ako otroci, ale ako obchodníci.
Prvý historický záznam o stykoch našich predkov zo židmi možno nájsť v cyrilo-metodských legendách. V Žití Klementovom čítame, ako Svätopluk vyhnal Metoda a jeho učeníkov (ktorí boli Svätoplukovými poddanými) predal do otroctva Židom.
Robert Büchler píše: "Tí heretici [Wiching a jeho nemeckí kňazi] mučili mnohých a druhých predali Židom do otroctva a tí ich odviedli do Benátok."
Ďalšia skupina Židov sa na území dnešného Slovenska objavila spolu so starými Maďarmi - išlo o kmene Karaitov, ktorí sa zúčastnili na plienení celej Európy spolu so starými Maďarmi a často bojovali v prvých radách, a tak levím podielom participovali pri vyvražďovaní európskych národov.
Obchod s otrokmi
Židia, ktorí žili v tom období na Slovensku, sa zaoberali rôznymi formami obchodu, najmä však obchodom s otrokmi a bol to obzvlášť výnosný obchod - mnoho Slovanov a Slovaniek bolo vyvezených na juh. Ženy končili v háremoch okolo Stredomoria a mladí chlapci boli vykastrovaní a používaní ako eunusi. Český historik Lubor Niederle o tom píše: "(Židia) Obchodovali so všetkým, ale v prvom rade dostali do svojich rúk obchod s otrokmi. To bola ich špecialita - obchod s ľuďmi."
Obchod so slovanskými otrokmi bol taký rozsiahly, že podľa niektorých zdrojov dal základ slovu "slave" - otrok, podľa Slovanov - Slav.
Úžerníctvo
Ďalšia špecializácia Židov počas celého ich pôsobenia na Slovensku (ale aj na iných miestach, kde sa vyskytli), bola úžera. Kresťanom ich Sväté písmo nepovoľuje požičiavať peniaze na úrok (na čo sa v stredoveku dbalo), no Židom ich sväté knihy áno - ale iba pokým požičiavajú Nežidom. Napríklad u kráľa Žigmunda si vymohli 104-percentný úrok. Ten však v skutočnosti podľa ľubovôle ešte ďalej zvyšovali. Podľa K. Kálala na začiatku 20. storočia, hoci bol v Uhorsku povolený úrok len 8%, Židia využívali nevedomosť ľudu a dokonca brali úrok 120%, k čomu uvádza: "Je isté, že Židia na Slovensku zdierajú, až to do neba volá."
Pokusy o obmedzenie židovského vplyvu
Keď si európski panovníci uvedomili negatívne dôsledky pôsobenia Židov, začali ich činnosť obmedzovať. Toto sprevádza celé dejiny židovstva ako takého. V Uhorsku kráľ Ondrej II. vo svojej Zlatej bule zakázal Židom zastávať významné funkcie v štátnej správe a vrátil ich rozsiahle majetky späť do uhorských rúk (Židia a izmaeliti - moslimskí kupci ovládli dôležité odvetvia uhorského hospodárstva, najmä soľný monopol a mincovníctvo).
V roku 1232 ostrihomský arcibiskup Róbert postihol cirkevnou kliatbou celé Uhorské kráľovstvo, lebo vraj "Židia opanovali krajinu, utláčali kresťanov, kresťanky si brali za manželky, kupovali kresťanských otrokov, na ktorých páchali svoju ľubovôľu."
Neskorší uhorskí panovníci šli ešte ďalej a čoskoro Židia nemohli ani chodiť do školy s kresťanskými deťmi, nemohli sa usadzovať v mestách, pričom do banských miest vôbec nesmeli chodiť, nemohli vykonávať remeslo, zastávať úrady ani nadobúdať meštianske práva. V čase obliehania Bratislavy Turkami ju Židia odmietli brániť a masovo utiekli na druhú stranu Dunaja.
Počas tureckej okupácie časti Uhorska Židia neváhali spriahnuť sa s dobyvateľmi a pomáhali im uskutočňovať obchod s otrokmi (podobne kolaborovali s Maurami v Španielsku), o čom svedčia dobové pramene: "Židia sprostredkovali predaj zajatých kresťanov..." (dokumenty generálnych kongregácií, 17. stor.)
Počas vlády Jozefa II. sa postavenie Židov o niečo zlepšilo, no po jeho smrti v roku 1790 boli obmedzenia obnovené. Veľký prílev Židov do Uhorska však nastal po roku 1849. Nachádzali tu vhodné podmienky na podnikanie a vcelku tolerantné prostredie. Prúdili sem najmä z Haliče. Francúzsky historik Ernest Denis: "Židia prichádzali na stá z Haliče, vábení ľahkým vykorisťovaním pôdy, podporovaní byrokraciou... Dostávali výhradné právo na krčmy a obchody, pijanom dávali veľký úver, do zálohy berúc ich gazdovstvá." V decembri 1867 bol prijatý emancipačný zákon, ktorým sa Židom otvorili dvere do verejného života. V podnikaní im bola ponechaná slobodná ruka, čo sa prejavilo deštrukčne vzhľadom na slovenský ľud.
Novovek
Hospodársky vplyv v Uhorsku
Židia koncom 18. storočia a neskôr ovládli uhorský priemysel, ba celé Uhorsko: "(Židia) Majú hostince po dedinách, mestách i kúpeľoch, majú statky, píly, vodné i parné mlyny, paliarne, veľké továrne, ohromný obchod drevársky a veľkoobchod vôbec je bezmála celý v rukách židovských. (...) V Uhorsku vychádza 1 000 novín, z ktorých 835 je Židovských. (...) Židia držia v Uhorsku 70 percent všetkej pôdy, a to buď vlastnej alebo najatej. (...) Obchod s drevom majú Židia. (...) Vôbec všetok obchod a veľký priemysel akoby bol výsadou Židov. (...) Na Slovensku je 21 peňažných ústavov slovenských a 133 židovsko-maďarských, ktoré Slováci nazývajú všeobecne židovskými, pretože ich najviac riadia Židia (...) ...takže Židia sú pánmi Uhorska..." (K. Kálal, Slovákofilské spisy)
Židia v tom čase predstavovali necelých 5% obyvateľstva Uhorska. Podľa iných štatistík bola držba pôdy poväčšine maďarská. Táto skutočnosť je spôsobená tým, že vyše 70% Židov sa hlásilo k maďarskej národnosti.
Na konci 19. stor. v liste K. A. MedveckémuAndrej Kmeť píše:
Žid je pánom v sklepe, žid je pánom v krčme, žid je pánom vo veľkých dielňach, žid je pánom v palácoch, v kráľovských dvoroch, žid je pánom v súdnej stolici, vo dvoranách zákonodarných, a žid je pánom v chalupe roľníkovej, v rodine, v škole, ba i v kostoloch a v súkromnosti sŕdc, poneváč je pánom v novinách, a pánom groša, chleba, odevu a celého nášho bytia a hnitia.
Učasť na maďarizácii slovenského národa
Židia sa zúčastňovali aj na hrubej maďarizácii slovenského národa. "Židia slúžia maďarizácii obrovským kapitálom aj dôvtipom. (...) A na každom mieste Židia slúžia maďarizácii, samozrejme za veľkú cenu: za takmer neobmedzenú slobodu, s ktorou nepoctivým spôsobom bohatnú, ožobračujúc rodiny i celé obce." (K. Kálal, Slovákofilské spisy)
Historik František Vnuk píše: "Židia sa tak extaticky vžili do úlohy misionárov maďarizácie, že svojím šovinizmom často prevýšili aj samých Maďarov." Historik Jozef Škultéty zaznamenal: "Na dedinách slovenských notári, poštári boli napospol Židia - a preto Židia, že stáli v službe maďarizácie."
Béla Grünwald, minister školstva, dal odhlasovať zrušenie 3 slovenských gymnázií. Bol tiež predsedom Hornouhorského vzdelávacieho spolku (FEMKE), ktorý vyviezol stovky slovenských detí na maďarizáciu do Dolnej zeme. V roku 1878 Grünwald vo svojom diele A Felvidék písal, že v Hornom Uhorsku stredné školy sú ani stroje, do ktorých na jednom konci vsádzajú slovenských chlapcov, aby na druhom konci vyšli z nich už ako hotoví Maďari. Tak to išlo bezmála 60 rokov. V tej istej publikácii tiež uvádza, že Uhorsko má síce po slovensky hovoriacich obyvateľov, ale slovenského národa v ňom nieto. Maďarský premiér Kálman Tisza bol blízkym príbuzným Bélu Grünwalda.
Poslanec Visontai (Weinberger) hlásil v budapeštianskom parlamente 29. marca 1895:
Štatistiky dokazujú, že v stoliciach obývaných nemaďarskými národnosťami, židia konajú pravidelnú misionársku činnosť v prospech maďarstva. Štatistiky ďalej ukazujú, že tam, kde na široko-ďaleko maďarského slova ani nepočuť - v rumunských, slovenských alebo nemeckých stoliciach - je to práve židovská rodina, žijúca v skromných podmienkach, ktorá nielen že pestuje maďarskú reč v rodinnom kruhu, ale aj vynakladá vrcholné úsilie, aby svojim deťom vštepila lásku k maďarskej reči a kultúre. Vidíme tiež, že v nemaďarských stoliciach, ak rodičia detí chcú, aby sa ich deti naučili rozprávať po maďarsky, posielajú ich do židovskej školy.
Židia ako usilovní vykonávatelia maďarizačnej politiky vtedajšej vlády len ťažko znášali zánik monarchie. Po konci vojny v roku 1919 vyčíňali maďarsko-židovské gardy, ktoré umučili a zavraždili stovky ľudí. Tieto zločiny neboli dodnes dôkladne zosumarizované.
Z tohto obdobia pochádza tiež článok v New Yorskom Denníku, prezentujúci pohľad amerických Slovákov na činnosť Židov:
Jeden z najťažších problémov, ktorý budeme musieť riešiť v blízkej budúcnosti, je záplava židovstva. (...) tj. pred skazonosným a rozvratným nemravom, zachvátivším široké vrstvy tohto národa a ľahkoverného robotníctva vo forme nezriadeného hmotárstva, krvilačného, žíznivého a bláznivého boľševictva. Národ náš, ktorý nepozná a nepoznal intolerancie náboženskej, alebo rasovej a ktorý práve túto svoju zhovievavosť mnoho trpel v minulosti, je do duše urazený a zarmútený nad chovaním sa židov, nenávidí ich a rád by sa ich striasol, rád by im staval zlaté mosty do Palestíny. To, čo sa deje v Rusku a v Maďarsku pod vodcovstvom židov, je tak nemravné, neľudské, neprirodzené, hlúpe, že človek filozoficky mysliaci hľadá vysvetlenie nie v dákejsi dekandencii spoločenskej a etickej, ale v akejsi duševnej epidémii, ktorá zachvátila vinných i nevinných a ničí židov i nežidov po spôsobe aziatického moru.
20. storočie
Šírenie alkoholizmu
Židia boli tiež známi ako krčmári, čím šírili alkoholický mor a morálne devastovali ľud. Túto skutočnosť vo svojom románe Krčmársky kráľ vykresľuje aj Martin Rázus. Svojho času mali Židia v Budapešti také vysoké kontakty, že si dokonca vymohli zakázanie spolkov miernosti, ktoré bojovali proti alkoholickej pliage. Novinár Ambro Pietor zaznamenal: "Na ponosu židovských krčmárov, že oni nemôžu daň platiť, lebo že sú krčmy prázdne, dňa 12. nov. 1875 zrušil minister Tisza v Trenčianskej stolici blahodárne účinkujúci Spolok miernosti Sv. Ruženca, zo ,štátnych záujmov'. Spolok tento mal vyše 40 000 údov."
K 14.3.1939 Židia vlastnili takmer 100 % priemyselných liehovarov na Slovensku.
Dokonca aj Tomáš Garrigue Masaryk, inak prožidovsky naklonený (podľa niektorých je sám židovského pôvodu), priznáva škodlivú úlohu židov pri šírení alkoholického moru a maďarizácii: "Rakúsko-uhorská vláda dávala krčmárske licencie vždy len židom. Za tento veľmi výnosný podnik židia horlivo pomáhali vláde v jej odnárodňovacej politike."ČechoslovakistaVavro Šrobár, ktorý Masaryka dobre poznal, k tomu poznamenal: "[Masaryk]Vyčítal Židom, že sa nevedia v kresťanskom svete oslobodiť od zákona Talmudu a od geta. Izolujú sa od všetkých ujarmených národov a držia podľa príkazu náboženského s vládnucimi národmi. U nás to znamená, že sa nemčia a maďarizujú. (...) Židia z geta sú nám cudzí svojou vierou, svojimi náhľadmi, filozofiou i sociológiou; izolujú sa tak, že im nerozumieme a že sa ich obávame a nemáme ich radi. (...) Uznával, že boj proti židovskej pažravosti, úžere, materializmu, proti ich spojenectvu s našimi nepriateľmi je oprávnený najmä na Morave a na Slovensku, kde sa na dedinách stali pohromou naivného a dôverčivého ľudu. Tu by sa im mali odňať privilégiá krčmárskej živnosti, alebo by sa mal vyniesť zákon, ktorý by chránil ľud proti pokušeniu alkoholu a proti židovskej úžere."
Šrobár ďalej vykladá, ako po tom, čo sa dostal k moci ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, naložil so Židmi:
10. decembra 1918 zasadil som sa o vynesenie splnomocňovacieho zákona, dľa ktorého sa zakazuje výčap liehovín na Slovensku. Zmysel tohto zákona je tento: všetky licencie krčmárske a trafikantské boli od prevratu na Slovensku v rukách Židov. (...) Oslobodiť slovenský národ od tejto úžerníckej triedy bolo mojou prvou a hlavnou povinnosťou. Pomery boli také v jednotlivých župách, že ku príkladu v Trenčianskej župe mali Židia 97 % všetkých licencií vo svojich rukách. Dnes je pravý opak: 97 % majú kresťania a 3 % Židia. (...) Keď chodili židovské deputácie ku mne s ponosou, že sú pripravené úradmi o existeniu stá a stá rodín židovských, povedal som im toto: židovsta na Slovensku je len 3,5 % z celého obyvateľstva. A licencií a trafík máte vyše 80 %. To je krivda na slovenskom ľude, páchaná maďarským režimom. To musí prestať a prestane.
V roku 1933 priniesli Národné noviny nasledovnú správu:
Pred prevratom Židia boli najoddanejším a najúčinnejším nástrojom maďarizácie a po prevrate ich vidíme vo všetkých zložkách protinárodných. Po slovenských mestách najviac maďarčia Židia ešte i dnes, najoddanejšími odberateľmi maďarských časopisov sú Židia a socialisticko-komunistická politika má najväčšiu oporu v nich. Čokoľvek rozkladného a škodlivého hrozí slovenskému národu, Židov pri tom vidíme húfne.
Československá obec sokolská navrhovala v polovici septembra 1938 riešiť židovskú otázku "návratom židovských prisťahovalcov po roku 1914 do ich pôvodnej vlasti."
Najrozšírenejší denník v ČSR, Národná politika, v októbri 1938 uviedol článok "Židia medzi nami", v ktorom ich okrem iného obvinil, že "vykorisťujú iné rasy, sú bezohľadní a bažia po moci.", ba dokonca že "všade, kde sa vyskytnú, šíria okolo seba nekľud a odpor."
Snaha o odtrhnutie Bratislavy v prospech Maďarska
V októbri 1938, po Mníchovskej arbitráži, podpísalo 15 000 bratislavských Židov petíciu za pripojenie Bratislavy k Maďarskému kráľovstvu a masovo za túto požiadavku demonštrovali v uliciach mesta. O tejto udalosti americký diplomat George F. Kennan zaznamenal: "O tomto ich kroku sa hneď dozvedeli Slováci, ktorí to pokladali za mimoriadne nevraživý dôkaz toho, čo vždy tvrdili o nelojálnosti Židov voči Slovensku."
Ako reakciu na to priniesli Národné noviny 20.10.1938 článok Akútne riešenie židovského problému na Slovensku:
Živorenie slovenského obchodu a priemyslu, brzdenie rozvoja slovenskej inteligencie, ktorej mnohé miesta sú obsadené Židmi, je dostatočným argumentom, ktorý i zdanlivo ťažkú ranu na Židov 100-percentne ospravedlňuje. (...) Nedaj Bože, aby takíto lojálni občania mali eventuelne rozhodovať o hraniciach Slovenska. Táto vec vedľa hospodárskeho argumentu je druhým veľmi dôležitým argumentom nútiacim k rýchlemu a radikálnemu riešeniu židovskej otázky na Slovensku. (...) Tretím rovnako akútneho riešenia vyžadujúcim zjavom je otázka prílevu Židov na Slovensko z Nemecka a bývalého Rakúska, z tých štátom, kde už predtým so Židmi ako parazitným elementom zúčtovali. (...) Z týchto troch príčin, hospodárskej, zahranično-politickej a z otázky prisťahovaleckej, aspoň u nás na Slovensku problém Židov sa dostáva do akútneho štádia, vyžadujúceho čo najširšej radikálnej nápravy.
Ak prebiehalo vyvražďovanie v koncentračných táboroch (pozri Polemika o holokauste), nie je to vina slovenskej vlády, ktorá mala len veľmi obmedzené informácie o dianí v táboroch a bolo jej povedané, že so Židmi sa bude zaobchádzať humánne, ako to prisľúbil Reynhard Heydrich v Bratislave 10.4.1942 a po ňom 24.5.1942 aj Adolf Eichmann. V slovenských koncentračných táboroch (Nováky, Sereď, Vyhne...) mali Židia veľkú slobodu pohybu a zdravotnícku starostlivosť. Dá sa povedať, že tieto tábory plnili aj akúsi ochrannú funkciu a chránili Židov pred vyvezením do Nemecka.
V 20. mája 1942 z poverenia generálneho presbytéria evanjelickej cirkvi na Slovensku biskupi Štefan Samuel Osuský a Vladimír P. Čobrda vydali pastiersky list v židovskej otázke, v ktorom uviedli:
ev. cirkev nespúšťa zo zreteľa, že mnohí Židia sa často a ťažko prehrešili proti slovenskému ľudu a národu - v ohľade národnopolitickom ako húževnatí odporníci a nepriatelia všetkých slovenských národných snáh a vždy na všetko hotové nástroje násilnej maďarizácie a v ohľade hmotnom, hospodárskom a sociálnom ako temer výluční majitelia krčiem a hostincov, prefíkaní každého druhu priekupníci, obchodníci a priemyselníci, v ktorých rukách najmä na východnom Slovensku bol temer všetok obchod a veľkopriemysel - a je presvedčená, že lepšia, krajšia a šťastnejšia budúcnosť slovenského ľudu a národa závisí v mnohom i od múdreho riešenia židovskej otázky aj v slovenskom štáte, lebo nie je možné, aby jedna väčšia čiastka obyvateľstva, slovenskí roľníci a robotníci museli celý život krvopotne mozoliť a druhí žili si ľahko vo všetkom pohodlí a prebytku, koristiac zo slovenskej chudoby a žijúc-tyjúc z mozoľov slovenského ľudu."
Pre určité skupiny Židov (napr. "hospodársky dôležitých") existovali výnimky, udeľované prezidentom, ktoré zachránili pomerne veľký počet Židov (rôzne zdroje uvádzajú od 1 000 do 35 000). Dnes ich počet nemožno kompletne vyčísliť, pretože nemáme zodpovedajúcu dokumentáciu. Archívy sú nekompletné a zrejme manipulované.
Odstraňovanie Židov z verejného života sa stretávalo prevažne s priaznivým ohlasom slovenského obyvateľstva, čo potvrdzuje aj jedna zo správ určených pre Benešovu "exilovú vládu" v Londýne: Židia na Slovensku majú špatnú povesť - boli odpornými stĺpmi maďarizácie, najmä na východnom Slovensku, kde predstavovali skutočnú sociálnu pliagu - zruinovali celé oblasti bezohľadným využívaním (...) Hoci tvorili iba 4 percentá obyvateľstva, držali v rukách všetok obchod a väčšinu priemyslu a bankovníctva. Odhaduje sa, že im patrilo 38 percent národného majetku na Slovensku. Počas Česko-Slovenskej republiky väčšina židov na Slovensku sa hlásila k sionistom. Hoci slovenský dedinský ľud je veľmi dobrosrdečný a znášanlivý, je v jeho povahe mnoho protižidovského cítenia, najmä pokiaľ ide o hospodársku a národnostnú stránku problému. (...) Ale pravdepodobne každý Slovák víta skutočnosť, že sa z verejného života odstraňuje nadmierny židovský vplyv, i keď sa neschvaľujú tvrdé spôsoby, akými sa to robí.
Tí Židia, ktorí ostali na Slovensku, v značnej miere brojili proti Slovenskej republike. Výrazne sa angažovali v ilegálnej KSS, ako píše V. Plevza v knihe Prehľad dejín KSČ na Slovensku: "Kým v rokoch 1939 - 1942 sa angažovalo v ilegálnej KSS pomerne veľa komunistov židovského pôvodu, po deportáciách nastal úbytok." Vo výraznej miere sa taktiež podieľali na príprave povstania v roku 1944. Židia na Slovensku mali spojenie s pripravovaným povstaním. Mnohí z tých, čo sa skrývali, boli v táboroch, ale aj tí, ktorí mali tzv. výnimky, sa hromadne pridávali k povstalcom (pozri Povstanie v roku 1944 - účasť Židov).
Keď bol Heinrich Himmler, Reichsführer SS, koncom septembra 1944 na návšteve Bratislavy, vyčítal Tisovi jeho nedôslednosť vo vzťahu k Židom. Hodil na stôl prezidentské výnimky, ktoré nemeckí vojaci našli u zastrelených a zajatých povstalcov Židov a povedal: "Toto všetko ste si mohli ušetriť, keby ste sa ich boli včas zbavili."
Zdroje
Bartl, J.: Národné dejiny. Bratislava Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. ISBN 80-08-03504-8 (súčasť učebnice pre prvý ročník gymnázia)
Židia boli a sú už celé stáročia súčasťou našej spoločnosti. Určite budete so mnou súhlasiť, že mnohí z nás si v súvislosti so Židmi spomenú len na holokaust, prípadne na to, že sa zaoberali obchodom, a teda boli krčmári a pod. Viete však, kedy prišli na naše územie, akú úlohu zohrali v období násilnej maďarizácie, či aká bola politika Slovenského štátu voči Židom?
Prví Židia na našom území
Na území Slovenska sa prví Židia objavili niekedy okolo r. 70 n. l., keď ich sem rímski legionári privážali ako otrokov, neskôr už s legionármi neprichádzali ako otroci, ale ako obchodníci.
Prvá písomná zmienka o kontaktoch medzi našimi predkami a Židmi pochádza z čias Cyrila a Metoda, kde sa v životopise sv. Klementa dozvedáme o tom, ako Svätopluk vyhnal Metoda a jeho učeníkov (časť z nich) predal do otroctva Židom.
Ďalšia skupina Židov prišla na naše územie spolu so starými Maďarmi. Židia neraz bojovali v maďarských vojskách priamo v prvej línii.
Stredovek a Židia
V tomto období sa Židia zaoberali rozličnými formami obchodu, dokonca aj obchodu s otrokmi. Mnoho Slovanov a Slovaniek bolo vyvezených na juh, ženy skončili v háremoch, mladých chlapcov dali vykastrovať a potom sa z nich stali strážcovia háremov. Ďalšou činnosťou, ktorej sa venovali, bola úžera. Vzhľadom na to, že kresťanom Sväté písmo nepovoľovalo požičiavať peniaze na úrok, ale Židom áno, ak požičiavajú iným národom, táto činnosť sa výrazne rozmohla medzi Židmi. Požičiavali tak peniaze aj s úrokom 120%.
Obmedzenie židovského vplyvu
Ekonomická aktivita Židov bola pre spoločnosť prínosom, ale občas ju začali využívať vo svoj prospech na úkor ostatného obyvateľstva. Napr. Ondrej II. zakázal Židom vykonávať dôležité funkcie v štátnej správe, neskorší panovníci v rámci obmedzovania židovského vplyvu zaviedli rozsiahlu segregáciu. Deti nesmeli chodiť do školy s kresťanskými, nemohli vykonávať remeslá, nesmeli sa usadzovať v mestách…
Prajné 18. a 19. storočie
Postavenie Židov sa za vlády Jozefa II. výrazne zlepšilo, prispel k tomu najmä jeho Tolerančný patent. Na naše územie preto prichádzalo veľké množstvo Židov. Najviac ich však prišlo po roku 1849, kedy došlo k liberalizácii ekonomického prostredia. Boli tu vhodné podmienky na podnikanie, rozvíjal sa priemysel… Židia ovládli takmer celý uhorský priemysel.
Maďarizácia slovenského národa
Mnohí Židia sa zúčastňovali na maďarizácii, slúžili jej svojím obrovským kapitálom a dôvtipom za cenu slobody. Pestovali maďarskú reč v rodinách a svojim deťom sa snažili vštepiť lásku k maďarskej kultúre a jazyku. Nie raz sa stalo, že ak niektorí rodičia chceli, aby ich deti rozprávali po maďarsky, poslali ich do židovskej školy.
Politika Slovenského štátu
Počas Slovenského štátu boli Židia obmedzovaní vo svojich aktivitách, až došlo k deportáciám, ktoré začali v marci 1942, zastavené boli v októbri a opätovne obnovené v r. 1944. Určitým skupinám Židov boli udeľované výnimky, ktoré udeľoval prezident. Tí, ktorí ostali na Slovensku, brojili proti Slovenskému štátu a mnohí z nich sa podieľali na príprave SNP.
Od päťdesiatych rokov počet židovských obcí na Slovensku klesá a ešte stále prebieha proces obnovy náboženského, spoločenského a kultúrneho života Židov na Slovensku.
Židia zohrali v dejinách Uhorska dôležitú úlohu hlavne v jeho hospodárskom rozvoji. Odlišnosť v náboženstve a v spôsobe života, v odievaní, uzavretosť v getách, ich cudzí, pre ostatnú spoločnosť nezrozumiteľný jazyk, to všetko boli neznáme kultúrne prejavy, ktoré spôsobovali nedôverčivosť majoritnej kresťanskej spoločnosti voči nim. Zároveň sú to danosti, ktoré Židom po dlhú dobu pomáhali odolávať vonkajším akulturačným vplyvom. I keď sa Židia postupom času kresťanskej majoritnej spoločnosti kultúrne priblížili, nikdy nepodľahli jej asimilačným tlakom úplne.
Príchod a pôsobenie Židov na starom kontinente sa spája s rímskym impériom: prvá židovská kolónia v Európe vznikla práve v Ríme po roku 63 pred Kristom, keď rímsky vojvodca Pompeius dobyl Jeruzalem a judského kráľa Aristobula dal spolu s veľkým počtom zajatcov odvliecť do Ríma. Ďalšia a oveľa početnejšia kolónia židovských zajatcov bola zavlečená do Ríma po povstaní v roku 70. po Kristovi, keď vojvodca Titus dobyl Jeruzalem a prikázal zničiť druhý chrám. Práve s XV. rímskou légiou, ktorá figurovala v bitke o Jeruzalem, sa viaže pravdepodobný príchod prvých židov na územie Uhorska. Predpokladá sa, že vojaci tejto légie sa z Jeruzalema vrátili so židovskými zajatcami, ktorí s nimi postupovali najprv ako otroci. Až neskôr sa stali obchodníkmi a sprostredkovateľmi obchodu medzi Rímskou ríšou a germánskymi kmeňmi severne od Dunaja. Cez územie Slovenska viedli na sever dôležité obchodné cesty, po ktorých prechádzali mnohí židovskí obchodníci.
Židia nasledovali rímske vojská na sever a do stredu Európy, ale zdá sa, že ich sídla boli počas bojov a prevratných udalostí, ktoré nasledovali po páde Rímskej ríše, oslabené a možno dokonca zanikli. V dejinách stredovekej Európy sa znovu objavili až koncom 13. storočia. To samozrejme neznamená, že keď sa prvé písomné doklady o ich živote v Európe objavili až koncom 13. storočia, že tu dovtedy neboli. Židia aškenázskej kultúry, ktorých svet sa geograficky rozprestiera od Alsaska po Ukrajinu a od Severného mora až po Taliansko, sa v Európe objavili po prvýkrát v 9. a 10. storočí. Toto obdobie, dá sa povedať, bolo pre Židov pokojné. Bolo obdobím ich integrácie do kresťanskej spoločnosti a obdobím ich narastajúceho významu v ekonomickej oblasti. Vytvárali si v mestách svoje komunity, prosperovali, od panovníkov a vysokých cirkevných hodnostárov dostávali rôzne privilégia a ochranné listiny. „V kresťanstve platilo to isté, čo v isláme: ľudia pri moci si za normálnych okolností Židov vždy cenili. Nenašli by totiž lepších mestských kolonistov. Židia vytvárali výhodné obchodné siete, ovládali výnimočné remeslá, rýchlo zhromažďovali majetok a boli ľahkými daňovými poplatníkmi.“ (Johnson 1995: 201).
Táto tolerancia vládla v latinskom kresťanstve dovtedy, kým nedošlo k vyhláseniu prvej krížovej výpravy (r. 1095). Od tejto chvíle sa postavenie Židov skoro všade zhoršovalo. Úrady sa voči Židom chovali čím ďalej rozdvojenejšie. Svetská šľachta považovala Židov za osobný majetok, s ktorým si môže hospodáriť. Cirkevná šľachta si cenila hospodárskeho prospechu, ktorý židovská prítomnosť prinášala (Johnson 1995: 201). Tvrdé časy vo Francúzsku a Nemecku, keď v rokoch 1420-1520 takmer stovka nemeckých miest začala vyháňať Židov, viedli od 14. storočia k migračným vlnám smerom na východ. Centrum aškenázskeho judaizmu sa v tomto období presúva do Čiech, na Moravu, do Poľska a Litvy, ktoré sa stali novými dôležitými oblasťami aškenázskeho života (Levi 2002:16).
„Väčšina historikov sa domnieva, že Židia sa usadili na území Slovenska počas trvania Veľkomoravskej ríše. Dnes máme historické dôkazy o tom, že za panovania kráľa Svätopluka žili v jeho ríši aj Židia. Za najstaršie židovské náboženské obce na území Slovenska sa považujú Bratislava a Komárno“ (Mešťan 1993: 4). Dokladujú to historické materiály z 11. storočia.
Koncom 11. storočia nastal značný prílev židovských utečencov z Čiech a Moravy na územie Slovenska, ktorých český kráľ Vratislav II. kruto prenasledoval. Mnohí z nich si našli nový domov na Slovensku. Po bitke pri Moháči nastal pokles Židov na území Slovenska. V mestách, kde vládol nemecký a maďarský živel, sa odohrávali protižidovské výtržnosti. Židia boli nútení opustiť mnohé mestá. Po konsolidácii pomerov v druhej polovici 17. storočia nastáva nová perióda v dejinách Židov na území Slovenska. Príchod Židov v rokov 1649-1650 sa stal predvojom neskoršej emigrácie moravských Židov na územie Slovenska. Väčšina miest Židom prístup nepovoľovala, našli si však domov na vidieku, v obciach obývaných Slovákmi. Strediskom Židov sa stala Bratislava, ktorá po obsadení Budína Turkami bola najväčšou a najvýznamnejšou náboženskou obcou v uhorskom kráľovstve. Druhým veľkým strediskom na území Slovenska bolo Nové Mesto nad Váhom, ktoré dalo židovstvu i veľa osobností, ktoré preslávili jeho meno ďaleko za hranicami Uhorska. Židovská náboženská obec v Novom Meste nad Váhom bola založená v roku 1684 (Mešťan 1993: 4-5).
Antisemitizmus v stredovekom Uhorsku, jeho korene a prejavy
Zuzana DZIMKOVÁ
Antisemitizmus znamená odpor voči Semitom, podľa tradície národom odvodzujúcim svoj pôvod od Noemovho syna Šema. Samotný pojem antisemitizmus bol po prvýkrát použitý až v roku 1879 nemeckým protižidovským aktivistom Wilhelmom Marrom. Antisemitizmus má korene už v staroveku. Pôvodne bol nasmerovaný proti Židom ako národu s osobitným náboženským vyznaním. Najstaršie formy antisemitizmu teda splývali s antijudaizmom.747 V antike mal antisemitizmus pôvodne podobu klebiet a ohovárania vyplývajúcich z nepochopenia ich viery. Napríklad šabat, deň pokoja v judaizme, bol považovaný za dôkaz lenivosti Židov, keďže Židia nepracovali každý siedmy deň. Pretože Židia odmietli vzdať sa svojej viery a splynúť s okolím, ich okolie sa k nim správalo nepriateľsky. Nielenže boli považovaní za inovercov, ale kvôli odmietaniu prevládajúcich náboženských zvyklostí a predstáv boli obviňovaní z pohŕdania a nepriateľstva k bohom. Postupne sa tak utváral obraz Židov ako tých, ktorí len svojou prítomnosťou vyvolávajú konflikty a vyčleňujú sa z ľudského spoločenstva.748 Na tieto predstavy nadviazalo kresťanstvo, ktoré rozvinulo tri základné tézy antijudaizmu. Po prvé obraz Židov ako vyznávačov škodlivej viery, po druhé ako odporcov väčšinového, a teda správneho obrazu sveta a po tretie predstavu Židov ako tých, ktorí sú právom na okraji spoločnosti, pretože si sami zavinili svoje utrpenie. Určujúcou kresťanskou tézou vo vzťahu k Židom bola myšlienka odmietania „ľudu starej zmluvy“ alebo „Izraela podľa tela“ v prospech cirkvi, teda „ľudu novej zmluvy“ či „Izraela podľa ducha.“ Kresťanstvo malo plne nahradiť náboženskú tradíciu judaizmu a rímska cirkev bola povýšená na jedinú pravú predstaviteľku pôvodného biblického posolstva.749 Od raného stredoveku bolo vyhnanstvo Židov považované za Boží trest za ukrižovanie Krista, prenasledovanie apoštolov a ich nevďačnosť. Práve téma židovského vyhnanstva ….........................................
Genéza Sionizmu -časť 1. Doba prípravná- II. Budovanie a rozpad kresťanskej Európy
Zatiaľ čo európski kresťania budovali Európu, zakladali Židia na celom území kahaly, v ktorých sa navzájom utvrdzovali vo viere, že Ježiš Kristus nie je pravý Mesiáš, že pravý Mesiáš ešte len príde a z Jeruzalema bude riadiť všesvetové judaistické impérium. Pomocou neslýchaného vydierania kresťanských dlžníkov si získavali finančné prostriedky na to, aby sa dostali na panské a kráľovské dvory, ktoré ich chránili pred hnevom ľudu.
Zrodenie Európy
V 5. storočí po Kr. sa rímska ríša rozpadla na niekoľko nových štátnych útvarov, do čela ktorých sa prebojovali generáli rímskych zborov, ktoré sa tvorili z tzv. barbarských národov, usídlených na rímskych hraniciach. Ak sa však zrútila ústredná rímska moc, neznamená to, že prestali existovať rímske inštitúcie. V nových štátoch aj naďalej platili rímske zákony, listiny sa aj naďalej vypracúvali v spisovnej latinčine, aj naďalej sa vyberali staré rímske dane. V krajinách ešte dlho obiehali staré rímske mince s podobizňou cisára a vo všetkých väčších mestách - a to je najdôležitejšie - neprestali existovať rímsko-katolícke biskupstvá s cirkevnými školami.
Po zosadení posledného rímskeho cisára v roku 476 sa rímskemu generálovi gótskeho pôvodu Theodorovi Veľkému podarilo vytvoriť na talianskej pôde nový štátny útvar. Ten sa však po 100 rokoch stal korisťou Byzantíncov, severná Itália bola potom krátko nato dobytá generálskym kmeňom Longobardov, ktorých meno dodnes nesie Pádska nížina. Karol Veľký pričlenil územie posledného longobardského kráľa k svojej ríši a v roku 800 po Kr. bol pápežom korunovaný na cisára. V roku 962 získal cisársku korunu saský kráľ Otto Veľký, ktorý na 300 rokov spojil cisárstvo s Nemeckou ríšou.
Na území dnešného Francúzska sídlil keltský kmeň Galov. V roku 52 pr. Kr. ich porazil J. G. Caesar a pripojil ich územie k rímskej ríši. Za zmienku stojí, že pôvodné keltské obyvateľstvo sa v priebehu dvoch generácií úplne premiešalo, porománčilo a prijalo kresťanskú vieru. Po zrútení rímskej moci prešla vláda Galie do rúk generálov kedysi pomocného zboru románskych Frankov, ktorí dali krajine nové meno Francia. V roku 768 po Kr. nastúpil na francúzsky trón Karol Veľký, od roku 800 cisár. Po jeho smrti v roku 814 sa jeho katolícke cisárstvo rozpadlo na tri časti: západná sa stala historickým jadrom dnešného Francúzska, východná zasa dnešného Nemecka a zo strednej vzniklo dnešné Belgicko, Holandsko, Lotrinsko, Burgundsko a Savojsko.
Pyrenejský polostrov sa ako hispánska provincia stal tiež súčasťou rímskej ríše. Počas všetkých týchto hlbokých zmien zostávali Židia bokom. Súc vyhnaní z Palestíny rozptýlili sa po celom území rímskej ríše v skupinách, tvoriacich malé obce tzv. kahaly, a venovali sa svojmu obľúbenému obchodu a peňažníctvu. Vojnové udalosti však uviedli do pohybu aj ich kahaly. Skupiny Židov tiahli za postupujúcimi vojenskými jednotkami a pohotovo skupovali od vojakov ulúpený tovar a od veliteľov vojnovú korisť. H. Milman na str. 214 diela „Dejiny Židov" píše: „Máme dostatok dôkazov, že jedno obchodné odvetvie padlo skoro výhradne do rúk Židov - európsky vnútrozemský obchod s otrokmi. Nie je možné si nemyslieť, že tento kuriózny stav vyvolával v mysli horlivého Izraelitu zvláštny druh pomstychtivosti. Zatiaľ čo ich predchádzajúci kresťanskí páni, či aspoň predchádzajúci vládcovia nariekali nad spustošenými poliami, zborenými chrámami a vylúpenými kláštormi, on uprostred všeobecnej skazy bohatol tým, že pre svoje služby za najnižšie ceny kupoval najkrajších kresťanských mladíkov a dokonca aj urodzené devy, alebo hnal tlupy otrokov na rozličné trhy, kde sa ešte stále dali dobre speňažiť."
Prvá židovská dŕžava v Európe - Maurami okupované Španielsko
Prví dvaja kalifovia, t.j. Mohamedovi nástupcovia, zorganizovali všetky arabské ozbrojené sily a pod heslom „Korán alebo smrť" tiahli na výboje. Na severe stroskotalo ich úsilie na pevných hradbách Carihradu, na západe však prešli celou severnou Afrikou, prekročili Gibraltár, v roku 711 v bitke pri Xeres de la Frontera porazili vojsko hispánskeho kráľa, prekročili Pyreneje a zaplavili juhozápadné Francúzsko. V roku 732 boli však v bitke pri Poitier na hlavu porazení francúzskymi bojovníkmi a vytlačení späť za Pyreneje. Židovský autor Joachim Prinz vo svojich „Židovských dejinách" (Berlín, 1931, str. 105) píše:
„Možno zazlievať Židom, že s túžbou čakali na oslobodenie a že radostne jasali, keď v roku 711 priniesla bitka pri Xeres de la Fontera arabské víťazstvo a zahájila novú éru židovských dejín Španielska? Dejinám sa nepodarí dokázať, či je len povesťou tá správa, podľa ktorej zvláštny židovský oddiel pod velením muža menom Jehuda tiahol Arabom naproti. Už v Afrike sa s nimi spojil a potom po ich boku dobýval krajinu. Isté však je, že Židia okamžite ponúkli Arabom svoje služby, a že Arabi túto ponuku s najväčšou radosťou využili, pretože Židia poznali krajinu, ovládali jazyk, predstavovali faktor hospodársky veľmi aktívny a svojím zmýšľaním dostatočne spoľahlivý. A tak v Španielsku začína netušený rozmach Židov, ktorý nebol len kultúrny. Je nesprávne zobrazovať židovskú epochu v Španielsku len ako epochu literárneho rozkvetu, dobu hebrejského básnictva, takže vzniká dojem, že Židia v Španielsku boli počas tohto rozkvetu len krasoduchí estéti. Dôležitejšie je naopak poukázať na to, že podstatným rysom tejto doby je vytvorenie židovského typu, ktorý v židovských dejinách po zničení ríše tvorí výnimku a má mimoriadny význam až po súčasné dni: typ Žida - politika, Žida - štátnika a Žida - finančníka."Určite nebudeme ďaleko od pravdy, ak budeme predpokladať, že podobným spôsobom pomáhali deportovaní Židia už perzskému kráľovi dobyť Babylon. Tento židovský raj v Španielsku trval 700 rokov. Židia zaujímali význačné postavenie nielen v obchode, doprave a finančníctve, ale aj vo vedách, najmä vo filozofii, medicíne a práve. Odtiaľ vyrážali do Francúzska, Nemecka, Talianska a Anglicka, a na kráľovských aj veľmožských dvoroch zaujímali vplyvné miesta osobných lekárov, právnych poradcov a finančníkov. Keď Karol Veľký vypravoval svoju delegáciu k jednému z najväčších kalifov, legendárnemu Hárún al rašídovi do Bagdadu, do jej čela postavil Žida Izáka.
Dvorskí Židia a úžera
Pre existenciu rozptýlených kahalov mali však najväčší význam tzv. dvorskí Židia. Boli to finanční poradcovia vladárov, ktorí okrem toho dávali vladárom k dispozícii značné finančné čiastky bez toho, aby žiadali ich vrátenie. Za to sa im a všetkým ich súkmeňovcom v celej krajine od vladárov dostávalo mimoriadnej právnej ochrany, ktorá spočívala v tom, že boli vyňatí z právomoci vrchnostenských a mestských úradov a podrobení priamo vladárovi. Vo svojich „Dejinách verejného práva v strednej Európe" prof. Kadlec na str. 80 píše:
„Postavenie Židov v Nemeckej ríši bolo upravené cisárskymi privilégiami. Už v zemskom mieri Jindřich IV. v roku 1103 po prvý krát upravil vyslovenú zásadu, že všetci Židia ríše požívajú kráľovskú ochranu. V privilégiu Fridricha I. z roku 1157 boli prehlásení za príslušných ku kráľovskej korune a v privilégiu z roku 1236 už priamo za „cervi camerae nostrae". za poskytovanú ochranu museli platiť kráľovi zvláštny poplatok".
Načo potrebovali túto ochranu? Aby ich chránila pred hnevom ľudu, u ktorého vzbudzovali hnev krutým úžerníctvom. Úžera (lat. usura) bola vtedy tým, čím je dnes prijímanie úrokov z neproduktívnych pôžičiek, t.j. pôžičiek, ktoré neprinášajú zisk. Sú to najmä pôžičky vo finančnej tiesni spôsobenej ohňom, chorobou, úrazom, pôžičky na stavbu chrámov atď. Všetci moralisti a filozofi všetkých dôb pokladali branie úrokov z týchto pôžičiek za nemravné. Cirkev ich vždy zakazovala. Židom ich však králi výnimočne povoľovali s tým, že ich výnos po smrti oprávneného pripadne korune. Naproti tomu Židia si v dôsledku príslušných ustanovení Talmudu o spôsobovaní škôd kresťanom nerobili výčitky svedomia ani z úžery, ani z 50-80 % úrokov, ktoré požadovali, aby mohli svojho kráľa náležite odmeniť úplatkami. Aby táto podmienka nebola až tak nápadná, stanovili ju „per septimanam", t.j. týždenne 1 %, per septimanam sa rovná 52 % per annum, za rok.
Kresťanská Európa dosahuje svoj vrcholný rozkvet
Bitka pri Poitier bola len začiatkom dlhodobej a krvavej drámy, v ktorej kresťanskí bojovníci museli hájiť Európu pred náporom barbarov. V 9. storočí udreli mongolskí Avari, boli však odrazení Karlom Veľkým. V 10. storočí sužovali západnú Európu lúpeživí germánski Vikingovia, ktorí na svojich rýchlych lodiach prenikali po Seine do samotného Paríža a ohrozovali ho. Súčasne sa z volžských stepí vyrojili mongolskí Maďari. Ich výboj bol zachytený a odrazený na rieke Lech. V tom istom storočí sa na Pyrenejách začína formovať kráľovstvo Asturské, Kastílske a Aragónske, ako základňa slávnej „Reconquisty", t.j. znovudobytia polostrova, okupovaného Maurami. 15. júla krížiaci dobyli Jeruzalem a bolo zriadené Jeruzalemské kráľovstvo.
Na krvavých španielskych bojiskách sa zrodilo rytierstvo, ktorého slávu ospieval neznámy francúzsky pevec v „Piesňach o činoch". Nekatolík Otokar Šimek o nich píše vo svojich „Dejinách francúzskej literatúry v obrysoch" (Praha 1947, str. 36):
„Asi 85 skladieb, ktoré sa v týchto piesňach zachovali, súvisí s hrdinami a udalosťami, avšak vnútorne sú zjednotené mravnými názormi, založenými práve na tých myšlienkach, na ktorých spočívala dovŕšená budova feudálnej spoločnosti - myšlienka boja s pohanstvom a s Islamom, v ktorej ide o „Povznesenie kresťanstva nad všetko" a myšlienka vazalskej vernosti kráľovi a pánovi (seniorovi) a vernosť kráľa či pána vazalom. Tieto „Piesne o činoch" sú tak síce hrubo tesaným, ale vo svojej jednoduchosti predsa mohutným pomníkom francúzskej spoločnosti v dobe, keď sa tvorila a keď sa v nej vytváralo silné národné sebavedomie. A to v časoch, keď sa Francúzsko, po chaose rozkladu Karolovcov, náhle priodelo rúchom chrámov a kláštorov, v dobe, keď zároveň s nimi bolo vykrúžené prvé ogiválne okno. Myšlienky „Piesní o činoch" sú rovnaké, s akými boli doprevádzané krížové výpravy proti neveriacim do Španielska a potom do svätej zeme."
Rúchom kláštorov odeli celú západnú Európu benediktíni, ktorým vďačíme za prvé verejné školy, františkáni a dominikáni, z ktorých vzišiel najväčší mysliteľ všetkých dôb sv. Tomáš Akvinský. Prototyp týchto chrámov bol postavený v St. Denis pri Paríži a bolo na ňom zrealizované prvé ogiválne okno (okno s lomeným oblúkom). Druhý lateránsky koncil v roku 1179 rozhodol, aby každá diecéza zriadila teologickú fakultu. Na túto fakultu sa potom napojili ďalšie, najmä lekárske, právnické a artistické, a tak vznikli univerzity. Najstaršia z nich je parížska Sorbona.
V 13. storočí dochádza aj k ďalšej významnej udalosti. Základom rímskej agrárnej sociálnej sústavy bolo dedinské gazdovstvo zvané villa, na ktorom pracovali otroci. Tento systém prenikol do všetkých rímskych provincií, takže ho dostali do vienka aj Španielsko, Francúzsko a Taliansko. Sv. Pavol vyhlásil rovnosť medzi pánmi a otrokmi (Gal. 3,28) a pod vplyvom tejto zásady sa otroci pozvoľna menili v nevoľníkov a tí zase na slobodných sedliakov. V knihe „Otrocký štát" (Praha 1921, str. 45) Hilaire Belloc píše:
„Nevoľník ranného stredoveku v 11. a na počiatku 12. storočia je už bezmála sedliakom."
V priebehu 12. a 13. storočia potom dochádza k tomu, že robota sa nahrádza feudálnou rentou, čo nie je nič iné, ako moderná pozemková daň. Spočiatku bola naturálna, neskôr prevažne peňažná.
Prenasledovanie Židov v 11.-15. storočí
Zatiaľ čo európski kresťania takto budovali Európu, zakladali Židia na celom území kahaly, v ktorých sa navzájom utvrdzovali vo viere, že Ježiš Kristus nie je pravý Mesiáš, že pravý Mesiáš ešte len príde a z Jeruzalema bude riadiť všesvetové judaistické impérium. Pomocou neslýchaného vydierania kresťanských dlžníkov si získavali finančné prostriedky na to, aby sa dostali na panské a kráľovské dvory, ktoré ich chránili pred hnevom ľudu.
Ale tento hnev predsa len občas vybuchol. V dobe príprav na I. krížovú výpravu križiaci pokladali za samozrejmé uskutočniť najskôr ťaženie proti judaistickým nepriateľom, usadeným v najbohatších nemeckých mestách. V Kolíne nad Rýnom, Wörmse, Spyre a Strasburgu došlo k masakrom židovského obyvateľstva. Vtedy sa začala mohutná emigrácia Židov do Poľska, ktoré ich ochotne prijímalo.
V roku 1181 boli Židia vypovedaní z Francúzska, ale už po 17-tich rokoch bol vypovedací dekrét zrušený. Veľmi závažnou skutočnosťou bolo to, že tvrdé protižidovské predpisy ostali v platnosti aj za vlády legendárneho kráľa Ľudovíta IX. Svätého (1226-1270), ktorý spolu s pápežom Innocentom III. (1198-1216) bol ozdobou 13. storočia. Počas jeho panovania boli v roku 1242 zabavené všetky opisy Talmudu a potom verejne spálené.
V roku 1276 boli na území anglického kráľovstva zatknutí všetci Židia a v roku 1290 vyhostení z krajiny. Vo vypovedacom dekréte kráľa Eduarda I. sa hovorí :
„Na odplatu za spáchané zločiny a ku cti ukrižovaného sme ich ako zradcov vyhostili z našej krajiny." Peter Aldag: „Židovstvo v Anglicku, Berlín 1943, str. 57.).
Po znovudobytí Španielska dochádza k početným prejavom násilností obyvateľstva proti Židom za ich kolaborantstvo s Maurami. Celá akcia skončila vypovedaním Židov zo Španielska v roku 1492.
Rozpad katolíckej Európy
Na počiatku tohto rozpadu je zlyhanie rímskych pápežov. Mikuláš V. (1447-1455) zahajuje poradie tzv. renesančných pápežov, ktorí pomätení humanizmom a renesanciou si ako životný cieľ' stavajú čisto svetskú vec - urobiť z Ríma stredisko umenia a vied. Jeho nákupcovia prechádzajú celú Európu a skupujú a kupujú všetky staré kódexy. Zároveň sa rozvíja mohutná výstavba chrámov. Pápežský dvor svojou okázalosťou stavia do tieňa mnoho kráľovských dvorov. To všetko pohlcovalo nesmierne peňažné čiastky, ktoré boli získavané spôsobom viac než pochybným.
Tieto neprístojnosti vyvolali rozhorčenie najmä v Nemecku, kde ho tamojší veľmoži veľmi šikovne využívali na to, aby sa zmocnili cirkevného majetku. Tieto chamtivé ciele odiali do ideologického rúcha, ktoré im utkal odpadlý augustiniánsky mních Martin Luther. Výsledkom bola tzv. „Augšpurská konfesia", základ dnešného luteránskeho protestantstva, ktoré sa z Nemecka rozšírilo do Dánska, Nórska, Švédska a Fínska. Úplne iný priebeh malo anglické protestantstvo. Jeho hnacou silou bol sám kráľ Henrich VIII. (1509-1547), ktorý odtrhol svoju krajinu od Svätej Stolice len preto, aby sa mohol oženiť so svojou milenkou. V tomto jeho počínaní ho horlivo podporovali aj anglickí veľmoži, pretože aj im sa tak podarilo získať cirkevný majetok.
V roku 1579 sedem holandských provincií vytvorilo tzv. Utrechtskú úniu, ktorá v roku 1581 zosadila španielskeho kráľa a v roku 1588 vyhlásila kalvínsko-protestantskú „Republiku spojeného Nizozemska".
Protokoly siónskych mudrcov - plán na vybudovanie všesvetového judaistického impéria
Ruský publicista Jurij Butmi uverejnil v roku 1901 „Protokoly vyňaté z tajných archívov siónskeho kancelárstva" a v roku 1905 právnik Segej Nilus zverejnil „Veľké v malom a Antikrist ako bezprostredná možnosť vlády". Mimo hraníc ruskej ríše zostali obe diela neznáme a upadli by do zabudnutia, keby po prvej svetovej vojne nedošlo na Západe k ich reedícii. V roku 1919 vyšla v Berlíne kniha „Tajomstvo siónskych mudrcov". Vo svojom vydaní z 8. mája Londýnske Times napísali:
„Times dosiaľ nepodrobili túto kurióznu knihu analýze. Ale je stále viac a viac rozširovaná a jej obsah stačí, aby znepokojila tých, ktorí vedia myslieť. Všimnime si napríklad toho, že isté podstatné rysy údajného židovského programu vykazujú znepokojujúcu podobnosť so súčasnými svetovými udalosťami."
Prirodzene judaisti nastúpili do protiútoku a vyhlásili Protokoly za falzifikát. Avšak americký automobilový kráľ Henry Ford vo svoje knihe „Medzinárodný Žid" hovorí (Praha 1924, I. diel, str. 101):
„Tento spis je príliš hroznou skutočnosťou, než aby mohol byť výmyslom, je príliš zasvätene fundovaný, aby mohol byť výplodom špekulácií a vykazuje príliš hlboké znalosti tajomstva života, než aby mohol byť podvodom."
Zaujímavý je aj postreh českého publicistu Fraritiška Slavatu:
„Tak ako u cestovného poriadku nezáleží ani tak na tom, kto ho napísal, ako na tom, či podľa neho chodia vlaky, tak je to aj s Protokolmi."
V nasledovných kapitolách sa pokúsime ukázať, že od príchodu španielskych Židov do Holandska sa svetové udalosti naozaj znepokojivo podobajú plánom, obsiahnutým v Protokoloch. Konečné závery nechávame na čitateľa. Naše citácie sú preklady francúzskeho vydania Butmiho verzie Protokolov z roku 1901. Rovnako, ako v tomto vydaní, používame hebrejské slovo „Gojim" na označenie všetkých ľudí, ktorí nepatria židovskému národu. Neznámych autorov Protokolov budeme jednoducho nazývať „siónski mudrci".
Pramene práva starovekého Izraela Tó ra (= Pentateuch) – najvýznamnejší prameň staroizraelskéhoPráva – päť kníh Mojžišových 1. Genezis 2. Exodus 3. Levitikus 4. Numeri 5. Deuteronomium
Pramene práva starovekého Izraela (pokrač.) •Tó r aobsahuje okrem nábožensko-historických textov tiež najväčšiu staroorientálnu právnu kodifikáciu. •Počiatok mojžišovského zákonodarstva – cca 13. stor. pr. n. l. (exodus Izraelitov z Egypta) •Fixácia textu Tó r y do dnešnej podoby – pravdepodobne v 5. stor. pr. n. l. •Svedectvá o právnych predpisoch starovekého Izraela obsiahnuté aj v ďalších častiach Starého zákona (napr. popis kúpy poľa zaznamenaný u proroka Jeremiáša)•Talmud – tiež prameň izraelského práva – vznikol však až v čase, keď už staroveký izraelský štát neexistoval
Sociálne zákonodarstvo starovekého IzraelaV mojžišovskom zákone sú celé bloky venujúce sa špeciálne ochrane slabších: -zakazzadržiavať mzdu (zadržiavanie mzdy – do neba volajúci hriech)-Ako záloh(predmet záložného práva) nesmel byť braný mlyn, mlynský kameň ani odev vdovy-Záloh chudobného musel byť vrátený pred západom slnka, najmä plášť, ktorým sa chudobný na noc prikrýva.-uzdravený malomocný – možnosť návratu do spoločenstva-Zvyšky úrody obilia, vína a olív i úroda na cípoch polí patrili chudobným, vdovám a sirotám.
Sobotňajší a jubilejný rok (pokrač.) -Možnosť zbierať, čo sa na poliach vtomto roku samo urodilo, na účely obživy (ale bez vytvárania zásob).- Tá t o úrodapatrilamajiteľovi a ostatným osobám, ktoré u neho bývali (služobníctvo, nádenníci, hostia) + ako pokrm pre dobytok a zvieratá. -V sobotňajšom roku zákaz vymáhať dlhy od Izraelitov (pretože nemali úrodu). Pri cudzincoch zákaz neplatil (ich zákon osobotňajšom roku nezaväzoval).
Sobotňajší a jubilejný rok (pokrač.) -Každý päťdesiaty rok – jubilejný (milostivý) rok: -pôda a tí, čo na nej pracovali odpočívali -prepúšťaní na slobodu otroci židovského pôvodu -odpúšťali sa dlhy, za ktoré bol dlžník prinútený dať svoje pole do zálohu, alebo za ktoré dal sám seba do otroctva -dôsledky v oblasti vlastníctva nehnuteľností
Status otrokov- Otroci – vojnoví zajatci alebo schudobnení usadlíci. Niektorí otroci boli kúpení od zahraničných obchodníkov, Izraelitom bol obchod s otrokmi zakázaný pod hrozbou trestu smrti. - Otroctvo v Izraeli – patriarchálny charakter. Otroci museli byť obrezaní a malo sa s nimi zaobchádzať ako s členmi rodiny. Mali právo na sobotňajší odpočinok, smeli sa zúčastňovať na slávení liturgie a sviatkov. Mohli byť i správcami hospodárstva a byť subjektom niektorých právnych vzťahov (dediť po svojom pánovi, dostať pánovu dcéru za manželku).
Otroctvo židovských otrokov - doba trvania – šesť rokovNa siedmy rok povinnosť pána prepustiťsvojhožidovskéhootroka na slobodu s dostatočnou hmotnou výbavou. Akbol otrok v čase upadnutiado otroctva ženatý, mala právo odísťs ním aj jeho žena. Akmu však pán dal ženu a tá mu porodila deti, vtedyžena i s deťmi patrili pánovi a prepustený bol len sám otrok. - Akotrok odmietol slobodu a chcelzostať u svojhopána,ten mu pri dverách prepichol ucho šidlom na znak toho, že budejeho otrokomnaveky(= do koncaživota).
Rodinné právo- prevládala monogamná forma manželstva- existovala aj polygamia (všetky manželky mali rovnaké práva)- uzavretie manželstva – dve etapy: - zasnúbenie - vlastná svadba- mohar = obvenenie, ktoré muž musel zaplatiť pri zasnúbení rodičom nevesty (mohlo byť nahradené prácou alebo hrdinským činom vo vojne) - zasnúbeniespravidla dohodnuté rodičmi oboch strán , ale mienka a súhlas ženícha a nevesty rešpektované.
To, čo nájdeme v historických spisoch od najväčších slovenských dejateľov, by si dnes bez sociálnej a mediálnej smrti nemohol dovoliť napísať nikto. Ba dokonca zákony, ktorým sme dovolili, aby nad nami vládli, by nás priviedli až k samotnému vylúčeniu zo spoločnosti. Bolo by to trestom za to, čomu verili štúrovci a stále tomu veria aj celé generácie po nich – sile slovanského ducha zbaveného všetkých príživníkov a utláčateľov, kvôli ktorým musí živoriť. Ak precitneme a pochopíme, že iní profitujú na úkor našich schopností, môže nás čakať sláva budúcnosti. Zatiaľ si to, žiaľ, ani nie sme schopní pripustiť.
Už generácia štúrovcov a slovenských národných buditeľov si veľmi jasne uvedomovala, aké mimoriadne nebezpečné rozkladné sily na Slovanov, ale konkrétne aj na Slovákov pôsobia, aby ich morálne aj materiálne položili na kolená. Na to, aby ste dominovali nad tými, nad ktorými inak nemôžete zvíťaziť, potrebujete totálne rozvrátiť všetko, čo perfektne funguje. Subverzia. Všetko a každého obrátite proti sebe navzájom. Tradície, kultúra, ideály, pôvodné hodnoty, vzťahy založené na vzájomnej úcte a rešpekte k prirodzeným autoritám – to všetko je tmelom, ktorý spoločnosť spája. Ak takúto prosperujúcu spoločnosť chcete zničiť, musíte ju zbaviť práve tohto tmelu. Iným slovami – vrazte medzi všetko klin. Potom máte dezorientovanú, zmätenú, nenávidiacu sa spoločnosť v hlbokej kríze a na kolenách. V tomto momente je pripravená prijať vaše pravidlá. Najhorlivejšími stúpencami takýchto plánov sú vždy tí, ktorí ich pokladajú za svoje.
Je dôležité, aby ste mali pod kontrolou všetky znepriatelené tábory. Hoci o tom ani nebudú tušiť, nevedomky vytvoria armádu sveta, ktorú bude spájať idea vzájomnej averzie – tá sa stane modom operandi v projekte totálnej deštrukcie spoločnosti zmietanej v kultúrnej vojne. Takto dokáže malá skupina vždy profitovať zo vzájomnej neznášanlivosti.
Toto je dávny spôsob, ako si podmaniť akúkoľvek kultúru a zmocniť sa toho najlepšieho, čo má. Aj štúrovci popisujú, že odvekými majstrami tohto umenia boli židia – hoci dnes už vieme, že tu je skôr nutné hovoriť o nájazdových hordách Pečenehov, Avarov, no najmä Chazarov. S nimi Slovania zvádzali odveký zápas a za židov sa iba vydávajú. Práve turkické kmene Chazarov, ktorí od 8. storočia hromadne konvertovali na judaizmus, sa živili vydieraním obchodníkov na ceste medzi Európou a Orientom. V roku 945 ich definitívne porazil kyjevský knieža Sviatoslav Igorevič. Potomkovia ríše prosperujúcej takmer výhradne z násilného vymáhania časti prepravovaného tovaru na dneperskej ceste sa v desiatom storočí vydali smerom z dnešných území Ukrajiny do Európy, Slovensko nevynímajúc. Všade im neskôr vraveli židia – a dnes ako aškenázyovskí židia tvoria viac ako 90-percentnú časť svetovej židovskej populácie. A práve o nich prinášajú svedectvá generácie štúrovcov, ale aj mnohých iných významných slovenských spisovateľov a dejateľov. Zdá sa vám to nemožné? Nie. Aj vtedy, podobne ako dnes, učenci svojej doby jasne pomenúvali súženie svojho ľudu. Aby sme lepšie pochopili našu prítomnosť, priblížme si teda opäť to, čo o rovnakých problémoch, ako máme dnes, písali v minulosti. Azda možno ešte lepšie pochopíme súčasný zápas o slovenskú zem.
„V minulých storočiach boli v meste aj Židia, mali dokonca takú veľkú moc, že málo chýbalo, aby neovládli mesto, ktoré celkom vyžmýkali mimoriadne ťažkými úžerami. Zmocnili sa domovov, vinohradov, polí a iných pozemkov, ktoré majitelia zadlžili židovskými peniazmi.“ Matej Bel, 1735
„Žid je pánom v sklepe, žid je pánom v krčme, žid je pánom vo veľkých dielňach, žid je pánom v palácoch, v kráľovských dvoroch, žid je pánom v súdnej stolici, vo dvoranách zákonodarných a žid je pánom v chalúpke roľníkovej, v rodine, v škole, ba v kostoloch a v sú-kromnosti sŕdc, poneváč je pánom v novinách a pánom groša, chleba, odevu a celého nášho bytia a hnitia.“ Andrej Kmeť, 1899
„Žid nazýva iné národy gójmi, to znamená: pohani, nečistí, otroci, nepriatelia; nenávidel každého, kto nebol Židom.“ Ján Kollár, 1831
„Židovský element vnáša do žurnalistiky drzú opovážlivosť, arogantnú duchaplnosť, rozvrat, literárnu ľahkovážnosť… Divadlá sa celkom požidovčili: autor je Žid, herci sú Židia, obecenstvo je väčšinou tiež židovské. Také víťazstvo židovstva v relatívne neveľmi početnej maďarskej spoločnosti sa nemôže neodraziť zhubne na duši národa. Toto židovské jadro má na vine aj terajší divoký šovinizmus a národnostné spory. Súčasná spoločnosť sa zameriava skoro výlučne na žurnalistiku a žurnalistika je skoro celá v rukách Židov.“ Svetozár Hurban Vajanský, 1908
„Heslom všetkých panovateľov nad ľudstvom býva to, najprv ľudí rozdeľ, a potom nad nimi panuj. My kresťania konali by sme židom veľmi vzácne služby, keby sme na takéto delenie pristali. Vtedy vodí sa židom najlepšie, keď katolíci vadia sa s evanjelikmi a evanjelici s katolíkmi.“ Milan Hodža, 1904
„Zdierači, úžerníci a páleničiari židovskí za peniaze prepité na pálenke a strašné narátané úroky sedliakovi všetko, čo mu Boh požehnal, ovocia, sena, zbožia atď. pred nosom berú, konfiškujú a chvátia tak, že hoci ako štedro ho všemohúca pravica Božia darmi nadelila a požehnala, predsa ani toľko mu nezostane, aby čo ako biedne prežiť mohol, nezostane mu ani na biednu kabanicu, ktorú by na seba zavesil, ani na mizerné krpce, ktoré by si na nohy ušiť mohol, a všetka táto bieda leží na ňom medzi tým, čo krviciciač žid bez námahy a práce po pansky si žije a v hodvábnych šatách sa prechádza.“ Jozef Miloslav Hurban, 1847
„Zároveň s týmto škandálom vypukol aj druhý a peštianskeho majiteľa domov Neumanna postavili pred súd. Toto indivíduum celých desať rokov predávalo do zahraničia mladé maďarské dievčatá (od 12 do 18 rokov) a vydržiavalo v Sarajeve dva veľké verejné domy. Vyšetrovaním sa zistilo, že židovskí obchodníci so živým mäsom vyvážajú z Maďarska ročne 2800 mladých dievčat do verejných domov
Blízkeho východu, do Severnej a Južnej Ameriky (Buenos Aires), do Turecka, a dokonca až
do Austrálie. Za posledné roky židovskí agenti poslali za hranice 160900 dievčat. Tovar prvej akosti posielali do Ameriky, druhej na Východ až do Indie, tretej zostal pre uhorské brlohy, ktorých je tu veľké množstvo. V každom mestečku majú verejný dom, ktorého majiteľ je Žid, a všetci títo Židia majú styky s ústrednou agentúrou v Pešti, takže Uhorsko je najväčším trhom živého mäsa na svete. Neumanna, ktorý má významnú pozíciu v syndikáte týchto obchodníkov, odsúdil súd na dvojmesačné väzenie a 600 korún pokuty! Človek, ktorý zahubil tisícky nevinných mladých bytostí, je odsúdený na dva mesiace väzenia, ale slovenský autor novinového príspevku, ktorý zákonne bránil materinskú reč, je odsúdený od 8 mesiacov do 2 rokov väzenia!“ Svetozár Hurban Vajanský, 1908
„Počas vojny ich nepriateľská činnosť voči slovenskému ľudu stala sa horúčkovitejšou. Na udanie židov boli ľudia väznení a popravovaní. Za to všetko boli potom vládou odmeňovaní rôznymi koncesiami a výsadami na úkor slovenského ľudu. Keď však nastal prevrat a národ česko-slovenský zhodil zo seba jarmo tyranov, boli to židia, ktorí podrývali na Slovensku mladému štátu pôdu a pracovali ako maďarskí agitátori proti našej republike. Pri boľševickom vpáde v júni 1919 boli to zase židia na Slovensku, ktorí sa ukázali ako živel ľudu i reapublike nepriateľský, viedli boľševické vojská, ukazovali im cestu a udávali roduverných Slovákov, ktorých potom boľševici postrieľali alebo mučili.“ Vavro Šrobár, 1919
„Aby mohli zemianstvo svoj ľud lepšie zdierať a aby tak čím viac vyťažilo v svoj prospech z jeho úbohej kože, využilo v tomto úpadku Židov, ktorým prenajímali jeho majetky. Mukám a utrpeniu ľudu nebolo konca-kraja. Tento cudzí národ, nespojený nijakým putom s naším národom, národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťanstvo, a preto nepoznal lásku k blížnemu, hrozným spôsobom šafáril medzi našimi kmeňmi. Bezohľadne vyciciaval v svoj prospech a v prospech zemianstva úbohý ľud a snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť, nemilosrdne a s podporou zemianstva ho pripravoval o majetok. Odtiaľ pramení hlboká antipatia našich kmeňov voči tomuto Bohom zabudnutému národu.“ Ľudovít Štúr, 1851
Peter Beinart v knihe The Icarus Syndrome spomína slová Henryho Kissingera, ktorý k otázke vplyvu židov vraví: „Ľudia prenasledovaní dvetisíc rokov zrejme musia robiť niečo nesprávne.“ Hoci to Kissinger myslel skôr žartovne, jeho úvaha sa javí ako mimoriadne trefná.
Ak ešte stále dokážeme vzdávať hold tým, o ktorých nás a naše deti učíme ako o buditeľoch národa, nemali by sme nechať usnúť myšlienky, ktorými nás burcovali proti porobe. To, čo sa dnes deje na Slovensku a vo svete je triumfálnym vyvrcholením toho, o čom píšu štúrovci – o skazonosnom zle rozsievajúcom nenávisť syna k otcovi. O kline, ktorý treba vraziť medzi svorne nažívajúcich ľudí. Aj dnes vidíme, ako sa v mohutnej vlne darí stavať proti sebe kresťanov s moslimami, heterosexuálov s homosexuálmi, starých s mladými, ženy proti mužom, bielych proti čiernym, chudobných proti bohatším, vlastencov proti „liberálom“, imigrantov proti domorodým, demokratov proti republikánom, sionistické neziskové organizácie proti legitímnym vládam. Napokon, Amerika 2017 je takmer to isté ako Rusko 1917 – sionizmom kontrolovaná totálna demontáž existujúceho usporiadania spoločnosti. Svedkami týchto procesov sme aj u nás doma. Záchranou môže byť len slovanská vzájomnosť a vízia spoločnej sily a prosperity. Tá bola vždy v histórii ideou, ktorej sa iní mimoriadne obávali, no samotní Slovania sa ňou, žiaľ, neriadili. Príliš slobodná, no príliš hrdá duša slovanská nestrpela takmer nikdy vládcu. Ukázalo sa to ako obrovská chyba, ktorá spôsobila, že sme dopustili, aby nám celé veky vládol ktosi cudzí.
Bulvár nedávno podsúval verejnosti názor, že „Slovania boli preslávení otrokári“. Vraj (citát): „Naši predkovia podnikali lúpežné výpravy na otrokov a obchod s otrokmi ich preslávil v celom vtedajšom svete. Určujúcim bol zisk, ľudská dôstojnosť šla bokom.“ Nuž, prinášam na otrokárstvo trochu iný pohľad. Na rozdiel od článku v spomínanom plátku nie je podložený subjektívnymi dojmami spriatelených pánov dejepiscov, ale dokumentmi. Spravte si názor…
Africkí domorodci určení na predaj do otroctva
Nemecký Spiegel, č. 8/1998, str. 7:
„V rámci najväčšej deportácie v dejinách sveta priviezli otrokárske lode z Afriky do Ameriky najmenej 13 miliónov ľudí… V Afrike boli vyľudnené celé územia. Týmto „čiernym holokaustom“ sa zaoberajú historici…“
„Prišli loďami, naloženými černochmi z Afriky, ktorých predávali ako otrokov. Obchod s čiernymi otrokmi bol upravený kráľovským monopolom a židia boli vtedy často menovaní za kráľovských obchodných agentov. … Židia boli najväčší dodávatelia výstroja pre otrokárske lode v karibskej oblasti. Remeslo otrokárskych lodí bolo najmä v židovských rukách. … Lode nielen patrili židom, mávali židovskú posádku a plavili sa pod velením židovských kapitánov.“
Zdroj: Seymour B. Liebman, New World Jewry 1493-1825: Requiem for the Forgotten (KTAV, New York, 1982), pp. 170, 183. [Liebman je právnik a učil na nasledujúcich vysokých školách a univerzitách: LL.B., St. Lawrence University, 1929; M.A. (Latin American history), Mexico City College, 1963; Florida chapter American Jewish Historical Society, 1956-58; Friends of Hebrew University, 1958-59; American Historical Society Contributor to scholarly journals on Jewish history.
Pozrime sa na »kolektívnu vinu národa« na príklade obchodu s otrokmi z Afriky do Ameriky organizovaného židmi a predstavme zhustenou formou začiatok tohto »obchodu«:
História otroctva v Amerike sa začala príchodom Krištofa Kolumba. Jeho plavba sa začala 3.8.1492. K spoločníkom Kolumba patrili piati maranos (pokrstení židia): Luis de Torres, Marco, Bernal, Alonzo de la Calle a Gabriel Sanchez. Posledne menovaný, s podporou ostatných židov, prehovoril Kolumba, aby pochytal 500 domorodcov (takzvaných »indiánov«) a predal ich v španielskej Seville ako otrokov. To bol začiatok otroctva v Amerike.
Židovský národ musel opustiť Španielsko v r. 1492 a Portugalsko v r. 1497. Vykázaní židia sa usídlili v Holandsku, kde založili »Holandskú Západoindickú spoločnosť« s cieľom, »obchodovať« so Západnou Indiou. V roku 1654 vycestoval z Holandska do Nového Amsterdamu (New Yorku) prvý žid, Jacob Barsimson, a v nasledujúcich 10 rokoch nasledovalo mnoho ďalších, ktorí sa usadili na Východnom pobreží a začali »obchodovať« s pôvodnými obyvateľmi. Prvým židom v tomto remesle bol Hayman Levy, ktorý z Holandska dovážal lacné sklenené korálky, textílie, náušnice, náramky a iné lacné šperky, a vymieňal ich za cenné kožušiny.
Do tohto výnosného obchodu čoskoro naskočili židia Nicholas Löwe a Joseph Simon. Löwe pritom dostal nápad, predávať nič netušiacim »indiánom« aj rum.
Vznikla prvá pálenica. Po krátkom čase existovalo v prístavnom meste Newport už 22 páleníc. Všetky patrili židom. Nalievanie »indiánov« ohnivou vodou a masakre prvých európskych osadníkov, uskutočnené v alkoholovom opojení, sú samostatným židovským príbehom.
Z námorného prístavu Newport sa stalo centrum obchodovania s otrokmi, »židovský Newport« bol dlhú dobu považovaný za svetové centrum obchodovania s africkými otrokmi. Odtiaľto sa plavili lode cez Atlantik do Západnej Afriky, aby nabrali čierny, ľudský náklad. Autentické zdroje informujú, že majiteľom 128 otrokárskych lodí, ktoré boli v Charlestone v istom časovom období vyložené, boli židia z Newportu a Charlestonu. V prípade 120 lodí sú v zozname ich majiteľov uvádzané známe židovské mená. Obchod s otrokmi bol židovský monopol!
Túto židovskú prevahu v otrokárstve možno správne posúdiť iba vtedy, ak dobre poznáme biznis žida Aarona Lopeza, ktorý hral v tomto »obchode« dôležitú úlohu. V rokoch 1726 až 1774, teda celých 48 rokov, osobne ovládal 50 percent celkového obchodu s ľuďmi v amerických kolóniách.
V roku 1749 bola založená prvá slobodomurárska lóža. 90 percent členov tejto prvej lóže boli židia. A keďže vieme, že prijímali iba »prominentné« osoby, je zrejmý aj význam židov v mladej Amerike. O 20 rokov neskôr bola založená výlučne židovská slobodomurárska lóža »King David«.
Aaron Lopez
Sprevádzajme teraz jednu z lodí žida Aarona Lopeza do Západnej Afriky. Loď »Abigail« bola vystrojená v máji 1752, na palube mala 9 000 galónov rumu (= približne 41 tisíc litrov), veľkú zásobu okov, teda železných pút na pripútanie očakávaných más černochov, ako aj plno pištolí, pušného prachu, šablí a, prirodzene, množstvo lacných harabúrd a bezcenného braku ako »obchodného« tovaru. Plavba začala pod velením židovského kapitána Freedmana. Na palube boli okrem toho aj dvaja loďmajstri a šiesti námorníci. O tri a pol mesiaca neskôr zakotvili v Západnej Afrike.
Tu existovali židovské agentúry a pobočky s množstvom agentov, ktorí pracovali na objednávku židovských otrokárov. Postup neboli iný ako v prípade obchodovania s »indiánmi«: čiernych náčelníkov spili rumom, tí napokon vo svojej opitosti okrem zlatého prachu a slonoviny predali aj ľudí svojho kmeňa.
Často štvali jednotlivé kmene proti sebe a zajatcov predali židovským obchodníkom. Zajatých černochov po dvoch navzájom spútali a hnali africkými pralesmi a stepami až na pobrežie. Tieto príšerné pochody smrti často trvali celé týždne, a mnoho černochov zomrelo už počas nich. Dobytkárske biče sa starali o to, aby tieto zástupy úbožiakov neustávali. Vysilených jednoducho nechali ležať a v mukách zomrieť. Trasy pochodov boli lemované kosťami na tropickom slnku.
Keď preživší černosi dosiahli pobrežie, pozháňali ich a nechali v putách. Často museli čakať dlhú dobu, kým dorazila nasledujúca loď. Medzičasom ich podrobili selekcii, inšpekcii a hodnotili ich ako dobytok a nechali strážiť strážnymi psami. Oholili im vlasy a označkovali ich žeravým železom. To malo pre židovského »majiteľa« otroka tú výhodu, že v prípade úteku ihneď poznal »svojho« negra.
Počas tohto príšerného diania sa odohrávali neopísateľné scény pri delení čiernych rodín. Otca nalodili na jednu loď, synov a dcéry často na druhú, mnohí zo zúfalstva skočili do mora a utopili sa. Na lodi otrokov povyzliekali donaha a rozdelili na tri skupiny: mužov a ženy rozdelili, deti museli ostať na palube a v prípade zlého počasia mali na svoju ochranu iba deku.
Lode boli vtedy veľmi malé a priestory pod palubou boli často vysoké iba 1 meter. Spútaní ľudia v nich museli vydržať tri mesiace, často i viac.
Mnohí sa zbláznili; napriek putám dochádzalo medzi nimi k divokým bitkám o každý centimeter priestoru. Dozorcovia so svojimi dlhými bičmi vždy napokon zabezpečili »pokoj« na palube i pod ňou, kde sa vďaka výlučkom vzduch dal krájať. Mladšie ženy boli pravidelne znásilňované posádkou. Tých, čo útrapy počas cesty nevydržali, jednoducho hodili do mora.
Historici a štatistici odhadujú počet pôvodných obyvateľov čiernej pleti, ktorí príšerným spôsobom skonali počas týchto námorných »ciest«, na najmenej deväť miliónov! (Nemecký Spiegel uvádza dokonca 13 miliónov).
Približne 11 miliónov domorodcov z mnohých černošských kmeňov prežilo tieto vražedné lúpežné výpravy a skončilo v prístavoch Ameriky!
Keď napokon dorazili do cieľa, na súši čiernych otrokov zmlátili a ihneď predali. Konala sa pravidelná dražba, podobná dražbám na trhu s dobytkom. Zisk: plachetnica »LA FORTUNA« (v preklade »ŠTASTENA«) dosiahla brehy Ameriky s 217 černochmi na palube, ich kúpna cena bola 4 300 dolárov, predajná 41 438 dolárov!
V Severnej Amerike bolo obchodovanie s otrokmi prísne zakázané. Aj tu sa však židia postarali o to, že tento »obchod« bol čoskoro legalizovaný. Vo Filadelfii sa o to zaslúžili napríklad židia Sandiford, Lay, Woolman, Solomon a Benezet. »Carnegieho ústav« vo Washingtone D.C. z tejto éry zozbieral a zverejnil bohatý písomný materiál, dokumenty, listy a lodné doklady jednoznačne dokazujúce, že tento rozšírený obchod s otrokmi bol vyslovene židovským monopolom, ku ktorému nežidia sotva získali prístup.
Z tejto zbierky uvádzame niektoré názvy lodí a mená ich židovských majiteľov:
« ABlGAIL » – – AARON LOPEZ, MOSES LEVY, JACOB FRANKS
« CRQWN » – – ISAAC LEVY et NATHAN SIMPSON
« NASSAU » – – MOSES LEVY
« FOUR SISTERS » – – MOSES LEVY
« ANNE & ELIZA » – – JUSTUS BOSCH et JOHN ABRAHAMS
« PRUDENT BETTY » – – HENRY CRUGER et JAKOB PHOENIX
« HESTER » – – MORDECAI et DAVID GOMEZ
« ELIZABETH » – – MORDECAI et DAVID GOMEZ
« ANICUA » – – NATHAN MARSTON et ABRAHAM LYELL
« BETSY » – – DE WOOLF
« POLLY » – – JAMES DE WOOLF
« WHITE HORSE » – – JAN DE SWEEVTS
« EXPEDITIONS » – – JOHN et JACOB ROSEVELT
« CHARLOTTE » – – MOSES et SAM LEVEY et JACOB FRANKS
« CARACOA » – – MOSES et SAM LEYEY
Nasleduje niekoľko židovských obyvateľov Newportu a Charlestonu, ktorí sa podieľali na obchodovaní s otrokmi a prevádzke páleníc:
Isaac Gomez, Hayman Levy, Jacob Malhado, Naphtaly Myers, David Hart, Joseph Jacobs, Moses Ben Franks, Moses Gomez, Isaac Dias, Benjamin Levy, David Jeshuvum, Jacob Pinto, Jacob Turk, Daniel Gomez, James Lucana, Jan de Sweevts, Felix de Souza (známy ako kráľ otrokárov, hneď po Aaronovi Lopezovi), Simeon Potter, Isaac Elizer, Jacob Rod, Jacob Rodrigues, Haym Isaac, Carregal, Abraham Touro Moses Hays, Moses Lopez, Judah Touro, Abraham Mendes, Abraham All.
Literatúra a zdroje:
»WHO BROUGHT THE SLAVES TO AMERICA?« dans The Liberty Bell, 12/1976;
Elizabeth Donnan: »DOCUMENTS ILLUSTRATIVE OF THE HISTORY OF THE SLAVE TRADE TO AMERICA«;
»ADVENTURES OF AN AFRICAN SLAVER« par Malcom Cowley, 1928;
»THE STORY OF THE JEWS IN NEWPORT« par Rabbi Morris
A. Gutstein; »Carnegie Institute of Technology«, Pittsburgh
V čase, keď bolo celosvetové židovské hnutie podriadené jedinej myšlienke - vytvoreniu židovského štátu v Palestíne - vznikla v rámci sionizmu potreba novej organizácie židovstva. Fóra, ktoré by sa stalo hovorcom židovských komunít roztrúsených po svete,
Edgar Bronfman, súčasný prezident WJC.
presadzovalo by ich jednotu a pomáhalo im v rozvoji. Dňa 14. augusta 1936 zástupcovia 32 krajín založili v Ženeve Svetový židovský kongres (WJC). Udalosti v Nemecku a celej Európe však strhli kongres so sebou. Prakticky od svojho založenia tri roky po nástupe Hitlera Svetový židovský kongres zachraňoval namiesto kultúrneho dedičtva a komunít holé životy.
Vzniku WJC predchádzalo založenie celej série regionálnych a medzinárodných židovských spolkov s rôznou politikou a náboženskou orientáciou v medziach judaizmu. Sionizmus už nemohol túto mnohosť hnutí zastrešovať, zvlášť preto, že začiatkom 30. rokov udalosti v Palestíne pohltili celé sionistické úsilie. Okrem európskych odporcov sa muselo toto hnutie vyrovnať už aj s rastúcim arabským nacionalizmom. Kongres svojím charakterom predstavoval oveľa širšie hnutie. So sionizmom zostal spätý - a to aj keď sa cieľ sionistov naplnil a štát Izrael získal medzinárodné uznanie.
Zakladateľ a prvý predseda WJC Stephen Wise, pôvodom z Budapešti, bol prominentným predstaviteľom amerického židovstva, zakladateľom Amerického židovského kongresu a blízkym poradcom prezidenta Theodora Roosevelta. V období od hospodárskej krízy až do vstupu USA do druhej svetovej vojny upozorňoval Washington na nebezpečenstvo, ktorému sú vystavení európski Židia. Kongres počas vojny pomáhal európskym Židom v úteku pred nacizmom. V 1942 varoval svet pred nacistickým tzv. konečným riešením židovskej otázky.
Bezprostredne po vojne boli diplomati z radov kongresu prítomní v zákulisí, keď sa písali mierové zmluvy, keď išlo o prenasledovanie a potrestanie nacistických zločincov a určenie formy odškodného zo strany Nemecka obetiam holokaustu. Jeden z lídrov WJC Nahum Goldmann stál pri zrode historickej dohody medzi medzi Nemeckom a Izraelom, podpísanej v roku 1952.
Židovský kongres vždy chápal silu diplomacie. Keďže bol nezávislou organizáciou a oficiálne nebol spätý s Izraelom, mohol sa angažovať aj v štátoch, kde mali izraelskí diplomati znemožnený prístup. Vďaka tomu mal možnosť udržiavať kontakt napríklad so sefardskými židovskými komunitami v arabských štátoch a pomáhať im v emigrácii do Izraela v čase izraelsko-arabských vojen. Veľakrát zohral úlohu predvoja, ktorý pripravoval pôdu pre budúce vzťahy s izraelskou diplomaciou.
Aktívny ostal aj v krajinách bývalého sovietskeho komunistického bloku, ktoré zrušili diplomatické styky s Izraelom. V 80. rokoch pomáhal Židom emigrovať zo Sovietskeho zväzu. Po jeho rozpade a páde komunizmu stál pri nadviazaní diplomatických vzťahov týchto štátov s Izraelom a pomáhal miestnym komunitám v zápase za reštitúciu židovského majetku. Prítomný bol aj na rokovaniach, ktoré pripravili cestu obnoveniu diplomatických vzťahov medzi Vatikánom a Izraelom v roku 1993.
Dnes je WJC medzinárodnou federáciou, ktorá združuje židovské organizácie a komunity 120 štátov. Jeho hlavné sídlo je od roku 1983 v New Yorku, európska centrála je v Paríži.
Okrem hlavného cieľa - uchovania kultúrneho a náboženského dedičstva židovských komunít v rôznych častiach sveta, ešte aj dnes v činnosti WJC doznievajú následky druhej svetovej vojny. Angažuje sa proti popierateľom holokaustu, protestoval napríklad proti prítomnosti Rádu karmelitiek v Osvienčime a upozorňoval na nacistickú minulosti Kurta Waldheima, bývalého rakúskeho kancelára.
Kongres bol prvý, kto verejne položil otázku, čo sa stalo s kontami, na ktoré si židovské rodiny pred druhou svetovou vojnou uložili peniaze. Aj jeho zásluhou napokon Švajčiarsko priznalo existenciu tzv. spiacich kont a začalo vyplácať odškodné. Nedoriešeným dedičstvom vojny a jednou káuz, v ktorých sa WJC dnes angažuje, sú stále ulúpené židovské majetky a umelecké diela, ktoré sa ocitli vo vlastníctve rôznych svetových múzeí.
Africkí domorodci určení na predaj do otroctva
Aaron Lopez