Kam vedie sionizmus

Šťastie Izraelčanov stojí na utrpení Palestíny

Václav Hořejší

V nasledujúcom článku sa budeme venovať fenoménu sionizmu a javom s ním súvisiacim. Ide v podstate o nacionalizmus ako každý iný - napríklad pangermanizmus alebo panslavizmus. A samotný pojem „nacionalizmus" zaváňa v súčasnosti veľmi negatívne.

Pachuť v značnej miere zmizne, ak toto slovo nahradíme nejakým miernejším - také „národovectvo" znie prijateľnejšie, aj keď je v podstate presným prekladom, a „vlastenectvo" znie už vyslovene pozitívne...

Vlastenecké (= nacionalistické) hnutia zrodené v 19. storočí priviedli na svet množstvo národných štátov, v ktorých sa rozvinuli často obdivuhodné národné kultúry. Tieto hnutia boli väčšinou spojené nielen s národnou, ale aj sociálnou emancipáciou, mali často silný demokratický náboj a väčšinou ich sprevádzalo aj väčšie či menšie „národno-oslobodenecké" násilie. Niekedy - najmä pri veľkých národoch - však boli tieto hnutia spojené so vznikom autoritatívnych režimov, ktoré okrem iného potláčali národnostné menšiny.

Pôsobivá mytológia
Sionizmus je istotne typickým nacionalizmom 19. storočia, majúcim okrem národnostne a sociálne emancipačných rysov aj niekoľko unikátnych špecifík - predovšetkým snahu o vybudovanie židovského štátu v palestínskej biblickej pravlasti tohto národa a s tým súvisiacu národnú mytológiu, neporovnateľne silnejšiu a pôsobivejšiu ako u ktoréhokoľvek iného európskeho národa. Hoci zakladatelia sionistického hnutia boli skôr sekulárne a socialisticky zameraní, celkom logicky sa k nim skoro pridali aj religiózne židovské smery, aj keď niektoré významné ortodoxné skupiny z náboženských dôvodov ostro odmietali a doteraz odmietajú židovský štát pred príchodom pravého Mesiáša ako blasfémiu.

Je určite pravda, že Židia boli v mnohých európskych krajinách po stáročia tvrdo utláčaní, čo ich silne motivovalo k vytvoreniu vlastného štátu, ale viac-menej podobné motívy mali aj iné európske národy. Stačí spomenúť české tristoročné utrpenie pod Habsburgovcami.

Dosiahnutiu cieľa sionistického hnutia, teda k vytvoreniu židovského štátu v Palestíne, výrazne pomohli hrôzy holokaustu a, samozrejme, obrovské odhodlanie sionistov predovšetkým po 2. svetovej vojne. Štát Izrael vznikol, podobne ako rad iných štátov, s využitím všetkých dostupných metód - ekonomických, diplomatických aj násilných (ba dokonca „teroristických"). Podobne ako všetky súčasné štáty amerického kontinentu vznikol konfliktným spôsobom na území, ktoré predtým obýval iný národ.

Katalyzátor konfliktu
Vznik Izraela nesporne priniesol veľa pozitív - vznikol demokratický štát, ktorý poskytol domov a prosperitu miliónom prisťahovalcov. Predtým zväčša pustá zem bola zrekultivovaná, izraelskí vedci priniesli ľudstvu množstvo významných teoretických aj prakticky využiteľných objavov. Tieto pozitíva boli z rôznych dôvodov (snaživosť a nadanie izraelských občanov, masívna podpora najmä od americkej židovskej komunity a od americkej vlády) zrejme oveľa výraznejšie ako v iných prípadoch novovzniknutých národných štátov.

Existencia Izraela však rovnako priniesla aj výrazné negatíva - predovšetkým už šesťdesiat rokov trvajúci konflikt s pôvodným arabským obyvateľstvom, ktorého koniec stále nie je na obzore. Nie je prehnané povedať, že šťastie a prosperita miliónov Izraelčanov boli vykúpené utrpením miliónov Palestínčanov. Iste je pravda, že táto situácia sa podobá na to, čo sa stalo o čosi skôr pri expanzii iných Európanov do Ameriky, Austrálie či Afriky. Vznik Izraela je jasným, len historicky oneskoreným a v niektorých ohľadoch špecifickým prípadom násilnej kolonizácie cudzieho územia. To však problém nijako nezmenšuje ani nerieši.

Je smutnou skutočnosťou, že konflikt Izraelčanov s Palestínčanmi sa stal dôležitým a možno aj hlavným katalyzátorom čoraz intenzívnejšej radikalizácie nacionalistických a náboženských skupín v arabskom a moslimskom svete proti Západu, ktorý je vnímaný ako ochranca izraelského „votrelca". Žiaľ, existuje značné nebezpečenstvo, že tento trvajúci konflikt prerastie do niečoho oveľa väčšieho - rozsiahleho konfliktu Západu s moslimským svetom, ktorý bude mať obrovské množstvo obetí. Iste nie je ťažké predstaviť si, že taký konflikt by za určitých okolností mohol ohroziť aj samotnú existenciu Izraela.

Rovný a rovnejší
Je paradoxné, že mnohí Židia resp. Izraelčania venujú značné úsilie na preukázanie svojej genetickej výlučnosti a toho, že sú „jednej krvi" a že izraelský štát venuje značnú legálnu pozornosť udržaniu svojej národnostnej, resp. rasovej identity (legálna regulácia sobášov a prisťahovalectva). Do určitej miery to pripomína niekdajšie rasové zákony na juhu USA alebo apartheid v JAR.

Paradoxné je to preto, že tým Židia vlastne nadväzujú (len s prevráteným znamienkom) na nacistické rasové zákonodarstvo. Nie je ťažké predstaviť si, s akou reakciou verejnosti by sa stretli napríklad snahy o vedecké dokazovanie spoločného pôvodu všetkých Čechov od spoločného praotca a vyvodzovanie nejakých praktických dôsledkov z toho, či je niekto „geneticky pravý Čech po materinskej línii".

Zhodou mnohých historických a politických okolností sa stalo, že na židovský nacionalizmus (= sionizmus) sa na Západe pozerá oveľa zhovievavejšie ako na podobné nacionalizmy iných národov. Taký pohľad majú aj ľudia, ktorí zásadne odmietajú akýkoľvek iný nacionalizmus a nevonia im ani vlastenectvo. Prekvapujúco aj mnohí inak racionálni skeptici sú ochotní akceptovať oprávnenosť dvetisíc rokov starých historických územných nárokov židovského národa a aj mnohí v podstate ateisti majú tendenciu uznávať akýsi nadprirodzený pôvod týchto nárokov na základe biblických „starých povestí židovských" a s porozumením sa pozerajú na názor, že Židia sú akýmsi „vyvoleným národom", v istých ohľadoch nadradeným iným národom. Ak takéto nároky vznáša iný národ, je to, samozrejme, považované za niečo absolútne neprijateľné.

Medzinárodné spoločenstvo toleruje Izraelu to, čo nikomu inému - utajený a nikým nekontrolovaný vývoj zbraní hromadného ničenia, nerešpektovanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN.

Je jasné, že táto benevolencia je predovšetkým dôsledkom bezvýhradnej podpory, ktorú Izrael posledných minimálne 50 rokov dostáva od súčasnej jedinej veľmoci, dokonca aj v prípadoch, keď ide táto podpora de facto proti priamym americkým záujmom. Samozrejme, treba tiež uznať, že dôležitú úlohu v onom zvláštnom prístupe Západu k Izraelu hrá aj sympaticky vysoká miera demokracie a slobody v Izraeli, neporovnateľná s akýmkoľvek iným štátom v okolí.

Kritika nie je antisemitizmus
Myslím, že je už dávno načase, aby sa na Židov pozeralo ako na ktorýkoľvek iný národ, ako na rovného medzi rovnými a aby sa na jeho nacionalizmus pozeralo rovnako kriticky ako na iné nacionalizmy.

Myslím, že nie je v poriadku ani to, že sa stále zdôrazňuje len historické utrpenie Židov a bežne sa prehliada skutočnosť, že aj niektoré iné národy za 2. svetovej vojny nesmierne trpeli (smrť ôsmich miliónov sovietskych civilistov a troch miliónov sovietskych vojnových zajatcov...). Je tiež načase, aby sa ľudia, ktorí sa kriticky vy­jadrujú k niektorým aspektom izraelskej politiky alebo k otázkam súvisiacim so židovským nacionalizmom, prestali označovať za antisemitov. Oprávnená kritika politiky židovského štátu nemá s antisemitizmom nič spoločné.

Aj množstvo židovských intelektuálov sa kriticky stavia k zneužívaniu pamiatky obetí holokaustu ako nástroja na presadzovanie izraelskej politiky. Iste by bolo ťažko prijateľné, aby sa podobným spôsobom ešte dnes využívala napríklad pamiatka sovietskych vojnových obetí ako nástroj na presadzovanie ruskej, bieloruskej či ukrajinskej politiky.

Ako teda odpovedať na otázku, či je sionizmus pozitívny alebo negatívny fenomén? Je mi veľmi ľúto, ale zdá sa mi, že tých negatívnych stránok je akosi priveľa. Myslím, že keby otcovia sionizmu boli mohli nahliadnuť do budúcnosti, asi by skôr uvažovali o založení Izraela na nejakom inom vhodnejšom mieste - napríklad tak, ako to urobili mormóni.

Také „čo by bolo, keby..." je však teraz málo platné - snahy kohokoľvek o likvidáciu Izraela sú absurdné a neprijateľné. Jedinou šancou je, samozrejme, zmierenie... Keby medzinárodné spoločenstvo, a najmä USA, naozaj chcelo, určite by sa to dalo docieliť. Predstavme si, aký by mohol byť výsledok, keby sa do takého projektu investoval len zlomok toho, čo už padlo na „vojnu proti terorizmu". Hádam ešte nie je neskoro...

Fotografia:
Často sa aj samotní Židia kriticky stavajú k politike Izraela a nahlas to dávajú najavo. Takto protestovali príslušníci ortodoxnej židovskej komunity v kanadskej Ottawe 31. mája 2010 proti krvavému zásahu izraelského komanda na lodiach vezúcich humanitárnu pomoc do pásma Gazy.