Anarchokapitalizmus je anarchistický smer. Anarchokapitalisti vychádzajú z jedinej hodnoty, ktorou je ľudská sloboda. K jej zaisteniu je nutné uznanie súkromného vlastníctva a z neho vychádzajúceho prirodzeného práva. Jedinec má právo so svojim majetkom nakladať tak, ako on uzná za vhodné, a vymieňať ho s inými ľuďmi, čo je základom slobodného trhu, ktorý by nemal byť nikým regulovaný. Anarchokapitalisti neuznávajú schopnosť autority rozhodovať o nich samotných a všetky aktivity štátu sú podľa nich nahraditelné súkromnými agentúrami (vrátane súdov, zdravotníctva, školstva či bezpečnosti).
BRATISLAVA Táto knižka je výbušná ako dynamit. Na jej myšlienky táto doba ešte nie je zrelá. Aj keď sa zaoberá ekonómiou a filozofiou, číta sa ako intelektuálne dobrodružstvo. Oplatí sa zohnať si ju skôr, než ju generálny prokurátor stiahne z obehu: Demokracia, anarchia a omyly ekonómie z pera Hansa-Hermanna Hoppeho.
Búranie mýtov
Predstavme si človeka, ktorý by verejne vyhlásil, že moderné štáty ako je SR, USA alebo Nemecko, nemajú nijakú legitimitu. Univerzitného profesora a učenca tvrdiaceho, že demokracia je formou politického zriadenia, ktoré má v sebe zabudovanú tendenciu neustále sa zhoršovať a radšej by sme to mali skúsiť bez štátu. Nemecký profesor a popredný predstaviteľ anarchokapitalizmu Hans-Hermann Hoppe je takouto osobnosťou. V pražskom Liberálnom inštitúte vyšiel teraz výber z jeho textov, v ktorom opisuje, v čom sa súčasná ekonómia hlavného prúdu mýli, prečo je demokracia beznádejne nereformovateľná a taktiež ako by mohla fungovať spoločnosť bez existencie štátu. Hoppeho netreba čítať, lebo sa s ním dá vo všetkom súhlasiť. Skôr preto, že nesúhlas a polemika s ním sú vzrušujúcou intelektuálnou hrou.
Hoppe sa ako prvotriedny učenec a vedec metodologicky odráža od chápania ekonómie ako vedy o ľudskom konaní. Podľa neho je dominujúca matematicko-empirická metóda pre spoločenské vedy absolútne nevhodná. Tvrdí, že najmä ekonómia musí byť postavená na logicko-deduktívnom základe, vychádzajúc z axiómu o ľudskom konaní. Hoppeho metodologické názory sú však len úvodom k hĺbkovej kritike demokracie a klasického liberalizmu. Podľa neho, každý človek má prirodzené právo na vlastníctvo seba samého. Čokoľvek, čo takáto osoba nadobudne buď prvotnou okupáciou alebo výmenou s inými, je rozšírením tohto práva. Útok na vlastníctvo je v takom prípade tým istým ako agresia voči telu druhého. Toto prirodzené právo je človeku vrodené a existuje objektívne, bez ohľadu nato, či ho niekto uznáva alebo nie.
Hoppe sa v princípe zhoduje s Johnom Lockem a teoretikmi klasického liberalizmu, podľa ktorých má človek prirodzené právo na život, zmluvnú slobodu a vlastníctvo. No pôvodnú teóriu, ktorá poskytuje legitimitu všetkým moderným demokratickým štátom, kritizuje. Klasici liberalizmu z 18. a 19. storočia tvrdili, že štát musí existovať, aby chránil vymenované prirodzené práva každého človeka. Štát v ich ponímaní mal mať štíhlu a minimalistickú podobu. Hoppe však namieta, že každý minimálny štát má tendenciu rásť, rozširovať sa a v konečnom dôsledku skončiť ako štát maximálny, ktorý rôznymi spôsobmi narušuje práva svojich občanov.
Mafie ako štáty v zárodku a štáty ako etablované mafie
Koncepcia vlády je s prirodzenoprávnym chápaním vlastníctva nezlučiteľná. Zo skutočnosti, že život, zmluvná sloboda a vlastníctvo jednotlivca musia byť chránené pred možnými agresormi, nevyplýva nutnosť, aby týmto poskytovateľom ochrany bol štát. Hoppe definuje štát ako teritoriálny monopol donucovania, ktorý si osobuje právo vyberať od osôb na svojom území platbu za ochranu a riešenie konfliktov. Z ekonomického hľadiska štátny aparát funguje ako monopol. Môže ľubovoľne zvyšovať cenu za poskytovanie ochrany (teda dane) pri súčasnom poklese kvality poskytovaných služieb. Výsledkom samozrejme je, že štát nechráni, ale naopak postupne stále viac pošliapava slobodu, vlastníctvo a ďalšie práva svojich občanov - robí teda presný opak toho, kvôli čomu bol podľa klasických liberálov a zástancov ohraničenej vlády ustanovený.
Domyslené do dôsledkov, Hoppe vlastne poukazuje na zaujímavú súvislosť. Na výpalnícke gangy sa dá z jeho perspektívy pozerať ako na akési „štáty v zárodku“. Na vymedzenom území vynucujú platenie poplatkov za ochranu, popri čom dokonca môžu poskytnúť aj nejaké užitočné služby (napr. urobiť v bare poriadok, keď sa strhne bitka) a sami seba prezentujú pred verejnosťou ako tých, čo pomáhajú chudobným a oberajú len iných zlodejov. Na druhej strane, existujúce štáty sú z Hoppeho pohľadu etablovanými mafiami, ktoré rozšírili svoje vnucované služby aj za hranice poskytovania bezpečnosti, zjemnili svoje surové spôsoby a ovenčili sa národnou mytológiou, takže len málokto ich parazitický charakter prehliadne.
Že zo štíhlych výkonných a minimalistických štátov sa zákonite postupne stávajú štáty masívne, ťažkopádne a nevýkonné demonštruje Hoppe na príklade Spojených štátov amerických. USA boli založené na princípoch klasických liberálov, najmä Johna Lockeho. Za dvesto rokov však federálna vláda získavala na sile a jej intervencie silneli dovnútra krajiny i v zahraničí. - V prvom prípade vo forme zvyšovania daňovej záťaže, rozširovania regulácií a sociálneho štátu, v druhom prípade vo forme zahraničných vojenských zásahov a napádaním iných krajín. Libertariáni a zástancovia anarchokapitalizmu ako Hans-Hermann Hoppe tvrdo kritizujú zahraničnú politiku USA, zdôrazňujúc, že vo vojnách proti sebe nestoja občania jednotlivých krajín, ale ich vlády. Etatizmus je zo svojej príčiny agresívny a vedie k vojnám.
Poisťovacie agentúry ako alternatíva štátnemu monopolu
Hoppeho anarchokapitalizmus sa od bežného ľavicového anarchizmu odlišuje tým, že uznáva nedokonalosť človeka. Inými slovami, libertariáni si nerobia ilúzie o tom, že vždy budú existovať zlodeji, vrahovia a iní kriminálnici. Len tvrdia, že konkurujúce si, neštátne bezpečnostné agentúry by ľudí ochránili lepšie ako štát. Hoppe o tejto alternatíve štátu píše: „Každý by mohol nakupovať a predávať, komu by chcel, mohol by uzatvárať zmluvy o ochrane a právnych službách, s kýmkoľvek by chcel a každý by mohol v ktorýkoľvek okamžik túto spoluprácu prerušiť a rozhodnúť sa opäť pre ochranu svojho majetku vlastnými silami alebo zmeniť svoju príslušnosť k nejakej ochrannej inštitúcii.“
Hoppe hovorí, že vzhľadom na povahu situácií, do ktorých sa človek dostáva, keď potrebuje službu polície alebo súdu, je ochranná platba v podstate poistným. Súkromné bezpečnostné agentúry, ktoré by prevzali úlohy štátu by teda zrejme boli poisťovacími spoločnosťami. Len s tým rozdielom, že ich produktom by bola obrana, ochrana, arbitrážne a mediačné služby. Takéto poisťovne by boli motivované zabezpečiť adekvátnu bezpečnosť, aby znižovali možnosť, že budú svojim klientom platiť kompenzáciu. Výhodou poisťovacích spoločností je, že už dnes sú pospájané pradivom dohôd o vzájomnej pomoci a arbitráži. Hoci tu nie je priestor na podrobnejšie úvahy, Hoppe detailne ilustruje ako by bezpečnostné poisťovacie agentúry riešili praktické problémy ochrany.
Kritika demokracie
Hoppe tiež porovnáva pôvodnú monarchiu a demokraciu. Podľa neho, ani jedno z oboch usporiadaní vlády nie je dobré, lebo v oboch prípadoch ide o monopoly. Lenže kým monarchia je súkromným monopolom a panovník má dlhodobý záujem na rozvoji svojich území, demokracie je verejným monopolom, kde si ľud spravidla vyberá za reprezentantov demagógov s krátkozrakou perspektívou.
Výklad knihy je logický, systematický, s konzistentnou a vyčerpávajúcou argumentáciou. Napriek tomu ide o radikálne myšlienky, ktorých praktické prevedenie je otázne. Hoppe však tvrdí, že v horizonte desaťročí by sociálne štáty Západu mohli skolabovať podobným spôsobom ako v roku 1989 socialistické štáty Východu. Potom by ľudia, sklamaní štátmi, mohli siahnuť po jeho koncepcii.
Anarchokapitalismus, díl první: Vzácné zdroje a systém cen
Každý už jistě někdy slyšel něco o neviditelné ruce trhu; jedni se na ni odvolávají, druzí ji zas zesměšňují. Ne úplně každý však ví, že se jedná o sousloví relativně staré; a ještě méně lidí tuší, že toto označení poprvé použil v osmnáctém století britský myslitel Adam Smith ve svém díle "Bohatství národů". Až zarážející však někdy je, jak málo si mnozí –a někdy i lidé s diplomem stvrzujícím jejich ekonomické vzdělání– pod tímto pojmem představí; velmi často jejich povědomí končí u toho, že tím chtěl autor asi metaforicky naznačit, že trh nějak všechno zařídí.
Pravdou sice je, že pan Smith tím pravděpodobně doopravdy chtěl sdělit, co všechno trh zařídí; nejednalo se však o žádné neurčité "nějak". Adam Smith měl poměrně jasnou a ucelenou představu o tom, jak k tomu dojde. Tuto jeho představu o dvě století později ještě dále rozvinul a především mnohem lépe popsal vynikající ekonom Rakouské ekonomické školy, Ludwig von Mises (a dále v tom pokračoval i jeho student Friedrich August von Hayek, který za svou práci obdržel v roce 1974 Nobelovu cenu za ekonomii). Její podstatu, která platí pro každého z nás, lze shrnout asi takto: Dělám-li pro lidi něco, co je potěší, rádi mi za to zaplatí. Proto je bohatství na volném trhu měřítkem toho, jak moc člověk udělal pro druhé podle jejich vlastních žebříčků hodnot. Začněme ale od začátku.
Když lidé vedou diskuse na téma, jaký by měl být ten správný společenský řád, jak by společnost měla být zorganizována, někteří navrhují anarchii, další minarchii, jiní monarchii, někteří demokracii/socialismus... ale o čem se vlastně baví? V čem je mezi těmito –a jinými– systémy rozdíl? Primárně jde o rozhodnutí, jakým způsobem využívat toho, čeho máme pouze omezený počet – tedy například pracovní síly, přírodních zdrojů, výrobních prostředků, materiálu. Souhrnně takovým statkům říkáme "vzácné zdroje" a myslíme tím (zjednodušeně řečeno) vše, čeho je jen omezené množství, takže se o to musí lidé podělit (když něco využívá jeden, nemůže to využívat zároveň někdo druhý).
Vzácnými zdroji jsou například: maso, počítač, kráva, práce operujícího chirurga, důl na železnou rudu, práce horníka, důlní vozík, ocelový ingot. Naopak vzácnými zdroji v běžných podmínkách nejsou: vzduch (tím, že dýcháte, neomezujete v dýchání nikoho dalšího – takže například v ponořené ponorce či raketoplánu na oběžné dráze vzduch vzácným statkem je) či sluneční svit. Na příkladu vzduchu můžeme krásně vidět, že vzácnost zdrojů se v čase a prostoru může měnit.
Užitek z vzácných zdrojů je subjektivní. Pro mě má například šťavnatý biftek větší užitek než hlávka zelí; pro vegetariána tomu bude patrně naopak. A právě subjektivita užitku je základem pro dobrovolnou směnu. Budu-li mít zelí a vegetarián biftek, můžeme to směnit, čímž se pro nás oba zvýší užitek z toho, co vlastníme (za povšimnutí také stojí, že se díky této transakci mají lidé lépe i bez toho, aby bylo cokoliv vyprodukováno; dobrovolné směny obecně takto zvyšují užitek všech jejich účastníků). Nyní si představme, že vedle bude stát někdo další, kdo je ochoten dát vegetariánovi za ten kus masa hlávky dvě. Lze předpokládat, že vegetariánův užitek z dvou hlávek zelí převyšuje jeho užitek z hlávky jediné, takže upřednostní tuto směnu před výměnou se mnou.
Zná-li tedy vegetarián někoho, u koho lze vyměňovat maso za zelí, začne i pro něj mít maso svou hodnotu. Hodnota je též subjektivní a odpovídá buď přímému užitku z daného statku, nebo užitku toho, co lze za tento statek směnit. V druhém případě je třeba ještě kalkulovat s tím, že ta směna stojí nějaký čas, nese s sebou vždy nějaká rizika a nikdy nemáme úplnou jistotu, že proběhne. To jsou všechno faktory, které hodnotu snižují – k důsledkům toho se dostaneme později; zatím je důležité si uvědomit, že hodnotu statkům přiřazují jednotliví lidé (je tedy subjektivní) a to buď podle toho, jaký přímý užitek jim přinesou, nebo za co je mohou směnit.
Malá komplikace nastává, když mám na výměnu zelí, chci biftek, ale můj známý vegetarián (vlastnící maso) zrovna nemá chuť na hlávku, ale dal by si chleba. V takovém případě musím hledat někoho, kdo vymění chleba za zelí. Jsou-li transakce tímto způsobem složitější, vzniká ještě jeden problém: směňuje-li vegetarián maso pouze za hlávky, je mu ihned jasné, ze kterého obchodu bude mít nakonec hlávek nejvíc; směňuje-li však nepřímo přes další lidi prostřednictvím úplně jiných statků, je porovnání výhodnosti jednotlivých obchodů těžké až nemožné. To vedlo k tomu, že si lidé zvolili nějaký vhodný statek (typicky vzácné kovy), který využívali jako univerzální prostředek směny (zvaný peníze); nebylo pak nutné stanovovat poměry mezi bezpočtem různých statků, stačil vždy poměr každého statku k penězům, pomocí kterého se pak dal snadno určit směnný poměr mezi libovolnými statky.
Směnný poměr nějakého statku a peněz nazýváme cenou. O ceně lze učinit jedno základní pozorování: ve skupině lidí, kteří spolu vzájemně obchodují (takovou skupinu můžeme nazývat trhem), se cena jednoho statku v různých směnách obvykle příliš neliší; samozřejmě se mění v čase, ale většinou je u různých prodejců v témže období v rámci jednoho trhu téměř stejná. Proč? Každý kupující se snaží nakoupit co nejlevněji, každý prodávající chce prodat co nejdráž; přičemž každý kupující má své maximum (a každý prodávající minimum), nad které (respektive pod které) už s cenou nepůjde (protože by takovým obchodem jejich subjektivní užitek nestoupl, nýbrž klesl). Kupci pak mají tendenci nakupovat u prodejců s nejnižšími cenami; prodejci chtějí, aby u nich bylo nakupováno, takže cenu snižují (konkurují si), ale ne zas tak moc, aby na tom tratili. Tímto způsobem se cena ustálí na výšce akceptovatelné pro všechny, kdo se směn účastní – a takto ustálenou cenu můžeme nazývat cenou tržní.
Všechny doposud vyřčené poznatky jsou celkem triviální a každý z nás je pravděpodobně (minimálně na podvědomé bázi) chápe – my jsme si je ale přesně vyslovili a popsali, abychom z nich mohli vyvozovat další důsledky. Nejprve je třeba si uvědomit, jaké okolnosti mají vliv na ceny statků. Když spotřebitelé mají o něco větší zájem, případně když ono něco začne docházet na straně prodejců, stává se to vzácnějším, takže prodávající mohou zvýšit ceny, aniž by přišli o zákazníky (kdyby nechali původní cenu, zboží bude prostě hned vyprodané). Když naopak poptávka po něčem klesne, případně objeví-li se způsob, jak toho sehnat/vyrábět mnohem víc za stejné úsilí, cena klesne, neboť prodejci si mohou dovolit jít s cenou dolů (aby k sobě přitáhli co nejvíce zákazníků).
Co se bude dít, začne-li docházet nějaký přírodní zdroj, případně bude-li jeho další získávaní drahé? Z výše uvedeného plyne, že poroste jeho cena, stejně jako cena produktů z něj vyrobených. A následky tohoto růstu cen? Zaprvé si toho spotřebitelé začnou kupovat méně (protože je to drahé, začnou se poohlížet po nějakých alternativách, jak se bez toho obejít), čímž se samo o sobě ušetří něco, co je vzácné. A zadruhé (to asi hlavně) zvýšená cena bude lákat další podnikatele vstupovat do oboru a hledat lepší řešení (použití jiných surovin, efektivnější těžbu, úspornější výrobu, produkci substitutů a tak dále). Ceny slouží jako skvělý nositel informací o světě: nemusíte vůbec vědět, co se kde stalo, z jakého důvodu je něčeho nedostatek, stačí se jen snažit maximalizovat svůj užitek (což děláte tak jako tak) a je pravděpodobné, že nebudete plýtvat; nemusíte vůbec vymýšlet žádné řešení vzdálených problémů, nemusíte mít na vše lék, stačí počkat a přirozená touha podnikatelů po zisku ty problémy řeší: čím větší je něčeho nedostatek, čím více to chybí, tím více lidí je motivováno se tím zabývat, neboť na tom mohou zbohatnout.
Když naopak začne být nějaký zdroj dostupnější (a je opět jedno, z jakého důvodu; o tom většina lidí nemusí vůbec vědět – přesto to jejich jednání ovlivní, tato informace k nim bude přenesena skrze ceny), výrobci mohou snížit ceny, aby nalákali zákazníky od konkurence. Takto budou postupovat tak dlouho, dokud to půjde, aby z toho měli takový zisk, za jaký se jim to ještě vyplatí dělat. Bude-li produkt levnější, lidé jej budou mít tendenci kupovat více a případně jím nahrazovat jiné dražší substituty (tudíž se hodně užívá toho, čeho je hojnost, ale neplýtvá se tím, čeho je nedostatek). Podobná situace nastane, začnou-li spotřebitelé dané zboží prostě jen méně poptávat. Někteří prodejci půjdou s cenou dolů (mohou-li), jiní změní svou nabídku, a ostatní začnou krachovat, což je správně (daného statku je přebytek, takže je třeba jej přestat vyrábět, což se přesně stane, pokud nějací výrobci změní nabídku a ti, kdo ne, zkrachují).
Z posledních dvou odstavců plyne také následující: ti, kdo nejlépe využívají vzácných zdrojů, tedy přetváří je na něco, co je pro společnost ještě prospěšnější, bohatnou. Naopak ti, již vzácnými zdroji plýtvají, tedy je přetváří na něco, co má pro společnost menší cenu než zdroje, které na to spotřebují, chudnou a následně krachují. Pro řešení všech problémů typu "jak/jestli vůbec poskytovat nějakou službu", případně "jak/jestli vůbec vyrábět nějaký produkt", jen stačí nechat tisíce a miliony podnikatelů, aby to prostě zkusili. Ti z nich, kteří to budou dělat špatně (= jinak, než lidé chtějí), zkrachují (a půjdou dělat něco, čím prospějí společnosti více); naopak ti, kdo to budou dělat správně (= tak, jak si lidé přejí), budou prosperovat. Každá služba (i produkt) může být poskytována pochopitelně i více správnými cestami (v případě, že různé skupiny lidí preferují různé způsoby, kvalitu a cenu); pak zůstanou na trhu ty firmy, které plní přání spotřebitelů (tedy jdou kteroukoli ze "správných" cest).
Ač jsou téměř všechny poznatky, které jsme si uvedli v tomto dílu, spíše intuitivní a jasné, prosím čtenáře, aby si je nechali projít hlavou a zamysleli se nad tím, jaké z nich vyplývají zajímavé důsledky pro organizaci společnosti. Je totiž pozoruhodné, že ač je prakticky každý ochoten se s tvrzeními uvedenými v tomto článku ztotožnit, skoro nikdo není schopen dohlédnout následky z nich vyplývající; těmi se budeme zabývat v příštím článku, ve kterém (a nejen v něm) se budeme na tento notně odkazovat.
Juraj Karpiš, Hans Hermann Hoppe a proti štátna fašistická synagóga Satana Rakúskej ekonomickej školy. January 14, 2012byjohnybgood
Juraj Karpiš, Hans Hermann Hoppe a proti štátna fašistická synagóga Satana
Rakúskej ekonomickej školy.
Hans Herman Hoppe je súčasný predstaviteľ Rakúskej ekonomickej školy,exponent Anarcho-kapitalizmu,distinguished Fellow v inštitúte Ludwiga von Mises a autor knihy,Demokracia : boh, ktorý zlyhal.
Juraj Karpiš Hans Hermann Hoppe
Čo ma Juraj Karpiš z INESS inštitútu,spoločné s Hansom Hermanom Hoppom? To že urobil pre INESS inštitút rešerš Hoppeho knihy ,Demokracia : boh,ktorý zlyhal a pendluje to na Slovensku.
Aby sme pochopili čo za jemnú,rafinovanú, intrigánsku, a zradnú fašistickú zvrhlosť tu na Slovensku pendluje Juraj Karpiš a jeho zamestnávateľ INESS inštitút, musíme si vyjasniť čo je Anarcho – kapitalizmus.
Anarcho - kapitalizmus je anarchia + kapitalizmus.
Je to politická filozofia, ktorá presadzuje zrušenie štátu v prospech individuálnej suverenity na voľnom trhu. Teda, v anarcho-kapitalistickej spoločnosti vymáhanie dodržiavania zákonov, súdy a ostatné bezpečnostné služby by boli financované dobrovoľne a nie z daní a robené súkromnými firmami...
Je to koncepcia usporiadania sveta v ktorom štáty ani nebudú ďalej existovať, svet v ktorom budú existovať len dve skupiny ľudí,
- jedny, ktorý budú mať všetko,teda budú v dobrej a výhodnej pozícii a kondícii, (budú si financovať dodržiavanie zákonov,súdy, bezpečnosť atď.)
- a druhý ktorý nebudú mať nič, teda budú v zlej a nevýhodnej pozícii a kondícii.(budú totálne bezmocný,bez vymožiteľnosti práva, bez spravodlivosti a bez bezpečnosti.)
Tí ktorý nebudú mať nič, aby mohli vôbec ostať na žive, budú musieť
"DOBROVOĽNE" A "BEZ AKÉHO KOĽ-VEK NÁSILIA si neustále požičiavať a robiť od rána do večera aby mohli platiť úroky tým ktorý majú všetko.
Každému normálnemú človeku,musí byť okamžite zjavné, že celá koncepcia anarcho – kapitalizmu je idiotská zvrhlosť na n-tú !
Ako je možné, že korporácie a rôzne firmy financujú INESS na pendlovanie takýchto idiotských zvrhlostí na verejnosti a nie len na Slovensku ale po celom svete ?
Je to posledný zúfali pokus o záchranu fašistickej korporatokracie.
Po skúsenostiach v Taliansku s Mussolinim a v Nemecku s Hitlerom ,kde Fašisti kooptovali Socializmus (Mussolini bol Socialista), a v Nemecku (kde kooptovali Národný socializmus), po tom ako dopadli,zistili že to je veľmi nevýhodné a veľmi nebezpečné zmocniť sa štátov.
Fašisti zistili, že podstata ich moci nie je v existencii štátu - ale v existencii úrokov, ziskov a dividendou!
Fašisti už došli na to, že žiadny štát na tomto svete im neumožní na večnosť vysávať úroky,zisky a dividendy, preto chcú zničiť všetky štáty a vytvoriť svet v ktorom na večnosť bude možné vysávať úroky,zisky a dividendy do svojich súkromných vačkov, a teraz sú presvedčený, že za týmto účelom Anarcho – kapitalizmus im poslúži perfektne !
To čo zachráni Národný štát od Fašistickej synagógy Satana Rakúskej školy je: ROZPOZNANIE PRAVDY O PODSTATE SLOBODY !
A podstata slobody je : ROVNOSŤ POZÍCII A KONDÍCII !
Interakcia medzi ľuďmi môže byť dobrovoľná IBA VTEDY AK SA NACHÁDZAJÚ V ROVNAKEJ POZÍCII A KONDÍCII !
Dobrá pozícia a kondícia je VÝHODNÁ ! - Zlá kondícia a pozícia je NEVÝHODNÁ !
Ten kto sa nachádza v dobrej - výhodnej kondícii a pozícii môže slobodne konať vo svoj prospech !
Ten kto sa nachádza v zlej - nevýhodnej pozícii a kondícii nie len že nemôže slobodne konať vo svoj prospech, naopak často bude vedome konať vo svoj neprospech !
A práve že Mises, Hayek, Rothbard a ostatný Rakúšania, sa vedome a zámerne vyhýbali a všetci Rakúšania na čele s Jurajom Karpišom sa do dnešného dňa vyhýbajú otázke ROVNOSTI POZÍCII A KONDÍCII subjektov medzi ktorými prebieha interakcia.
Títo Satanisti neustále budú hovoriť o "ROVNOSTI ŠANCÍ",
- ale pri tom systematicky čušia o rovnosti POZÍCII A KONDÍCII !
ROVNOSŤ ŠANCÍ existuje iba v kasíne na rulete, ale v ľudskej spoločnosti rovnosť šancí NEEXISTUJE BEZ ZABEZPEČENIA ROVNOSTI POZÍCII A KONDÍCII !
Títo Satanisti vedia veľmi dobre,že rovnosť ľudskej kondície a pozície dokáže zabezpečiť iba kolektív, teda iba ŠTÁT !
Keď si preštudujeme Mises-ho : Human action, http://mises.org/Books/humanaction.pdf
tak tam jasne vidíme nemorálnosť a zlo na ktorom celá Mises-ho (Rakúska) ekonomická teória je založená.
Je to teoretický návod ako systematicky okrádať tých ktorý sa nachádzajú v zlej - nevýhodnej pozícii a kondícii !
Krásne to zhrnula Bettina Bien Greaves, vo Februáry 1996 vo svojej predslove k štvrtej edícii Mises-ho Human action, pozri sem : http://mises.org/Books/humanaction.pdf a skroluj na stranu V. Je tam napísané toto :
In Mises´ view, the inequality of men was the beginning of peaceful interpersonal social cooperation and the source of all the advantages it brings: "
Preložené do Slovenčiny : Z pohľadu Mises-ho, nerovnosť ľudí bol začiatok mierovej medziľudskej sociálnej spolupráce a zdroj všetkých výhod ktoré prináša.
Teda, aby táto Mises-ho "mierová medziľudská sociálna spolupráca" fungovala a prinášala výhody tým ktorí sa nachádzajú vo výhodnej pozícii a kondícii, NEROVNOSŤ MEDZI ĽUĎMI MUSÍ BYŤ ZABETÓNOVANÁ NA VEČNOSŤ !
Teda, aby táto Mises-ho "mierová medziľudská sociálna spolupráca" fungovala a prinášala výhody tým ktorí sa nachádzajú vo výhodnej pozícii a kondícii,NIKDY NESMIE PRÍSŤ K ROVNOSTI ĽUDÍ !
A tu je podstata zla, podstata Satanizmu Ludwiga von Mises : on vedel,že nerovnosť pozície a kondície z ktorej pochádza nerovnosť ľudí je možné zlikvidovať úsilím kolektívu - štátu,
- PRETO,KOLEKTÍV - ŠTÁT SA STAL JEHO ÚHLAVNÝM NEPRIATEĽOM a celej synagóge Satana Rakúskej školy!
Práve že fašizmus v Nemecku v roku 1934 zbeštializoval Národný Socializmus, presne tak ako dnes zbeštializoval Liberalizmus a anarchiu Rakúskej školy.
Národný Socializmus (Nacizmus) v ekonomike odmieta zarábanie peňazí cez úroky, zisky a dividendy ( income unearned by work) - pozri bod 11.programu NSDAP!
- ale Fašizmus a liberalizmus v ekonomike neodmieta zarábanie peňazí cez úroky, zisky a dividendy ( income unearned by work) !
Ak sa Liberalizmus zameria na zlikvidovanie úrokov a dividendou tak sa stane ničiteľ Fašizmu, ak bude naďalej obhajovať úroky a dividendy tak ostane NÁSTROJ FAŠIZMU !
Práve že Roehm, Štrasser a ostatný Národní Socialisti sa chceli spojiť s farebnými proti Wall Streetu, proti princom, barónom, grófom a ostatnej fašistickej čvarge of "Áncient Regimé".
A keď že vtedy ešte nebolo možné aby farebný mohli rodiť deti čisto Árijskej rasy tak sa Fašistom podarilo poštvať Hitlera a ostatných proti tím Národným Socialistom ktorí chceli zaviesť bod 11. programu NSDAP do praxe a boli Fašistami zavraždený.
Ale teraz už to nebude možné ! Teraz títo fašistický hajzli of "Áncient Regimé" pôjdu do plynu (ak včas neučinia pokánie) ! Už nie sú potrebný ako nositelia " Árijskej rasy".
A práve že, teraz keď už je možné (cez nepoškvrnené počatie) aby sa farebný podieľali na znovu zrodený Árijskej rasy a stali sa súčasť rasovej regenerácie Európy a USA, príde konečné krvavé vyúčtovanie s Wall Streetom !
Už Fašisti nebudú môcť rozoštvať Národných Socialistov a farebných , a ani homo-sexuálov a hetero-sexuálov!
Žijeme v úžasnej dobe, ktorá nemá precedens v histórii človečenstva !
Wow, wow, woooooow ! Je možné,že ja som jediný na tomto svete ktorý to vidí ?
Neviem čo myslí autor skúsenosťami s komunizmom, s nim my žiadne skúsenosti nemáme, ale asi myslí socializmus, s ktorým skúsenosti máme. Centrálne plánovanie má od štátnych podnikov ďaleko. Ináč sa to ani napísať nedalo. Štát môže rovnako predávať to, čo sa kupuje, nemusí centrálne plánovať. Sú dnešné štátne podniky centrálne plánované? Produkujú to, čo je v ich pláne? Ľudia, veď by po mesiaci krachli. Centrálne plánovanie je ekonomická diktatúra, ale štátny podnik ktorý reaguje na potreby ľudí je niečo úplne iné.
Je pravda, že každý sme iný, iné záujmy, schopnosti, priority, ale využívanie týchto schopností pre jedinca, nie pre spoločnosť je zlé. To dopadneme tak ako dnes, každý medzi sebou bojuje, spoločnosť neexistuje, morálka neexistuje, … Každá ľudská bytosť sa so svojimi dispozíciami rodí, nevyberá si ich, tak ako si nevyberá ani svojich rodičov, ani miesto svojho narodenia. Za svoje vrodené dispozície nenesie nikto ani zodpovednosť, ani zásluhy. Nikto sa pred narodením nijako nezaslúžil o svoje prednosti a tak isto sa nikto pred narodením ničím neprevinil, ak naopak zdedil po predkoch určitú slabosť. Preto vrodené rozdiely medzi ľuďmi nemôžu byť dôvodom na žiadne privilégiá. V momente zrodu nie je nik nadradený, ani menejcenný. Z uvedeného logicky vyplýva, keďže nikto nenesie zásluhy na tom, že sa narodil ako silný a zdravý jedinec, nemá ani právo požívať spoločenské výhody z toho plynúce. A opačne, keďže nikto nenesie zodpovednosť za to, že sa narodil ako slabý a chorý, nesmie byť za to spoločnosťou nijako trestaný. Všetci sme individualitami s odlišnými charakteristikami spoločne tvoriac jeden celok, jeden organizmus. Aj keď sa počas života medzi jednotlivcami viditeľne prejavujú vrodené dispozície a evidentné rozdiely, človek zostáva s človekom rovnými počas všetkých etáp života, bez ohľadu na pôvod, vierovyznanie, vzdelanie, politické presvedčenie, úspešnosť, fyzickú či duševnú kondíciu.
Ekonomické cykly… Striedanie ekonomickej depresie a expanzie… Ten cenný odstavec je totálny nezmysel, štát netvorí peniaze, v skutočnosti ich kupuje od súkromných bánk za úžeru! Že vraj sme si peniaze nesprivatizovali ? Popieračov sa treba spýtať prečo si musia štáty peniaze požičiavať ? Prečo si štát nevytvorí potrebné množstvo peňazí sám? Prečo sa musí zadlžovať ? Prečo potom musí akceptovať navýšenie pôžičky o úroky, prečo sú peniaze zaťažené úrokom ? A ak sú zadlžené všetky krajiny, komu dlžia ? Autorovi odporúčam naštudovať si čo to je systém zadlžovania sa, systém čiastočných frakčných rezerv. A nech vynechá wikipédiu a podobné ohlupovacie stránky. Odporúčam vygoogliť knihu Michael Rowbotham Smrteľné zovretie.
Regulácie sú zlé? V spomínanej knihe sa objasňuje neustále znižovanie kvality produktov… ; Regulácie sú nutné, preboha človeče! Veď súkromník by predával aj jedy, keby mohol! Dnes sú to našťastie len napoly jedy. Súkromínovy je jedno čo predáva, na čo to slúži, on chce zarobiť. A ak by sa ho nejaká úzka skupina (aktivisti za kvalitné potraviny) pokúsila zastaviť, proste ich zruinuje svojím kapitálom! Takto nemajú ľudia šancu požadovať kvalitné potraviny. Toto bol len príklad, platí to pre každé odvetvie, zvlášť pre farmaceutický priemysel.
Odstavec štát je neefektívny… Ak nemá štát (ľudia) moc zasahovať do toho, čo sa ľudia učia, čo jedia, na čo sa pozerajú, tak je zbytočný. A tú moc nemá vtedy, ak sú politici kúpení. To som dosť jasne objasnil v príspevku o súkromnom školstve. A súkromníkovi na spoločnosti nezáleží, pretože to nie je jeho povinnosť. Kradnutie nie je argument proti ekonomickej neefektívnosti štátu, to by nemalo existovať. A to, že súkromník získava kapitál okrádaním svojich pracovníkov ti nič nehovorí? Súkromný podnik je založený na okrádaní, jedine kradnutím môže mať obchodník zisk. Ak nie, tak študuj ekonomiky, študuj.
Vôbec nie je štát treba? Tak to je šialenstvo. Jasne som to vysvetloval… Štát je spoločnosť, súkromník je úzka záujmová skupina. Neviem či si nepostrehol o čo sa snažia globalisty, kam vedie globalizácia. Toto nevinné slovíčko… globalizácia je centralizácia moci do rúk čoraz užšej skupiny. Súkromné podniky vedú ku globalizácií. V kapitalizme neexistuje štát, národ ani spoločnosť. Kapitál naopak je nadnárodný, internacionálny. V kapitalizme sa strácajú hranice medzi štátmi, prestávajú mať zmysel. To všetko v mene individualizmu, lebo najväčším kapitalistom začali hranice medzi štátmi brániť v expanzii. Bohatstvo najväčších kapitalistov presiahlo úroveň a hranice jedného štátu. Imperializmus je vyššie štádium kapitalizmu. Dnes ho tu máme v podobe EU, Lisabonskej a Sschengenskej či Maastrichtskej zmluvy. Súkromný kapitál vstupuje do cudzích štátov s cieľom ovládnuť ho. Samozrejme, že v prvej fáze najskôr ekonomicky vycicať, ale následne ovládnuť a diktovať mu. Diktujú vláde. Deje sa to formou sponzoringu politických strán. Je to vlastne spoločný podnik, kde kapitalista vloží kapitál a politik prácu. Spoločným cieľom je riadenie národa. A národ sa riadi najlepšie tak, keď je chudobný, ošklbaný a závislý na kapitále. Následne na prvú definíciu nadväzuje druhá – koncentrácia kapitálu v kapitalizme je neobmedzená, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje ako svetovláda, snaha malej skupinky kapitalistov ovládnuť celý svet. Je to prirodzený vývoj kapitalizmu – najskôr kapitalista ovládol rodné mesto, potom región, následne štát, potom susedné štáty, kontinent a napokon celý svet. Kapitalista nebude svoj rozmach regulovať a ani štát už nemá tú schopnosť. Kapitál sa koncentruje. Čoraz menšia skupina ľudí ovláda čoraz väčší objem bohatstva.; Na to štátne podniky, to je národná suverenity, slobodná a solidárna spoločnosť, rovnosť, atď. Štát by mal slúžiť ako ochrana spoločnosti pred súkromníkmi, bohužiaľ politici sú trieda nedotknuteľných (vďaka ich kapitálu) a štát padol do rúk zahraničných súkromníkov, a preto sú Slováci vykorisťovaní.
Dúfam, že moje príspevky budú zverejnené a že budú na stránke ešte aj o rok, dva. Zabraňovanie diskusii formou vymazania komentáru je osobovanie si neomylnosti.
