Snahlas - on-line úložisko súborov a záloh

zdroj:noveslovo.sk

Pre to, aby nás dokonale „oblbli“, robia maximum - každý deň nám prinášajú informácie o nových tragédiách, chorobách, susedských sporoch, katastrofách, nehodách, nebezpečenstvách, ktoré na nás číhajú za každým rohom, či banalitách, ktoré nestoja za reč. Zachádzajú ešte ďalej - v mene „mieru“ umelo rozpútavajú mediálne a neskôr aj skutočné vojny, plodiace len ďalšie a ďalšie násilie. Robia všetko pre to, aby sme si pripadali unavení, neslobodní, bezcenní a aby sme definitívne zabudli na to, kým naozaj sme.

Žijeme v zvláštnej dobe, ktorá je charakteristická obrovským vplyvom masových médií na človeka i celú spoločnosť. Práve médiá formujú naše názory, ukazujú nám „cestu“, po ktorej by sme mali všetci názorovo kráčať... Mnoho ľudí však začínajú médiá, z ktorých sa každodenne valí veľké množstvo negativity, naozaj otravovať - prestávajú čítať noviny, pozerať televíziu. Je tento „obrat“ v našom myslení a chápaní už badateľný?

Médiá zohrávajú v modernom svete podobnú úlohu, akú mala kedysi cirkev, rodina, školy či iné socializačné ustanovizne. Čím viac sa život človeka individualizuje a odcudzuje, tým viac nad ním v procese socializácie získavajú moc neosobné masmédiá, ktoré mu sprostredkúvajú, čo by si mal myslieť, čo by ho malo zaujímať, čo je „in“. Väčšina ľudí pochopiteľne tomuto obrazu nekriticky podľahne a prijíma ho bez akejkoľvek reflexie. Ak sa v médiách - či už je to v amerických filmoch, sitkomoch, v správach, komentároch, alebo v televíznych diskusiách stokrát denne podprahovo zopakuje, že by sme mali myslieť predovšetkým na seba a našim hlavným cieľom by malo byť zbohatnúť, vybudovať si kariéru a bezbreho konzumovať, väčšina ľudí to vníma ako fakt, ako pravdu, ako niečo samozrejmé. Pritom je to len ideológia, ktorá z nás všetkých robí vyumelkovanú spoločnosť ctižiadostivých sebcov, ktorých jedinou hodnotou je tzv. pleonaxia, to znamená: mať čo najviac peňazí, moci, sexu, jedla, obdivu atď. Médiá podporujú konzumnú trhovú spoločnosť a všetky politické ideológie, ktoré ju pomáhajú udržiavať. Cieľom je indoktrinovať vzdelané vrstvy a ohlupovať masy. Ide o to, aby každý, kto vysloví iný názor, bol zákonite vnímaný ako „exot“. Obávam sa, že „obrat“ v myslení, ktorý spomínate, je stále len marginálnou záležitosťou. Možno je už o niečo viac „exotov“, ktorí odmietajú hrať mediálne hry, ale médiá majú stále dosť moci na to, aby ich predstavovali zvyšku verejnosti ako bláznov a vydedencov. Stačí sa pozrieť na to, ako interpretujú státisíce ľudí, ktorí na alterglobalistických pochodoch protestujú proti chudobe vo svete, za oddlženie rozvojových štátov, za ochranu životného prostredia či za mier. Sú tam stovky profesorov, vzdelancov, odborníkov a úprimných aktivistov. Myslíte, že nejaká televízia či liberálne médiá dajú týmto ľuďom priestor? Nie, oni pustia do éteru zábery na zopár agresívnych pankáčov, ktorí hádžu škridly do výkladov a zdiskreditujú celé hnutie. A takto to je vo všetkom. Manipulácia od rána do večera.

Hlavné správy televízií sa zväčša začínajú katastrofami, nehodami, tragickými príbehmi, rovnaké udalosti zapĺňajú titulky novín. Bulvarizácia a negativizácia je v médiách prítomná už dlho, v poslednej dobe sa tento stav evidentne zhoršuje. Niekto by mohol tvrdiť, že to, čo sa objavuje v médiách je predsa odrazom toho, čo sa deje vo svete... Na druhej strane sa však vo svete deje aj veľa dobrých vecí, o ktorých médiá zanovito mlčia. Takže ako?

Treba sa zbaviť ilúzie, že médiá sú akési dobročinné inštitúcie, ktorých cieľom je chrániť demokraciu a udržiavať ľudí informovaných. Či nebodaj verne odrážať a prezentovať svet taký, aký je. Je to presne naopak. Vytvorili vlastný svet, akýsi „matrix“, v ktorom udržujú ľudí. Všetko dobré, morálne a pozitívne, to je nuda a vo vysielaní to nemá čo hľadať. Treba sa zameriavať iba na to zlé, zvrátené, šokujúce. Vytrénovali ľudí, aby práve toto očakávali. Najväčším prehreškom dnešnej doby totiž nie je byť nemorálny, ale byť nudný. Žijeme v ére toho najprimitívnejšieho hedonizmu (hedonizmus = poňatie slasti ako najvyššej hodnoty, dobra - pozn. red.), pretože práve tento primitívny hedonizmus je veľmi výhodný biznis. Ak ľudia uveria, že ich hlavným cieľom je neustále sa zabávať, nakupovať, užívať si, konzumovať - získate tým ako podnikateľ jedným šmahom milióny náruživých odberateľov všetkých tých nezmyslov a zbytočností, ktoré produkujete Médiá dnes v tomto záujmovom kolotoči plnia dvojjedinú funkciu - vytvárajú umelý svet tým, že realitu pretvárajú k svojim záujmom a potom sami zápasia o čo najväčší priestor v tomto umelom svete a ešte viac ho sťahujú na morálne dno. Nie, nie sú to žiadne dobročinné inštitúcie. Sú to obyčajné komerčné subjekty, ktoré naháňajú zisky. Aby čo najviac bohatli, potrebujú predávať čo najviac reklamného priestoru. Aby ho mohli predávať čo najdrahšie, potrebujú veľa konzumentov, ktorí čítajú, či pozerajú ich produkty. V boji o väčšinového diváka či čitateľa by boli ochotné bez mihnutia oka odvysielať tvrdé porno o dvanástej napoludnie, keby neexistovala nijaká kontrola či štátna regulácia. Štát je však v dnešnej dobe čoraz slabší, keďže si ho prostredníctvom politických strán sprivatizovali nadnárodné korporácie a najbohatšie zložky spoločnosti, a preto tí istí majitelia médií, ktorí sa honia za ziskom, de facto kontrolujú aj štátne inštitúcie, ktoré by ich mali regulovať. Celé toto prostredie je nastavené tak, že v médiách bude čoraz viac krvi, sexu a násilia. Stratí sa akákoľvek výchovná a kultúrna funkcia. Mám vážne obavy o generáciu, ktorá vyrastá v tomto prostredí. Môže z toho vzísť generácia násilníckych sociopatov bez akýchkoľvek hodnôt a morálnych princípov. Ale koho by to zaujímalo? Hlavné je, že nakupujú.

Médiá sa teda stávajú nástrojom, ktorý možno ľubovoľne použiť bez toho, aby si to verejnosť vôbec uvedomovala. Ako vyzerá mediálna manipulácia a ako ju môže postrehnúť bežný človek, ktorý má prirodzenú a úprimnú tendenciu veriť tomu, čo je mu podávané ako oficiálna informácia?

Spôsoby mediálnej manipulácie asi najlepšie zmapoval slávny americký filozof Noam Chomsky. Ako tvrdí, hlavné médiá, to sú veľké korporácie, vlastnené a prepojené na ešte väčšie kartely. Dokladá, že v 90. rokoch, v ére megafúzií korporácií, sa globálnych médií zmocnilo deväť megakorporácií, napríklad Time Warner (CNN), Disney (ABC) či News Corporation (FOX). Tento trend pokračuje. A pochopiteľne, obraz sveta, ktorý médiá ponúkajú, reprezentuje úzke záujmy a hodnoty vlastníkov týchto médií a odoberateľov ich reklamných služieb. Čiže - tých najbohatších zložiek v spoločnosti. Pritom nejde o žiadnu konšpiráciu. Chomsky jasne upozorňuje, že manipulácia sa nedosahuje na tajných dohodách uzatváraných v zafajčených miestnostiach, ale vyplýva jednoducho z faktu, že mnohí z tých, čo nezávisle od seba rozhodujú, vychádzajú z rovnakého svetonázoru, z rovnakých hodnôt a sledujú rovnaký cieľ - získať zisk pre vlastné rodičovské korporácie. Takto je to nastavené. Očakávať od dnešných médií, ktoré majú pod kontrolou najväčší kapitalisti v štáte, že budú podporovať objektívne informovanie napríklad o ekonomických zlodejstvách, na ktorých sa títo kapitalisti podieľajú, je asi rovnako naivné, ako očakávať, že médiá, ktoré mala za bývalého režimu pod kontrolou komunistická strana, mali v úmysle objektívne informovať o odvrátenej stránke bývalého režimu. Človek nemusí byť lumen, aby pochopil, že v samotnej podstate systému je zakotvené, že médiá niekomu slúžia a nie sú to občania, komu slúžia. Hovorí sa o nich ako o strážnych psoch demokracie. Zabúda sa však dodať, že strážne psy nehryzú svojich pánov. Inak je ale prirovnanie o strážnych psoch relatívne trefné. Médiá naozaj strážia systém, aby ho neohrozoval prebytok myslenia. Skrátka, zabezpečujú, aby ľudí ani len vo sne nenapadlo, že systém je postavený na hlavu a oni sa celý život pachtia, len aby vďaka ich práci bohatla hŕstka vyvolených.

Sledujeme všetko, čo nám podstrčia pod nos - kauzy, telenovely, katastrofy, príbehy celebrít, snažíme sa napodobňovať životný štýl, ktorý je momentálne „v kurze“, žijeme životy iných namiesto toho, aby sme žili ten svoj. Ľudstvo sveta je podľa nás skazené a zlé a každý, kto sa od nás odlišuje vierovyznaním, alebo výzorom, je automaticky naším nepriateľom. Všetci svorne myslíme tak, ako tí v „telke“. Aké sú teda skutočné dôvody premyslenej mediálnej manipulácie? Čo všetko by sme našli za jej „oponou“?

Ten dôvod je opäť systémový, nejde o náhodu. Aby som to vysvetlil, pomôžem si historickým príkladom z 19.storočia. Myslíte si, že konzervatívni myslitelia, ktorí obhajovali vtedajších vladárov, mali na ružiach ustlané? Nie, paradoxne, nech bolo myslenie konzervatívnych filozofov akokoľvek reakčné a nech akokoľvek sofistikovane obhajovali záujmy tradičných elít, nedostávalo sa im od európskych panovníkov žiadnej podpory. Prečo? Jednoducho preto, že konzervatívni panovníci sa nebáli len liberálneho či socialistického myslenia, oni sa báli každého myslenia, aj reakčného. Základom bolo udržať masy v bezmyšlienkovitej disciplíne. A to je pointa: akékoľvek myslenie je nebezpečné pre udržanie systému. Dnes je stratégia podobná, hoci nemôže byť taká okatá. V informačnej dobe je pre elity najdôležitejšie odvrátiť pozornosť más od skutočných problémov a zahlcovať ich zábavným priemyslom. Pointa je tá istá - ľudia nemajú myslieť, ale poslúchať. Samozrejme, elity potrebujú ľudí schopných technicky myslieť, ale čo je dôležité - ľudia majú rozum používať inštrumentálne, nie hodnotovo. Nemajú sa zamýšľať nad podstatou, iba nad riešením technických problémov. Nemajú špekulovať nad absurditou systému, len efektívne riešiť každodenné situácie. Najvyšším spoločenským cieľom sa stala prázdna racionalita a bezobsažná efektivita. Ľudia sa premenili na akési roboty, ktorých základným cieľom je „optimálne fungovať“, prispôsobiť sa, správať sa trhovo, flexibilne, účelovo a oportunisticky. A popritom všetkom sa strojene usmievať, však nás to baví, no nie? Ako hovorieval Herbert Marcuse: „Žijeme a umierame racionálne a produktívne.“A prečo? Jednoducho preto, že systém nás takýchto potrebuje. Zdisciplinované masy konzumentov, ktorých jediná starosť je odkrútiť si to efektívne v robote, nebúriť sa za žiadnych okolností a premýšľať nad tým, či si kúpim mobil od značky X alebo Y. Cieľom muža má byť, aby ulovil čo najviac žien. Ako to dosiahne? Jedine s účesom, aký nosí Brad Pitt. Cieľom ženy má byť, aby vyzerala ako Paris Hilton a ideálne by bolo, keby aj mozog používala zhruba tak zriedkavo ako slávna Paris. Nerozmýšľať, nakupovať. Presne takých nás systém potrebuje. O tom je to celé. Médiá sú len užitočné nástroje, ako dosiahnuť tento cieľ. Nič iné.

Mainstreamové (v zmysle masové - pozn. red.) médiá sa cielene vyhýbajú tzv. alternatívnym názorom, ktoré sa z dôvodu cenzúry presúvajú na internet. Majú z nich strach?

Alternatívne myslenie je nebezpečné pre každý režim. Rozdiel je, že kým počas bývalého režimu bolo alternatívnemu mysleniu aspoň latentne priznaný status niečoho dôstojného, hoci zároveň nebezpečného a disidentského, dnes je alternatívne myslenie degradované na čosi apriórne naivné, hlúpe a bláznivé. Počas bývalého režimu každý vedel, čo je to režimistická propaganda a vedel ju odlíšiť od reality. Dnes už nie sme schopní ani tohto. Manipulácia zašla tak ďaleko, že už ani nevieme odlíšiť pravdu od lži, realitu od propagandy. A ak sa objaví nejaká alternatívna myšlienka, režimistickí intelektuáli nemajú za úlohu s ňou bojovať či polemizovať, ale ju zdiskreditovať, ignorovať, zosmiešňovať. Do mainstreamových médií sa nemôže nikdy dostať. Ak sa tam predsa len z času na čas dostane, treba jej dať status kuriozity a odplašiť ľudí od toho, aby ju brali vážne. Preto je tam vždy iba v spojitosti s niečím odpudzujúcim či komickým, buď v súvislosti s nejakými rabujúcimi anarchistami, teroristami či extrémistami, alebo v televízii nechajú prehovoriť nejakú pripitú negramotnú pani niekde na trhovisku, ktorá nevie poskladať vetu, hoci to, čo hovorí, je stokrát väčšia pravda než to, čo tvrdia režimistickí intelektuáli, rôzni hovorcovia bánk, dobre platení analytici a insitní politológovia. Cieľom je vytvoriť svet bez alternatív, svet bez myslenia. K tejto duchovnej vyprázdnenosti prispievajú výrazným dielom práve médiá. Tie dnes napríklad zminimalizovali priestor pre relácie, ktoré by ponúkali zmysluplné diskusie, originálne príspevky, netendenčné názory - jednoducho pre to, čomu sa hovorí myslenie. Ak aj náhodou v televízii natrafíme na program, ktorý ponúka aj hlbšie polemiky a informácie vedúce k podstate vecí, väčšinou sa tak stane niekedy okolo polnoci, keď už väčšina ľudí dávno spí. Žeby náhoda?

Ak by mali médiá fungovať naozaj ideálne, ako by tento stav mohol zhruba vyzerať? Je to utópia?

V prostredí súčasného konzumentského trhového systému je ťažké očakávať, že to bude inak. Médiá fungujú tak isto, ako celá spoločnosť. Dôvody ich manipulatívneho správania sú systémové, a preto nie je možné očakávať, že sa budú správať ako akési „ostrovčeky pravdy“, keď ich systém a vnútorné súvislosti tlačia do toho, aby ľudí manipulovali v záujme svojich vlastníkov a tých hore. Ako som naznačil, nie je v záujme systému, aby ľudia rozmýšľali. Médiá len napĺňajú svoje funkcie ako stabilizátory systému. Očakávať, že médiá budú hrdinský odolávať, keď všade naokolo bujnie cynický kapitalizmus, to naozaj hraničí s utópiou. Stačí sa len pozrieť na naše televízie. Ich programová štruktúra krásne symbolizuje to, čo sa deje v celej spoločnosti. Myslenie odsunuli na najneskoršie nočné hodiny, nehovoriac o tom, že mu venujeme približne dve hodinky týždenne. Akoby sme sa hanbili za to, že myslíme. Chomsky výstižne tvrdí, že zmyslom médií je „dosiahnuť, aby ľudia sledovali národnú futbalovú ligu, aby sa zaujímali o matku, ktorej sa narodilo decko so šiestimi hlavami, alebo o hocičo iné, čo im predhodia“. To všetko s jediným cieľom - docieliť stav, v ktorom je prakticky nemožné myslieť, nemožné rozmýšľať. Ak sa aj divák v médiách dopátra nejakej diskusie o dôležitých témach, tú zväčša moderátor zredukuje na 15 sekundové časové limity, do ktorých má diskutér vtesnať vlastný názor na vážne spoločenské problémy. A tomu sa dnes vraví „myslenie“, tomu sa dnes hovorí spoločenská diskusia. Napokon sme donútení prijať hru, v ktorej hranice spoločenskej diskusie určujú ľudia, ktorí nielenže nemajú ani šajnu o spoločenských problémoch, ale ktorí často nemajú ani len potrebné vzdelanie. To sú tie „celebrity“, ktoré ste spomínali.

Ako sa prejavuje cenzúra v médiách? Od koho alebo od čoho závisí, ktoré informácie sa „pustia von“ a ktoré sa obídu mlčaním? Ako je možné, že rovnaká cenzúra funguje paralelne vo viacerých „vedúcich“ médiách na trhu?

Aj tento proces opisuje veľmi presne Noam Chomsky. Jednotliví žurnalisti a komentátori často pri vstupe do mediálneho priestoru úprimne veria, že budú odhaľovať pravdu a nikomu neslúžiť. Veľmi rýchlo však zistia, že v podstate majú len dve možnosti: buď sa prispôsobia, alebo budú vylúčení. Tí, ktorí sa prispôsobia a ostanú v systéme, si čoskoro zvnútornia presvedčenia a postoje, ktoré vo svojej každodennej práci vyjadrujú a ktoré rámcujú ich činnosť. Je veľmi ťažké predstaviť si človeka, ktorý niečo hovorí a iné si myslí, najmä pokiaľ by to malo byť dennodennou súčasťou jeho života. Preto sa väčšina novinárov radšej prispôsobí a vezme si hodnoty systému za svoje. Napokon, určitý priestor pre kritiku im systém umožňuje. V rámci zdieľaného systémového konsenzu je možné kriticky reflektovať drobné problémy a úzke taktické otázky. Inštitucionálna štruktúra systému a jeho podstata sa však voči nezávislému mysleniu stavia nepriateľsky. Ak by sa novinár s takýmto nezávislým názorom našiel, potom nasledujú sankcie systému. Takýto človek nie je zavretý do väzenia ani prenasledovaný. Sankcie systému pôsobia inak a to tak, že si takýto novinár viac nenájde miesto v korporačnom systéme médií. Niekde na okraji systému, v nejakom malom lokálnom rádiu či v alternatívnej tlači, sa azda zamestná - jeho vplyv na auditórium však bude marginalizovaný. Nevyjadrovať tendenčné názory systém trestá vylúčením z mainstreamových médií. Začínajúci novinári majú podľa Chomského plno ilúzií o úprimnom spravodajstve a šírení skutočnej pravdy. Ibaže onedlho po nástupe do redakcie sú informovaní šéfredaktorom, že sú príliš emocionálni, že sa príliš angažujú do konkrétnej reportáže, že by mali písať viac „objektívne“. Inými slovami, vedenie im naznačí, že ak budú vystrkovať rožky, môžu sa tiež pobrať inam. Väčšinou sú novinári dosť inteligentní na to, aby pochopili, že boj s veternými mlynmi nemá zmysel a jednoducho píšu tak, ako predpokladajú, že potešia svojich chlebodarcov. Veď ide o kariéru. Priamy nátlak ani nie je nevyhnutný.

Ako v tomto kontexte vnímate slovenské médiá? V diskusiách pod článkami najznámejších slovenských denníkov ľudia napríklad v súvislosti s údajnou smrťou Usámu Bin Ládina novinárov opakovane vyzývali, aby prestali písať klamstvá a zavádzať verejnosť. Je táto reakcia novým fenoménom?

To, že ľudia nedôverujú výkladu zo strany etablovaných médií, nie je nič nové. Mediálnej manipulácii paradoxne oveľa dôslednejšie podliehajú vzdelanejšie vrstvy, no bežní ľudia, ktorí sa učia životu priamo zo skúseností, mediálnej ideológii jednoducho neveria. Sú to preto práve vzdelanci, politici, novinári či verejne činné osoby, ktoré sú vystavené najsilnejšiemu indoktrinačnému náporu a ktoré reprezentujú najlepšie zmanipulované objekty systému. Dôvody sú rôzne. Jeden je prozaický - vzdelaní ľudia omnoho viac čítajú a zaujímajú sa o politické diskusie. Práve preto má na nich priama politická indoktrinácia silnejší vplyv. Ľahká manipulovateľnosť týchto ľudí súvisí aj s ich spoločenským postavením. Zväčša ide o privilegované elity, ktoré zdieľajú záujmy vládnucich tried. Isté je, že ten najvyšší stupeň „martixu“ neprenikne nikdy medzi masy. Je to podobné ako v Orwellovom románe 1984. Bežní ľudia, ktorým Orwell v románe hovorí „proléti“, nevnímajú svet prostredníctvom systémovej ideológie. K elitám ako takým pociťujú nedôveru. Je to tak aj v súčasných akože-demokratických režimoch. Systém sa zväčša ani nepokúša masy priamo ideologicky manipulovať a politicky vymývať, efektívnejšia je ohlupovacia taktika cez rôzne sitkomy, telenovely a stupídne súťaže. V istom okamihu však ľudia na vlastnej koži pociťujú, ako s nimi elity zametajú, napríklad v čase hospodárskej krízy. Vtedy sa už začínajú ozývať aj voči tomu, čo im servírujú režimistickí intelektuáli a novinári v médiách. V tejto situácii sa nachádzame aj dnes a môže sa to javiť ako nový fenomén. Ale historicky sa pravidelne opakuje, hoci v minulosti sa odpor vzniesol voči iným indoktrinačným inštitúciám, napríklad voči cirkvi či rodine. Dnes sú na pretrase médiá. Uvidíme, aký mechanizmus manipulácie bude systém na zdisciplinovanie más používať v budúcnosti. Žiadna hegemónia však netrvá večne, v tom je určitá nádej

Práve v súvislosti s poslednými udalosťami v USA sa objavujú odkazy na spomínaný román Georga Orwella 1984, v ktorom má „Veľký brat“ životy a názory všetkých pod absolútnou kontrolou. V odbornej terminológii sa dokonca objavuje aj slovné spojenie „orwellovský jazyk“. O čo ide?

Ide o to, že sa vytvára systém určitých magických slov, ktoré vo verejnosti vyvolávajú pozitívnu či negatívnu odozvu už len svojím vyslovením. Slová ako „slobodný svet“, „reformy“, „voľná konkurencia“, „zodpovednosť“ na strane jednej či slová ako „komunizmus“, „extrémizmus“, „terorizmus“, „populizmus“ na strane druhej, možno použiť ako náhradu argumentu, pretože majú ustálený manipulačný význam. Namiesto nepopulárneho termínu „kapitalizmus“ sa použije „slobodný obchod“, na označenie tvrdých asociálnych politických krokov sa použije súslovie „ozdravujúca reforma“, na vysvetlenie vlády politických elít sa využije populárny pojem „vláda ľudu“ (demokracia) a pod. Slovám sa skrátka účelovo pridávajú opačné významy, tak ako v Orwellovej knihe. Otroctvo sa stáva slobodou, sloboda sa stáva otroctvom, vojna je mierom, mier zas vojnou. Orwellovský New Speak sa stáva základom demokratickej propagandy. Možno ešte lepšie než Orwell na moderný spôsob vykonávania moci a manipulácie upozornil francúzsky filozof Michel Foucault. Podľa neho žijeme v spoločnosti dozerania, v ktorej máme pocit, že sme neustále pod kontrolou. Niečo ako skrytá kamera, ktorá by nás všade sprevádzala. A my by sme nevedeli, či je práve zapnutá alebo vypnutá. Mohla by byť pokojne celý čas vypnutá, no my by sme sa správali presne tak, ako sa od nás očakáva. Lebo - čo ak? Nosíme si v hlave „vnútorného policajta“, ktorý je efektívnejší než všetky represívne mechanizmy štátu. Uvedomme si, že moderný systém je z hľadiska kontroly ľudí omnoho efektívnejší, než bola totalita. Dnes už nejde iba o to, aby ste robili to, čo sa od vás chce. Dnes je dôležité, aby ste aj chceli robiť to, čo sa od vás chce. Kedysi stačilo mať pod kontrolou telá ľudí, aby otročili na panskom, aby nezbíjali, aby fyzicky poslúchali. Myslieť si mohli, čo chceli, museli len navonok poslúchať. Dnes je to iné. Systém zašiel ďalej. Dnes ide o to, aby spacifikovali naše hlavy. Keď si k tomu pridáte špecifický jazyk, ktorý nás nepriamo núti rozmýšľať v individualistických a vlastníckych kategóriách, zistíte, že propaganda a kontrola nie je dnes už len doménou tajných služieb či verejnej politiky, ako to bolo v bývalom režime, ale prenikla nám až do spální, až do našich najvnútornejších pocitov. Je to ako v závere románu 1984, keď hlavný hrdina podľahne všetkému mučeniu, tlaku a propagande a nakoniec sa vzdá logiky aj zdravého rozumu. Uverí dokonca tomu, že miluje Veľkého brata. V tomto štádiu sa dnes nachádza väčšina ľudí, ktorá sa vyjadruje k spoločenským témam.

Ako sú na tom slovenské médiá vo všeobecnosti? Ich najväčšie pozitíva a negatíva?

Slovenské médiá sú v prvom rade mimoriadne provinčné. Neexistuje v nich ani len zdanie plurality či objektivity. V zahraničných médiách sa novinári niekedy snažia ísť po krku nadnárodným koncernom a ekonomickým gangsterstvám, ktoré sa dejú. Pretože o tom je život. U nás sú korporácie nedotknuteľné a médiá idú po krku iba politikom, samozrejme, len tým nepohodlným. Je to až ubíjajúce, aký monotónny obraz sveta ponúkajú. Prakticky všetky do jedného šíria tie isté bludy, nesnažia sa ani len navodiť ilúziu myšlienkovej konfrontácie. Malý príklad za všetky. Britský analytik Stuart Hall, predstaviteľ kulturálnych štúdií, chcel na príklade politickej televíznej diskusie v BBC ukázať, aká je moc redaktora v televíznej diskusii a ako možno vďaka nemu vmanipulovať verejnosť k prijatiu určitého názoru. Na príklade televíznej relácie ukázal, ako moderátor pomáha konkrétnemu politikovi. Nie však tým, že by mu nadbiehal, ale práve naopak - tým, že sa na chvíľku akoby pozabudne a názor tohto politika označí za nesprávny. Tým mu dáva do ruky obrovskú zbraň, pretože tento politik odrazu má viac priestoru v relácii, aby mohol vysvetliť svoj názor a zároveň má aj väčšie sympatie divákov, ktorí automaticky držia palce politikovi, ktorého si dovolil moderátor napadnúť. V Anglicku je totiž takýto postup moderátora niečím absolútne neprípustným. Hall ukazuje, ako sofistikovane manipulácia prebieha v BBC. A teraz si to porovnajme zo Slovenskom.

Myslíte, že tu niekto potrebuje vymýšľať takéto sofistikované mechanizmy manipulácie? Spomeňme si napríklad na reláciu Pod lampou, ktorú vedie vysoko neprofesionálnym spôsobom Štefan Hríb a zložením hostí a sugestívnymi otázkami priamo propaguje neokonzervatívnu ideológiu. S posvätením verejnoprávnej televízie. Takáto okatá forma manipulácie v BBC neprichádza do úvahy. To len dokazuje, že britská mediálna kultúra je nielen prinajmenšom o stupeň vyššie, ale že aj manipulačné metódy sú oveľa sofistikovanejšie, jemnejšie a odohrávajú sa v úplne inom kontexte. U nás stále prevládajú tie najprimitívnejšie manipulačné taktiky a všetci predstierajú, že tak je to v poriadku, že tak to má byť. Taká veľká spokojná dedinka na okraji gubernie, to sme my. Hm, ale chceli ste aj pozitívum slovenských médií. Tým najväčším je asi to, že sú tak nesmierne nedôveryhodné, že ich vlastne nikto neberie vážne. Je napríklad veľmi ťažké ukázať, že povedzme BBC manipuluje. A pritom ona naozaj manipuluje. Na to, aby ste dokázali, že manipuluje povedzme Markíza alebo SME, na to nepotrebujete nič, len oči a uši. Dokazovať sa musí skôr opak. Čiže pozitívom je, že naše médiá pôsobia ako systémové stabilizátory veľmi rozpačito. Kým je dobre, nemusí sa to tak javiť. Keď však pôjde do tuhého, rozpadne sa im to ako domček z karát. To je rozhodne fajn.

Novinkou na slovenskom trhu je systém Piano, ktorý združuje deväť vybraných médií - Pravdu, SME, Hospodárske noviny, Týždeň, Šport, PC revue, TV JOJ, Medialne.sk a MeeToo.sk. Piano prinieslo platby pre čitateľov - platiť musia v prípade, že si chcú prečítať krátke komentáre alebo recenzie, prípadne napísať svoj názor a zapojiť sa do diskusie pod vybraným článkom. Mnohí ľudia poukazujú na to, že ide práve o nástroj mediálnej manipulácie - bežné spravodajstvo je na webe prístupné tak ako doteraz, situácia sa mení najmä pre „diskutérov“. Je takéto spoplatnenie účasti na diskusiách, na ktorých by médiám až tak záležať nemuselo, vo svete bežné?

Je to rozhodne zábavný posun, keď už od vás odrazu niekto chce, aby ste za vymývanie mozgov aj platili poplatky. Ale povedzme si úprimne - kto tak asi na tých fórach, povedzme na sme.sk diskutuje. Polovica prispievateľov nie sú reálni ľudia, ale len vymyslené nicky (krycie prezývky - pozn. red.), ktoré obhospodarujú centrály politických strán, rôzne záujmové skupinky a často aj sami novinári. Možno niekomu začalo vadiť, že na fóra občas prenikli aj reálni ľudia z mäsa a kostí, ktorí vyjadrili iný názor. A tak sa zaviedli poplatky, aby ich odplašili. Ostane len „tvrdé“ jadro, ktoré sponzorujú politické centrály a naši mediálni mágovia sa budú môcť zasa spokojne zalizovať, ako vyriešili problém. Na druhej strane, poviem vám úprimne, že spoplatnenie komentárov je bohovská vec. Odkedy k tomu došlo, prestal som ich čítať a menej sa rozčuľujem. Jednoznačne to zvýšilo kvalitu môjho života.

Ľudia sa často na médiá obracajú ako na poslednú inštanciu, ktorá obháji ich práva - v istých prípadoch médiám naozaj nemožno uprieť aj pozitívne zasahovanie do diania. Médiá - na jednej strane sa zastávajú pravdy a spravodlivosti a na druhej strane sú tými, kto tieto princípy beztrestne porušuje. Ako z tohto chaosu von?

Pri analýze médií opisujem systémové tendencie. Samozrejme, môže sa stať, že médiá na niečo prídu a pomôžu. Som síce presvedčený, že ak prídu na niečo veľké, vždy je v tom nejaká spravodajská hra a niekoho záujem, buď hospodárskeho konkurenta, politického rivala a podobne, jednoducho niekoho, kto informáciu poskytne a zatlačí na správnych miestach, aby sa uživila. V malých kauzách, ako napríklad, že správca bytového družstva defraudoval dvesto eur, môžu médiá naozaj pôsobiť užitočne a efektívne. Ak však nadnárodná korporácia zdefrauduje dvesto miliónov eur, nikdy sa o tom cez médiá nedozviete. Napokon - netreba zabúdať, že ani médiá nepovažujú ľudí za úplných bláznov. Musia im ponúkať v zásade realistický obraz sveta a aj manipulácia musí prebiehať nenápadne. Zdanie plurality a dostatočnej kritickosti je jeden zo základných manévrov, ako si médiá získavajú dôvery ľudí. Matrix funguje efektívne iba vtedy, keď ľudia uveria, že nežijú v matrixe.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré - ak človek prestane slepo prijímať všetko, čo vidí v televízii a číta v novinách, vzniká akýsi „medzipriestor“ pre jeho slobodné myslenie. Kde všade je možné hľadať a nájsť pravdu?

Pravda je dole, na ulici, všade tam, kde nie sú nablýskané výklady, všade tam, kde nie sú peniaze a komerčné záujmy. Nájdete ju v knihách, ktoré nevydávajú korporácie, nepodporujú režimové občianske združenia, ktoré necitujú etablovaní intelektuáli. Nájdete ju na internete, na stránkach, na ktorých vám reklama nebude vypichovať oči každé dve minúty. Nájdete ju na pochodoch za sociálne práva, za ochranu životného prostredia, všade tam, kde sa tvrdí, že iný svet je možný. Určite ju nenájdete v mainstreamových médiách. Očakávať od médií, že vám budú hovoriť pravdu, je taká istá hlúposť, ako očakávať od bankového úradníka, že vám povie niečo objektívne o spravodlivom nastavení daňového systému. Jednoducho, treba používať zdravý rozum a vždy sa pýtať: komu táto informácia vyhovuje? Ak dospejete k záveru, že vyhovuje len tým najslabším, začnite sa ňou zaoberať. Pretože tam zákonite nepôjde o záujmovú hru. Slobodne myslieť je dnes ťažšie než kedykoľvek v dejinách. Ale stále to možné je.

(Rozhovor pripravilaLucia Žatková, vyšiel v týždenníku Púchovské noviny 7. 6. 2011) Foto: Púchovské noviny

Ľ. Huďo - K masmédiám

Válka podle médií

Otazky na telo - redaktor STV Lubomir Hudo

Komu patria mádiá? Kto je mienkotvorca?