Snahlas - on-line úložisko súborov a záloh

noveslovo.sk

Európska únia sa ponára do stále väčších problémov. Nejde pritom len o ekonomiku či sociálne otázky. Na frak dostávajú základné hodnoty, na ktorých pôvodne vznikla, resp. ktoré mala rozširujúca a vnútorne sa integrujúca EÚ šíriť do celej Európy, i mimo starého kontinentu. EÚ je čoraz menej úniou skutočnej slobody, rovnosti, reálnej demokracie, solidarity bohatých s chudobnými a silných so slabými. Odhodlaná účasť najvplyvnejších štátov EÚ na druhej devastačnej vojne pre získanie kontroly nad zásobami fosílnych palív je jedným z posledných klincov do rakvy, v ktorej ležia takmer mŕtve vznešené hodnoty zakladateľov a prvých budovateľov európskeho zjednocovania.

Ale o tom až v druhej časti, lebo teraz (takmer) každého na Slovensku (a môžete si byť istí, že aj inde v EÚ) viac trápia vnútorné problémy únie. Predovšetkým ekonomické. Čoraz viac totiž doliehajú na plecia radových Európanov. Hoci v životnej úrovni sú medzi národmi (štátmi) rozdiely – chudobný na Slovensku sa má inak než chudobný v Nemecku či vo Francúzsku – trend je rovnaký: zväčšujúce sa príjmové a majetkové rozdiely vnútri spoločnosti, prenášanie bremena verejných výdavkov na horšie zarábajúcich, okliešťovanie verejných služieb. S tým priamo súvisí zhoršovanie životnej úrovne významnej časti verejnosti, niekde rast nezamestnanosti a všade ekonomické problémy sprevádzané vysokými verejnými dlhmi.

Neznie to neuveriteľne, že som ešte nestretol človeka, ktorý by si dookola lámal nohu opakovanými skokmi z toho istého schodíka v presvedčení, že toto mu pomôže vyliečiť sa. Znie to neuveriteľne, ale európski lídri sa správajú presne tak. Opakovane a dookola „ordinujú“ chorej ekonomike liečbu, ktorá evidentne zlyháva, ba spôsobuje čoraz väčšie problémy. Vlády musia na jednej strane šetriť a znižovať verejné výdavky, na druhej zvyšovať záchranné balíky peňazí na pomoc súkromným bankám. A na pomoc iným vládam, ktoré sa dostávajú do čoraz hlbších problémov, lebo sa usilujú šetriť a znižovať verejné výdavky.

Namiesto príčin sa riešia dôsledky

Dôkazom je dianie v krajinách, ktoré spustili „dlhovú krízu“. Všetkým, ktoré už dostali európsku pomoc – Grécko, Írsko, Portugalsko – vydáva „trojka“ - Európska centrálna banka (ECB), Európska komisia (EK) a Medzinárodný menový fond (MMF) - pokyny, aké opatrenia majú ich vlády prijímať. A potom ich pravidelne hodnotí, ako sa im darí tieto pokyny plniť. Jej pôsobenia však nápadne pripomína koncepčné dokumenty „reformy“ zdravotníctva za čias ministra Rudolfa Zajaca, ktoré u starých ľudí presadzovali výlučne symptomatickú liečbu. Je totiž lacnejšia, ale nesústreďuje sa na odstránenie choroby ako takej (jej príčin), ale len na potlačenie jej prejavov (symptómov) – bolesti, vyrážok, horúčok atď.

Aj pokyny trojky sa sústreďujú na zníženie verejných dlhov, ale zjavne neberú do úvahy skutočné príčiny, dôvody, teda politiku, ktorej prejavom je zvyšovanie závislosti vlád od požičaných peňazí. Mimochodom, príbuznosť oboch prístupov nie je vôbec náhodná. Nie je to cieľom tohto článku, ale tá príbuznosť je prirodzeným dôsledkom toho, že obe tieto politiky vychádzajú z rovnakých ideologických základov neoliberalizmu. Ak by „liečbu“ zadlžených krajín EÚ zverili R. Zajacovi, vyzerala by úplne rovnako, hoci ju teraz „ordinujú“ slovutní ekonómovia a R. Zajac je „len“ lekár (ktorý však – mimochodom - neoliberálnej ekonomike rozumie veľmi dobre, veď v nej roky podniká).

Táto „symptomatická liečba“ však nemôže byť úspešná a napriek prvým výsledkom ani nebude. O jej neúspechu v Grécku niet pochýb už teraz. Papandreuova vláda presadzuje stále nové a nové reštriktívne opatrenia, ktoré však nestačia ani len na zníženie verejného dlhu, nieto ešte na naštartovanie hospodárskeho rastu. Grécka ekonomika sa potáca v recesii, hospodárstvo namiesto rastu padá strmhlav nadol a verejné úspory tento trend ešte prehlbujú. Súkromná sféra nemá chuť a ani prostriedky, aby novými investíciami prispela k zlepšeniu vývoja ekonomiky, verejná je nútená správať sa rovnako. Stokrát môžeme odsudzovať „lenivých“ Grékov, že namiesto toho, aby začali „makať“ stále štrajkujú, autori reštriktívnej politiky s tým jednoducho mali počítať. Inak sú ich návody iba akademickými riešeniami, vhodnými do vedeckých štúdií, nie pre reálnu politiku. Suma sumárum – realita ukazuje, že nadiktovaná reštriktívna politika v Grécku nevedie k želanému výsledku.

Írsko má rekordnú nezamestnanosť

Avšak iba zdanlivo je to lepšie v Írsku a Portugalsku. Tieto dve krajiny na tom neboli tak zle ako Grécko ani na začiatku krízy a skôr než ich zruinovali burzoví špekulanti, zasiahol euroval. Zatiaľ sa im darí plniť reštriktívne makroekonomické plány, ale o ich udržateľnosti možno vážne pochybovať. Posledná hodnotiaca správa Írsko chváli za šetrenie a znižovanie schodku verejných financií, ale zároveň dôrazne varuje írsku vládu, aby okamžite riešila hrozivo vysokú nezamestnanosť. Zástupca riaditeľa európskeho oddelenia Medzinárodného menového fondu (MMF) Ajai Chopra pred dvoma týždňami na ekonomickej konferencii v írskom meste Kenmare upozornil, že „nezamestnanosť je stále veľmi, veľmi vysoká, dokiaľ sa nezačne znižovať, šampanské nebudeme môcť otvoriť“. Miera tamojšej nezamestnanosti prekročila 14,5 % a je najvyššia za posledných 17 rokov!

Írska vláda na jar vyhlásila, že v dôsledku prijatia takmer 100-miliardovej pomoci zníži verejný dlh už v tomto roku o 6 mld €. Časť z toho má pokryť aj zvyšovanie príjmov. O tom však možno mať vážne pochybnosti. V rámci neoliberálnych reforiem zo začiatku tohto storočia Írsko znižovalo dane, najmä pre podniky. Vláda aj teraz deklarovala, že podnikovú daň, ktorá je na úrovni 12,5 %, nebude za nijakých okolností zvyšovať. Pritom od roku 2007 sa hrubý národný produkt Írska zmenšil o 15 percent a daňové príjmy klesli zo 47 miliárd € na 31,5 miliardy, čiže spadli na úroveň roku 2003. „Za týchto okolností si nemôžeme dovoliť terajšiu úroveň verejných výdavkov. Musia sa vrátiť na udržateľnú úroveň zodpovedajúcu veľkosti našej ekonomiky,“ vyhlásila írska vláda a jasne teda dala najavo, že úsporné opatrenia zaplatia radoví občania. Rekordný nárast nezamestnanosti a pokles príjmov radových občanov však jednoducho nemôže viesť k udržateľnému ozdraveniu ekonomiky a už vôbec nie k jej dlhodobému rastu.

Svedčí o tom aj najnovší vývoj v Portugalsku, ďalšej krajine, ktorá dostala pôžičku z eurovalu a ktorej vláda sa preto musí podrobiť pokynom EK, MMF a ECB. Na jar autori pokynov tvrdili, že Portugalsko čakajú dva roky recesie, ktorá sa bude postupne zmierňovať a od r. 2013 začne tamojšia ekonomika mierne rásť. Tento rok mal pokles dosiahnuť 2 %, v budúcom mal byť tesne pod touto úrovňou. Realita ukazuje, že tohtoročný pokles bude 1,9 – 2,0 %, ale návrh portugalského rozpočtu na budúci rok spred dvoch týždňov počíta s poklesom domácej ekonomiky o 2,8 %! „To signalizuje, že hospodárstvo sa nachádza v hlbšej recesii, než sa predpokladalo,“ upozorňuje agentúra Reuters a dodáva, že „očakávaný pokles je výrazne vyšší než 2 %, s ktorými počíta záchranný plán EÚ a MMF dohodnutý v máji. Okrem toho to bude najvýraznejší pokles portugalského HDP za niekoľko ostatných desaťročí.“

Portugalsko upadá do stále hlbšej recesie

Portugalská vláda sa napriek tomu usiluje dodržať podmienky „trojky“ a počíta na budúci rok s poklesom deficitu na 4,5 % HDP z 5,9 % HDP v tomto roku. Podľa hospodárskych novín Diario Economico vláda pre slabší ako odhadovaný výkon ekonomiky v roku 2012 pripravuje dodatočné škrty vo výdavkoch, aby zredukovala rozpočtový deficit tak, ako sľúbila veriteľom. Avšak už doteraz zvyšovala dane (samozrejme, najmä spotrebné a DPH) a škrtala v sociálnej oblasti. Lenže centrálna banka vláde odporúča ďalšie škrty, hoci podľa Reuters „experti odhadujú, že k poklesu prispievajú aj úsporné opatrenia, na ktorých sa Lisabon dohodol s EÚ a MMF“ a prezident Anibal Cavaco Silva tento týždeň varoval, že ak ekonomika nezačne opäť rásť, alebo ak sa zhoršia finančné podmienky v eurozóne, Portugalsko bude potrebovať ďalší záchranný program.

A to vôbec nie je nereálne, lebo napr. v 2. štvrťroku 2011 sa portugalskej ekonomike darilo lepšie, ako sa očakávalo. HDP krajiny za tri mesiace do konca júna stagnoval oproti predchádzajúcemu kvartálu, kedy klesol. Teraz je zrejmé, že išlo len o dočasný jav, ktorý trval veľmi krátko. A pesimistické varovania vyzerajú oveľa reálnejšie než optimistické predpovede.

Aby neoliberáli zvalili vinu za vlastné chyby na niekoho iného, rozširujú lživé tvrdenie, že na juhu Európy žijú povaľači, ktorým sa jednoducho nechce robiť. Túto tézu veľmi presvedčivo v zaujímavom článku vyvracia analytik TRIM Brokers Peter Margetíny. Nie na základe osobných skúseností dovolenkárov („nespokojní s otrasnou obsluhou v reštaurácii, pokazenou stravou, všetky lekárne mohli byť počas obednej prestávky zatvorené dlhšie, ako by očakávali a akákoľvek sťažnosť si vyžadovala horu byrokracie“), ale na základe jasných údajov dokazuje, že na juhu Európy nežijú povaľači.

Zamestnanci na juhu Európy zvyknú pracovať viac hodín ako ich kolegovia na severe. Až na Taliansko je aj podiel populácie na pracovnej sile podobný v silnejších krajinách Európy. Produktivita práce v Grécku rástla neuveriteľne rýchlym tempom v predkrízových rokoch a jej rast v Portugalsku bol na úrovni iných západných krajín EÚ. Navyše práve Španielsko a Taliansko nemali veľké rozpočtové deficity (Španielsko malo dokonca rozpočtový prebytok) a pôžičky z „bezproblémových“ krajín EÚ tam tiekli do súkromného, nie verejného sektora. „Je teda na mieste spochybniť vyhlásenia, že obrovské rozpočtové schodky južných krajín sú zodpovedné za krízu,“ tvrdí P. Margetíny. Porovnanie štátnej pomoci ukazuje, že krajiny západnej a severnej Európy dávajú svojim ľuďom oveľa viac. A južanské penzie nie sú zvlášť štedré, ani v pomere k príjmom, v porovnaní so zvyškom západnej Európy.

Sebecká neoliberálna EÚ

Aby tento článok nedosiahol nečitateľnú dĺžku, nebudem rozoberať stav ekonomík a verejných financií tých európskych štátov, ktoré majú štedrejšiu sociálnu politiku, väčší podiel štátu na ekonomike a najmä vyššie dane (a odvody). Iba v jednej vete skonštatujem, že Švédsko, ktoré je týmito atribútmi dobre známe, udržuje dlhodobo prebytkový štátny rozpočet, ktorý sa do deficitu dostal iba v dvoch krízových rokoch. Ale vlani sa už opäť vrátil k prebytku (0,2 % HDP). Ak k tomu pridám vyhlásenie jedného z účastníkov stredajšieho summitu v Bruseli, že dohoda lídrov je potrebná, aby „banky konečne začali požičiavať a ľudia tieto peniaze míňať“, musí byť každému jasné, že aktuálna politika európskych lídrov nás nevedie k udržateľnému riešeniu dlhových problémov.

Komentátor The Financial Times John Kay tento týždeň napísal, že „sanácie krízových krajín si želajú finančné trhy a minister financií USA Tim Geithner svojimi výzvami k dôraznému riešeniu krízy pôsobí ako vyslanec amerických investičných bánk“. A dodal, že „európski lídri vojnu s trhmi prehrajú nie preto, že nenájdu dostatok zdrojov, ale preto, že v skutočnosti bojujú s realitou“ . Kay to asi myslel inak než ja, ale so samotným konštatovaním súhlasím. Vývoj v troch krajinách, ktoré sa už podriaďujú pokynom EÚ a MMF ukazuje, že neoliberálna únia nemôže úspešne prežiť. Opatrenia v Grécku, Írsku a Portugalsku idú proti všetkému, pre čo Európska únia vznikala. Rúca sa úspešný ekonomický model, ktorého súčasťou je sociálny štát, založený na solidarite bohatých s chudobnými a rovnomernejšom rozdeľovaní hospodárskeho produktu, čo posilňuje jeho stabilitu.

Ak sa Európska únia stáva nástrojom na presadzovanie sebeckej neoliberálnej spoločnosti, nemožno sa čudovať, že čoraz viac Európanov sa k nej stavia negatívne. A nemožno očakávať, že to zmenia nezmyselné marketingové kampane, z ktorých finančne profitujú práve tí, ktorí Únii zatĺkajú klince do rakvy.

Európska únia sa ponára do stále väčších problémov. Nejde pritom len o ekonomiku, či sociálne otázky. Na frak dostávajú základné hodnoty, na ktorých pôvodne vznikla, resp. ktoré mala rozširujúca sa a vnútorne integrujúca sa EÚ šíriť do celej Európy, i mimo starého kontinentu. EÚ je stále menej úniou skutočnej slobody, rovnosti, reálnej demokracie, solidarity bohatých s chudobnými a silných so slabými. Odhodlaná účasť najvplyvnejších štátov EÚ na druhej devastačnej vojne kvôli získaniu kontroly nad zásobami fosílnych palív je jedným z posledných klincov do rakvy, v ktorej ležia takmer mŕtve vznešené hodnoty zakladateľov a prvých budovateľov európskeho zjednocovania.

Európska únia je dnes dvojnásobne väčšia ako v čase svojho vzniku (ako Európske spoločenstvá). Nové členské štáty museli (a musia) spĺňať náročné kritériá. Bohužiaľ, čoraz väčšiu váhu v nich majú hospodárske, vychádzajúce z neoliberálnej ideológie „slobodného trhu“, ktorá sa stala určujúcou pre spoločnú ekonomickú politiku Únie. Pritom najmä v tzv. starých členských krajinách politici už dlho lamentujú nad tým, že Únia sa akoby odtrhla od radových občanov, čoraz menej ľudí prejavuje kladný vzťah k EÚ, čoraz menej voličov sa zúčastňuje na voľbách do Európskeho parlamentu. Samotné bruselské inštitúcie vynakladajú obrovské prostriedky na „euromarketing“, robia rôzne kampane, ale posilňovanie európskej identity u občanov čl. krajín to neprináša.

Niet sa čo čudovať, keďže pravicoví politici po (takmer) celej Európe premieňajú Úniu na obrovské neoliberálne laboratórium a likvidujú to, čo nás od zvyšku sveta výrazne odlišovalo (a desaťročia prispievalo k rastu nielen ekonomiky, ale aj blahobytu, rozvoju vzdelania, vedy, kultúry, športu). Z EÚ sa stala predovšetkým ekonomická únia, čoraz menej únia iných ako ekonomických hodnôt, kategórií. Rezignácia európskych politikov na posilňovanie sociálnych, kultúrnych, demokratických hodnôt sa prejavuje aj v ich zahraničnej politike.

Náklady na vojnu a verejné dlhy

Nikdy doteraz sa (kľúčové) európske štáty nepodieľali na útočných vojnách v takom rozsahu, ako za posledných 10 rokov. Mier - jeho šírenie a ochrana aj mimo starého kontinentu - patril od samého počiatku k základným hodnotám európskej integrácie a bol prvým a najdôležitejším impulzom k nej. Nečudo, veď to boli práve katastrofálne skúsenosti s dvoma svetovými vojnami, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili najnovšie európske dejiny a práve Európania na vlastnej koži pocítili najviac – navyše krátko po sebe - akú hrôzu vojnové konflikty znamenajú.

Keď som ako druhák na gymnáziu povedal, že bojovať za mier, to je ako súložiť za panenstvo, musel som sa spovedať až v riaditeľni. Ale väčšine ľudí sa to aj tak páčilo ako trefné odhalenie nezmyselného predstierania neúprimného pacifizmu komunistických režimov. Nie je žiadny dôvod, aby to neplatilo aj vo vzťahu k iným režimom. Účasť rozhodujúcich európskych krajín na vojnách v Iraku a v Líbyi v pozícii agresorov je nielen nezmazateľnou krvavou škvrnou na ich politických vodcoch. Je tiež popretím kľúčových hodnôt, na ktorých vznikla Európska únia. Vývoj v Afganistane (to je však iný prípad, ako arabské štáty), Iraku a najnovšie aj v Líbyi ukazuje, že použitím hrubej vojenskej sily sme nedokázali rozšíriť mier, ale ani ľudské a občianske práva v našom ponímaní do žiadnej z napadnutých krajín. Následky vojny v Iraku dokazujú, že v Európskej únii je vrcholná politika pod tlakom síl, ktorým nejde o budovanie demokracie rešpektujúcej deklarované ľudské a občianske práva, ale o ovládnutie čo najväčších zásob fosílnych palív, o rozšírenie svojej ekonomickej moci.

Iba lacné ovládnutie dôležitých energetických zdrojov totiž umožňuje neoliberálnemu kapitalizmu zakryť svoju terajšiu hlbokú krízu. Môže byť impulzom pre rast na komoditných trhoch, môže posilniť hodnotu akcií energetických gigantov, môže vytvoriť nové „investičné príležitosti“ pre rôzne fondy. Je typické, že v čase, keď sa pre európskych politikov stalo znižovanie verejných dlhov všemocným zaklínadlom, ktoré má ospravedlniť škrtanie „verených výdavkov“, viedli niektoré európske krajiny brutálnu vojnu proti Líbyi. Vojnu, ktorá nebola zadarmo, nestála málo a neplatili ju súkromné firmy, ani jednotlivci zo svojich zdanených príjmov. Koľko užitočných pracovných miest by mohol verejný sektor vytvoriť za peniaze, ktoré sa vynaložili na vojnu proti Líbyi? O koľko bolo možné týmito peniazmi znížiť verejné dlhy štátov, ktoré sa na vojne zúčastnili?

Záchrana neoliberálneho kapitalizmu

Bohužiaľ, neexistuje najmenší dôvod domnievať sa, že by vývoj na severe Afriky mohol ísť iným smerom, než vývoj v Iraku. Ak už také mainstreemové médium ako TV Markíza vyratúva sociálne výhody, ktoré Líbyjčanom poskytoval Kaddáfiho režim a vzápätí konštatuje, že o ne ľudia určite prídu, kritika postupu (európskych) mocností v tejto krajine nie je len výkrikom ľavicových extrémistov. Bezplatné štúdium na ktorejkoľvek univerzite v zahraničí, príspevky na kúpu auta, lacné či úplne bezplatné potraviny a energie, ako aj bývanie a ďalšie sociálne výhody, ktoré doteraz Líbyjčania mohli využívať – to všetko si vyžadovalo nemalé financie. Ak to všetko teraz zanikne – o čom nikto, okrem nadšených revolucionárov v uliciach líbyjských miest – nepochybuje, bude to v súlade s hodnotami, ku ktorým sa hlási Európska únia?

A kam tie obrovské finančné zdroje, ktoré si takáto sociálna politika vyžadovala, odteraz potečú? Sú to vyprahnuté burzy, krachujúce investičné banky a rôzne podivuhodné fondy, ktoré zúfalo bažia po nových peniazoch, aby s nimi opäť mohli špekulovať v megakasíne neoliberálneho kapitalizmu. Nech to ešte stále znie ako neuveriteľná konšpirácia, „trhy“ nás môžu zaslepiť ďalšími krátkodobým rastom - ktorý bude vyzerať ako koniec krízy – iba tak, že odniekiaľ získajú nové financie. Ak časť ziskov z predaja fosílnych palív v Líbyi už nebudú dostávať v podobe dotácií tamojší obyvatelia, môžu si ich rozdeliť ťažobné a energetické koncerny, ich akcionári, investičné banky a fondy a skutočne tak môžu na istý čas oživiť upadajúce burzy.

„Nedostatok demokratických procedúr“ je slovné spojenie, ktoré už niekoľko rokov počuť na európskej úrovni veľmi často. Rozsiahle občianske protesty, plné ulice (nielen) európskych metropol, stanové tábory štrajkujúcich študentov a vôbec mladých ľudí, ale i plazivo rastúca popularita extrémistov na starom kontinente dokazujú, že nedôvera Európanov v našu Úniu nie je vymysleným problémom. Hospodárske zjednocovanie Európy dostáva vážne trhliny. O to dôležitejšie pre budúcnosť EÚ je, aby ľudia videli aj iné dôvody, pre ktoré Únia má existovať. Aká je však v tejto situácii nádej, že po skončení vojny pomôže Brusel Tripolisu vybudovať skutočne demokratický, slobodný, solidárny štát?

Nočná mora je nepríjemná, zlá a ubíjajúca, ale má jednu výhodu. Je to len sen. Stačí sa prebudiť, stačí precitnúť, stačí začať vnímať realitu a pochopiť ju a všetko môže byť inak. Európska únia je dobrý a nádejný projekt, ktorý vznikol zo správnych a ušľachtilých pohnútok. Je aj v našom záujme, aby jej budúcnosť nebola čierna.

Autor je člen Výboru NR SR pre európske záležitosti (Smer-SD)

Před krachem eurozóny jsem varoval včas

14.2.2012

zdroj: tvnoviny.sk

 Až 12 krajín EÚ je na tom naozaj zle! My našťastie nie

 Dvanásť ekonomík Európskej únie (EÚ) z celkových 27 krajín je z dlhodobého hľadiska nestabilných. Patria medzi ne aj veľké štáty, ako sú Francúzsko, Taliansko ale aj Veľká Británia! Takýto alarmujúci stav si priznala už aj samotná Európska komisia.

 Grécko, ktoré je 13. krajinou, ale nachádzajúcou sa v najväčšej kríze, však EK už v rámci tejto skupiny ohrozených krajín dlhovou krízou ani neposudzovala!

 Slovenské dlhové problémy natoľko vážne podľa EK ani zďaleka nie sú, takže sa nachádzame v "poslušnejšej" polovici krajín EÚ. K "zlej" skupine nepatrí ani najväčšia európska ekonomika Nemecko. Vyplýva to z prvej štúdie EK týkajúcej sa nerovnováh v únii. Aj tieto krajiny sú na tom zle:

 Komisia bude teraz pozornejšie sledovať vývoj v týchto 12 krajinách, medzi ktoré okrem spomenutých patria Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Dánsko, Fínsko, Maďarsko, Slovinsko, Španielsko a Švédsko.

 Komisár EÚ pre hospodárske a menové záležitosti Olli Rehn a jeho experti si posvietili napríklad na vývoj jednotkových nákladov na prácu alebo obchodné deficity. Krízam sa už má predchádzať, a to aj za cenu pokút

 Sprísnenie dohľadu má zamedziť rizikovým trendom, napríklad v nedávnej minulosti sa v Španielsku a Írsku nafúkli realitné bubliny a únia nereagovala.

 Krajinám eurozóny hrozia pokuty vo výške až 1 % hrubého domáceho produktu (HDP), čo sú v princípe obrovské sumy. Napríklad slovenský ročný HDP je 75 miliárd eur, takže jedno percento z tejto sumy by bolo až 750 miliónov eur.

Evropska unie                                                                

EU je podvod - L.Petřík

Európska únia dosiahla rekord v počte nezamestnaných

 eurokrati-planuju-super-silny-europsky-stat-britaniu-vynechali

Hannan: Za co si v EU platíme?

http://media.bloguje.org/833544-republika-a-demokracie.php

14.5.2012

Nigel Farage:EU způsobí masivní nepokoje a revoluce v Evropě

zdroj:ac24.cz

 Ve čtvrtek ráno výnosy z 10letých pokladničních poukázek USA spadly na rekordně nízkých 1,56 procenta, jelikož investoři v panice bouřlivě přelévali evropská finanční aktiva do německých a amerických vládních dluhopisů. Ztěžování úvěrových podmínek, záplavy degradací ratingového ocenění a útoky na bankovní vklady ve Španělsku a Řecku spustily úprk do bezpečí, který stlačil benchmarkované 10leté papíry pod jejich dosavadní nejnižší hodnotu 1,67 procenta. Padající výnosy ukazují, že investoři ztratili důvěru ve schopnost tvůrců politik EU vyřešit probíhající dluhovou krizi, zvláště co se týče rostoucích potíží v Řecku a Španělsku.

 Současnou krizi, která je z větší části výsledkem nadměrné úvěrové expanze a mizerného managementu rizik u bank EU, využívá Evropská komise a ECB, aby zřídily celoevropskou „bankovní unii“ a protlačily surové osekání sociálních programů, zdravotní péče a penzí. Reakce ze strany tvůrců politik EU je sociální kontrarevoluce, zkonstruovaná k transformaci 17členné monetární unie na „zónu trvalého zbídačování“ ovládanou korporátními elitami a velkými finančníky. Zde k tomu více Reuters:

 „Eurozóna musí urychlit růst a osekat dluh, aby zase získala důvěru investorů, měla by ale postupovat také k bankovní unii, uvažovat o eurobondech a o přímé rekapitalizaci bank ze svého permanentního záchranného fondu,“ řekla ve středu Evropská komise při předkládání svých doporučení na následující roční období.

 „Užší integrace mezi zeměmi euro-oblasti ve strukturách a praktikách dohledu v přes-hraničním krizovém managementu a sdílení břemen postupující k ‚bankovní unii‘ by byla důležitým doplňkem k současným strukturám evropské ekonomické a monetární unie,“ uvádí komise.

 „Ve stejném duchu drsné provázanosti mezi bankami a stát, lze předjímat přímý mechanismus rekapitalizace evropským stabilizačním mechanismem (ESM) – u nás mu říkáme euroval,“ uvádí se v dokumentu. („EU volá po bankovní unii eurozóny a přímé rekapitalizaci bank,“ IFR, Reuters.)

 Trvalý fond záchranných výkupů eurozóny ESM ještě všech 17 členů neratifikovalo a Evropská komise už chce, aby se jeho mandát změnil, aby do něj patřilo i vykupování bank. Přímé financování potápějících se bank je drzé uchvácení moci, pokus o zřízení nadřazenosti bank stejným způsobem, jakým byl použit TARP k vytvoření „příliš velkých, aby padli“ v USA. TBTF znamená, že banky fúzovaly se státem a že daňoví poplatníci poskytují krytí, jež jim garantuje přežití. Evropa rychle vykročila ke stejnému modelu.

 Německá kancléřka Angela Merkelová je proti tomu, aby si ESM dovolilo rekapitalizovat španělské banky, ale asi kapituluje, pokud se krize zhorší. Jestli to opravdu vzdá, tak se od mizerně spravovaných bank nebude vyžadovat, aby si restrukturalizovaly dluhy, propraly akcionáře a věřitele, zbavily se mizerných aktiv a obnovily management. Všechny náklady za takové záchranné vykupování by padly na daňové poplatníky, a právě přesně tohle chtějí jak vůdci Evropské komise, tak ECB. Současně se prohlubující se krize využije k uvalení dalších fiskálních reforem, které už vyhnaly nezaměstnanost na nejvyšší hodnoty za 20 let, přičemž ponořily většinu jihu do drsné recese. Zde je k tomu další od Reuters:

 „… ministři říkají v soukromí jasně, že by rádi viděli celoevropskou banku, k níž by se ukládaly záruční fondy, které by se rychle uplatňovaly, abychom se vyhnuli riziku možné katastrofické události. Existují náznaky, že Evropská centrální banka dává ukládání záručních fondů přednost. Problémy se vrší i na dalších frontách. S tím, jak náklady na půjčku rychle směřují k 7 procentům a většina cizích investorů se už vyhýbá španělskému dluhu, bude pro vládu čím dál těžší refinancovat svůj dluh 98 miliard euro a sehnat dalších 52 miliard euro k financování svého letošního deficitu. Místní banky sotva půjčují, čili nabízí úvěry za prohibitivně vysoké úroky, což dusí podniky a zvyšuje to riziko řetězových bankrotů, které by ekonomiku poslaly do střemhlavé vývrtky. Celkové pohledávky bankovního sektoru vůči podnikovému sektoru byly na konci března 44,6 miliardy euro, což je polovina toho, co na konci hospodářského boomu v roce 2007, a kontrakce dluhů každý měsíc pokračuje, jak ukazují data od španělské banky. Spotřebitelé odkládají velké prodeje a ořezávají výdaje. Ve Španělsku se raketově rostoucí náklady na půjčky staly trvalou národní posedlostí už od počátku krize… Vláda uznává, že situace je kritická.“ („Španělsko skučí o pomoc: Poslouchá to Berlín?“ Reuters)

 Komise EU a ECB nechávají krizi růst, aby dosáhly svého cíle, kterým je vytvoření fiskální unie kontrolované bankami, které mají neomezený přístup k financování a moc uvalovat politiky („zbídačování“) donucením. Zde je úryvek od ekonoma Marka Weisbrota, který za dluhovou krizí vidí politický motiv:

 „Už jsem občas argumentoval, že neustále se vracející krize eurozóny není tažena požadavkem finančních trhů na zbídačování v době recese, jak se běžně tvrdí. Primární příčinou krize a jejího politického protahování je spíš politická agenda evropských byrokratů – vedených Evropskou centrální bankou (ECB) a Evropskou komisí. Ti byrokraté (kteří, když do nich přidáme ještě MMF, vytváří „trojku“ řídící ekonomickou politiku eurozóny) chtějí vynutit politické změny, zvláště ve slabších ekonomikách, pro něž by lidé nikdy v těchto zemích ve volbách nehlasovali.“ („Ekonomická budoucnost Evropanů byla unesena nebezpečnými ideology,“ The Guardian.)

 Je to všechno politika. Na pravici si hrající politika. 100 procent renomovaných ekonomů, kteří tuto dluhovou krizi komentovali, kritizovalo způsob, s jakým se s ní nakládá, zvláště s ohledem na zbídačující opatření. Opravdu si myslíte, že Merkelová nebo Draghi si myslí, že jsou chytřejší než Stiglitz, Krugman, Reich, Eichengreen, Thoma, Wesbrot, Galbraith, Baker, Roubini atd.? Nikoliv. Merkelová nemá v ekonomii vůbec žádné základy a Draghi byl formálně investičním bankéřem Goldman Sachs.

 Tito lidé nemají zájem napravit ekonomiku eurozóny. Ti jsou zapojeni do loupeživé kampaně k radikální restrukturalizaci společnosti EU, aby roztrhali sociální záchrannou síť, skartovali všechny pokrokové výdobytky minulého století a zredukovali životní úroveň většiny kontinentu do chudoby 3. světa. Bankovní unie dále zabetonuje mocenské postavení velkých financí nadřazené jednotlivým státům a právě tohle je tím hlavním cílem.

 Mike Whitney

 Překlad: Miroslav Pavlíček

 Zdroj: globalresearch.ca

Juraj Karpiš: Politici sa boja ľuďom povedať pravdu