Mýtus cudzích peňazí .
V Senici sme zrekonštruovali námestie z „Regionálneho operačného programu“. Ctení hostia pani Neveďalová, páni Parízek, Čaplovič a Mikuš oceňovali eleganciu diela a našu úspešnosť pretože sme využili EÚ fondy. Je to naozaj tak? Skutočne sme prerobili naše námestie za peniaze Nemcov, Švédov, Holanďanov? Nie.
Odsúhlasený rozpočet bol vo výške 1,514 mil. €. Samozrejme boli potrebné naviac práce v objeme 122 tisíc €. Spolu teda 1,637 mil. €.
Kto a ako sa poskladal na túto sumu?
Celková výška dotácie EÚ a rozpočtu SR je 1,141 mil. €. Táto podpora je zložená v pomere 85:10.
Dotácia z rozpočtu SR je 120 tisíc € - teda naše slovenské dane.
Dotácia z EÚ je 1,021 mil. €. Táto dotácia sa však skladá z našich slovenských peňazí a peňazí ostatných krajín. Čistá pozícia Slovenska bola v roku 2010 približne 40% (overenie tu, tu a tu). Potom je zloženie tejto čiastky nasledujúce: čistá pozícia z EÚ 408 tisíc € a príspevok z rozpočtu SR je 612 tisíc €. Suma, ktorá je dotovaná slovenským rozpočtom sa potom navýši na 732 tisíc €.
Zloženie peňazí, ktoré sme použili na rekonštrukciu nášho námestia teda je:
Čistá dotácia EÚ 408.260,55 €
Rozpočet Slovenskej republiky 732.467,45 €
Rozpočet mesta Senica 496.737,87 €
Najväčšou čiastkou prispievajú teda daňoví poplatníci Slovenskej republiky, nasledujú občania Senice a až tretia je čiastka na ktorú sa skladajú bohatí Nemci, Rakúšania, Dáni. V prvom rade sú to teda naše SLOVENSKÉ peniaze a len zlomok je CUDZÍCH – ZADARMO peňazí.
107 lavičiek za 2 milióny korún.
Financovanie takto rozsiahlych a nákladných stavebných diel si nemôžu dovoliť obce a malé mestá. Spoločné peniaze sa tak presúvajú na projekty väčších miest. V týchto projektoch sa častokrát skrývajú rôzne „perly“. Napríklad v našom projekte sa skryla dodávka 107 lavičiek za 66 tisíc eur. Pritom niektoré z nich sú umiestnené len tri metre od cesty prvej triedy I/51. Námestie je trošku „prelavičkované“. Alebo dodávka 19 kusov odpadkových košov za 11.600 €, teda skoro 350 tisíc korún. Alebo podľa súpisu vykonaných prác dodávateľ priviezol na stavbu 540.000 litrov vody na poliatie novo vysadených trávnikov a stromov. Pri prepočte na 1m2 trávnika zistíte, že naň vypolieval 200 litrov vody. Uveriteľné?
Jeden hektár zámkovej dlažby, zopár stoviek metrov štvorcových trávnika, verejné WC, lavičky, odpadkové koše, erb mesta, fontána a potôčik za 50 miliónov korún. Či a ako sa zlepšilo životné prostredie je diskutabilné. Faktom ale je, že v lete sa už neschováte do tieňa štyridsať ročných sakúr, ktoré boli všetky vyrúbané.
Kde končí naša hrdosť?
Obdobné absurdné využívania našich peňazí nájdete po celom Slovensku. Rôzne výzvy odčerpávajú naše spoločné zdroje na projekty, ktoré by mestá nikdy nefinancovali ak by mali použiť len svoje peniaze. Mýtus PEŇAZÍ ZADARMO ovplyvňuje myslenie miestnych politikov. Veď robia všetko pre blaho svojej obce – mesta. Je zbytočné spomínať korupciu o ktorej hovorí celé Slovensko, ale žiadny politik, úradník alebo podnikateľ nikdy nebol potrestaný. V jednotlivých operačných programoch sa motajú stále rovnakí ľudia a rovnaké firmy. Nikto nič nevidel, nepočul a teda sa ani nič nemôže vyšetrovať.
Nedávno sme oslavovali dvadsiate výročie nášho mladého štátu. Začali sme budovať nezávislosť, vlastný štát, spravodlivú spoločnosť. Chceli sme ukázať, že sa dokážeme postarať sami o seba. Na prelome rokov odznelo veľa významných prejavov, kde sme sami seba pochválili akí sme výnimoční, čo všetko sa nám za krátkych dvadsať rokov podarilo. Sme hrdí na naše úspechy.
Prečo si teda politická elita tohto štátu myslí, že sme odkázaní na peniaze z EÚ fondov? Prečo si myslí, že naše investície a náš ďalší rozvoj je závislý od európskych peňazí? Veď väčšinu zlého ale aj dobrého sme si dokázali spôsobiť sami. Dodýcha teda naša hrdosť na stoloch bruselských úradníkov?
