Tieto sviatky nás televízia začala bombardovať reklamou “DOBRÉ SPRÁVY”. Vysvetľujú, ako sa máme dobre. Obstarávateľ, Úrad vlády, takto na Vianoce poslal balíček za 600 tisíc eur na konto privátneho média.
Osobne si nepamätám bývalý režim, ktorý bol preslávený svojou všade prítomnou propagandou, potemkinovskými dedinami, naplnenými päťročnými plánmi a spartakiádami. Na druhej strane niečo veľmi podobné je momentálne možné sledovať v naších televíziách a rádiách, ale tentoraz pod kuratelou propagandy EÚ fondov a jednotlivých ministerstiev.
Dobre zaplatená propaganda
Celkovo za rok 2015 zinkasovala len jedna privátna televízia na eurofondových reklamách a biznise so štátom cca. 3 mil. EUR od rôznych ministerstiev a štátnych podnikov! Vrcholom tejto surrealistickej avantgardy za naše peniaze je vianočný spot pod názvom "DOBRÉ SPRÁVY":
Len tak pre informáciu, za tieto objektívne "DOBRÉ SPRÁVY" zaplatil Úrad vlády Slovenskej republiky súkromnej televízii 600 tisíc eur! To, že ide o skrytú predvolebnú kampaň naznačuje aj fakt, že kampaň je načasovaná od Vianoc až po koniec januára, s vyššou frekvenciou vysielacieho času práve ku koncu kampane. Samozrejme zmluva za 600 tisíc. je len špičkou reklamného balíčka pre média od vlády za tieto Vianoce. Len v prípade Úradu vlády SR ide o celkovú sumu viac ako 2,1 mil. EUR za tzv. vianočnú kampaň "DOBRÉ SPRÁVY":
„DOBRÉ SPRÁVY“ na Vianoce, ktoré slaboducho ospevujú úspech implementácie EÚ fondov, sú skôr výsmechom a hanbou pre samotnú vládu a Európsku komisiu. Zaplatiť prime-time na najsledovanejšej televízii počas vianočných sviatkov, navyše krátko pred konaním volieb, s vysokou frekvenciou za 600 tisíc. a celkovo 2,1 mil. EUR pre skupinu médii, nahráva divnému príbehu. Príbehu o tom, ako dobre naša vláda hospodárila v poslednom období.
Keď si aj z našich daní (konkrétne vo forme cla a DPH) platíme EÚ, tak ako občan tohto spoločenstva by som uvítal, aby Európska komisia a jednotlivé ministerstvá neplatili z našich daní vymývanie mozgov v podobe infantilnej a zavádzajúcej reklamy na niečo, čo by malo byť samozrejmosťou. Za ďalšie, ak nás vláda a EÚ chcú reálne informovať, tak „DOBRÉ SPRÁVY“ by mali dať celý transparentný odpočet využitia EÚ fondov na Slovensku s údajmi koľko Slovensko nevyčerpalo a spreneverilo, koľko sme museli vrátiť z dôvodu pochybení a korupcie (len v prípade digitalizácie sú to desiatky miliónov) a koľko do rozpočtu prispeli naši občania.
Prečo nám však "objektívna" reklama „DOBRÉ SPRÁVY“ nepovie niečo o tom, že Slovensku prepadne 1 miliarda eur alebo doslovne 1 000 miliónov eur (čo už priznal aj Vážny). To by stačilo na výstavbu niekoľkých nemocníc alebo 100 km diaľnice. Prečo neinformujú o stále sa zvyšujúcom daňovo-odvodovom zaťažení, za ktoré vláda nevie zabezpečiť ani toaleťák v nemocniciach? Prečo?
Vianoce by nemali slúžiť na predvolebnú kampaň a EÚ fondy na jej financovanie
Nebolo by na Vianoce lepšie, ak by časť EÚ fondov išla na charitu, chorým a chudobným na rozdiel od míňania na naivné a neobjektívne reklamy na EÚ fondy? A peniaze by namiesto mediálnych agentúr a privátnych médii skončili vo vreckách ľudí, čo niekedy nemusia mať na lieky alebo na chlieb?
Myslím, že takáto pomoc chudobným a chorým by vylepšila obraz EÚ a vlády omnoho viac ako orwellovské 1984 kampane v našich médiách. Na to by však pohlavári museli chodiť do normálnej práce, byť malým živnostníkom nemajúcim dosah na štátne tendre alebo sa niekedy len tak prejsť po ulici či zájsť do hladovej doliny, aby pochopili, o čom je život za 300-400 EUR mesačne.
Ukradnuté eurofondy? Za kolektívne zločiny nie je zodpovedný nikto!
Eurofondy ničia Slovensko
Nechte si „evropské“ peníze! Jen kolem nás utahují smyčku
zdroj: http://www.reformy.cz
Kdo si myslí, že dotace z fondů EU jsou pro nás výhodné, velice se mýlí. Dokonce lze říci, že bilance už začíná být pasivní i z hlediska peněžních toků.
Z loňských dat vyplývá, že průměrně platíme každý kalendářní den do EU kolem 120 miliónů korun! V tom nejsou zahrnuty vražedné Nečasovy-Kalouskovy-Schwarzenbergovy dodatečné garance (MMF, Irsko, Portugalsko, ESM). Tyto členské příspěvky nepodléhají žádnému posuzování, jde o striktní závazek bez ohledu na cokoliv. Tedy i na to, že Evropská komise rozhodla neproplatit Česku cca 20 miliard korun ze schválených dotací. My platit musíme a pod nátlakem dále své závazky navyšujeme, EU má zpětný tok plně v rukou.
A to není vše. Brusel požaduje po Česku dalších 5 miliard navíc pro letošní rok (13,7 miliónů denně). Argumentuje, že chybějí peníze na evropské fondy, zejména na fondy soudržnosti. Nechápu, jak mohou schválené fondy nemít rozpočtové krytí? Nebo někdo v Bruseli ty peníze prošustroval? Ale hrozí nám, že když ty peníze nedáme, přijdeme o více než o 5 miliard korun dotací, na něž máme nárok. Takže se po nás vlastně žádá vyděračským způsobem, abychom si „své“ dotace financovali podruhé.
Jsem absolutně přesvědčen, že by bylo nejlepší, aby si Brusel „své“ dotace nechal. Níže zdůvodním proč. Před tím však chci podotknout, že pokud neproplacené dotace dělají díru v našem rozpočtu a zvyšují jeho deficit, je tomu tak proto, že schválené projekty kofinancuje a předfinancuje stát, takže peníze ze státního rozpočtu plynou i na projekty, které nakonec EU odmítne proplatit. Kdyby žádné nesmyslné přerozdělování z Brusele nefungovalo, nebyla by ani tato zátěž státního rozpočtu.
Tímto přerozdělováním jednak Brusel vnucuje své priority, na nichž se musíme finančně podílet, jednak má páku, tedy finanční nástroje, na naši poslušnost. A co je těmi prioritami? Třeba bionafta, kterou stejně zaplatí každý náš občan, a to nejen u benzínové pumpy, ale i v dalších produktech závislých na dopravě. Také to je třeba solární energie, která se projeví zvýšenými náklady všech domácností. Žárovky jsou sice už obehraná písnička, ale všichni jsme přišli o svobodný výběr toho, co kupujeme a čím chceme svítit, když už nepočítám ty vyhozené tisícovky ročně.
Všechny nesmyslné zásahy do tržní ekonomiky ze strany EU se mi ani nechce vyjmenovávat. Většinou se dotuje to, co nakonec zvýší naše náklady a podrývá naši konkurenceschopnost (viz obstrukce vůči Temelínu, ale už i Dukovanům). Je taky jasné, že jsou to byrokratické zásahy, které nevyhnutelně otevírají korupční kanál. Sám bych mohl uvést příklad, kdy z evropských dotací, zatím ovšem financovaných ze státního rozpočtu, soukromá firma financuje zázemí pro provoz vrtulníku pro svého šéfa.
Okamžité zastavení všech dotací by jen pročistilo českou ekonomiku, zvýšilo naši konkurenceschopnost, odstavilo neuvěřitelnou korupční chobotnici, ale i uchránilo státní rozpočet. I kvůli evropským dotacím se budeme prostřednictvím nezodpovědných politiků zadlužovat. Smyčka kolem našich krků se již utahuje.
A proč to všechno? Aby pak nějací Rathové a Drábkové měli větší prostor pro „správné“ přesměrovávání peněz. V době všeobecně proklamovaných úspor jsme mohli vidět, že takovému Šiškovi nedělalo žádný problém navýšit zakázku z 80 na 100 miliónů, aby miliardy tekly požadovaným směrem.
Než se podaří vystoupit z EU, bychom měli „poděkovat“ za účast ve fondech EU a okamžitě ukončit jejich financování ze státního rozpočtu. Ušetřili bychom ty korupční peníze, kdy i cyklostezky se u nás staví pomalu za ceny dálnic. Souběžně bychom měli jednat o snížení svých členských příspěvků a deklarovat, že další navyšování českých závazků a garancí nepřipadá v úvahu.
Pokud se tak nestane, je jen otázkou času, kdy naše ekonomika bude zcela – tedy i politicky – závislá na zahraničním kapitálu a bude hračkou v rukou finančních trhů. A řekl bych, že to je i cílem. Tak se dnes vedou dobyvačné války. Řecko už je obsazeno, Španělsko a Portugalsko jsou v závěsu s Itálií na řadě.
Finančné prostriedky zo štrukturálnych fondov sú získavané z daní občanov členských štátov Európskej únie. Ide teda o verejné prostriedky. A nemalé. V programovacom období 2000 - 2006 bolo na podporu štrukturálnej politiky Európskej únie vyčlenených 213 miliárd EUR, co predstavuje takmer tretinu rozpoctu EÚ.
Slovensko, ktoré sa členom EÚ stalo v roku 2004, participovalo na skrátenom programovacom období 2004 – 2006, v ktorom bolo pre Slovenskú republiku alokovaných 1,123 mld. EURO. Na nasledujúce programovacie obdobie 2007-2013 je z rozpočtu EÚ pre Slovenskú republiku vyčlenených 11,58 mld. EURO.
Používanie uvedených zdrojov, v starých aj nových členských krajinách EÚ, okrem ich pridanej hodnoty pre rozvoj regiónov prináša aj prípady netransparentného nakladania s týmito prostriedkami a teda aj riziko premárnenia šance, ktorá sa európskym regiónom týmto finančným nástrojom ponúka. Transparentnost v procese využívania štrukturálnych fondov je preto jednou zo základných podmienok efektívneho, racionálneho a úcelného využívania zdrojov EÚ.
http://moje.hnonline.sk
Eurofondy - zlaté teľa, ktorému sa mnohí klaňajú, ale nikto si nekladie otázku, aký je ich pravý účel. Avšak dianie okolo eura a eurozóny poukazuje aj na niečo iné - vzniká podozrenie, že pravým účelom eurofondov môže byť niečo úplne iné, ako podpora rôznych rozvojových programov.
Hovorí sa, že pod sviečkou býva najväčšia tma. Rovnako je pravdou, že pri pohľade na eurofondy je vidieť dve skupiny príjemcov - malých živnostníkov a podnikateľské subjekty, a potom druhú, oveľa významnejšiu skupinu - príjemcov, ktorí realizujú veľké projekty a pomerne často aj štátne zákazky. Prvej skupine sa netreba veľmi venovať, pohybuje sa v malých číslach, dá sa povedať, že zbiera odrobinky, ktoré spadli z bohate prestretého stola. Tá druhá skupina príjemcov je oveľa zaujímavejšia.
Prečo ? Keď sa pozorne pozriete na príjemcov príspevkov z rôznych programov, veľmi rýchlo zistíte, že skoro výhradne pochádzajú z kruhov, ktoré sú nejakým spôsobom prepojené na politické špičky. Obvykle sa jedná o spoločnosti, z ktorých často pochádzajú rôzni nominanti na vládne funkcie, prípadne ľudia, ktorí majú významné postavenie v politických stranách. Aj táto skupina ľudí sa však dá rozdeliť na dve časti - ľudia, ktorí sú úspešní v podnikateľskej sfére a nejavia veľký záujem o politickú kariéru, prípadne prijímajú skôr symbolické funkcie pre nejaké škvrny v minulosti. Druhou skupinou sú ľudia, ktorí sa presúvajú z jednej funkcie do druhej, obvykle podľa toho, kto je momentálne pri moci. Alebo pendlujú medzi súkromným a štátnym sektorom, pričom ich kariéra v súkromnom sektore je z hľadiska zastávanej funkcie veľmi významná, avšak pri bližšom pohľade zistíte, že sú len na bezvýznamnom parkovisku, čakajúc na budúce využitie. A tak môžete pokojne zistiť, že ministrom, alebo štátnym tajomníkom je človek, ktorý síce zastáva funkcie ako výkonný riaditeľ, predseda predstavenstva, prezident či iné, honosné poverenia, lenže to má malý nedostatok - pri pohľade na činnosť firmy/spoločnosti veľmi rýchlo zistíte, že budúci nominant je šéfom v dome duchov - žiadna činnosť, žiadne viditeľné stopy a projekty, proste nič. Len registrácia, formálne sídlo a nič viac.
Prvá skupina, ľudia z podnikateľskej sféry, ktorí reálne podnikajú, sa pravidelne dostávajú k rôznym príspevkom z eurofondov, realizujú veľké projekty, vyhrávajú rôzne výberové konania na štátne zákazky a podobne. Zdanlivo je všetko v úplnom poriadku. Ale len do chvíle, kým nezdvihnete pokrievku na hrnci a nezacítite smrad, ktorý sa z neho valí. Vymyslené a nepotrebné projekty, do ktorých tečú miliardy eur, a ich konečný efekt je pre obyvateľa úplne bezvýznamný, ale pre vykonávateľa projektu je zlatou baňou. Navyše úplne legálnou, pretože má politické požehnanie a krytie. Občas síce niekto odhalí, že prostriedky z eurofondov poslúžili na pochybný účel (spomeňme si sociálne podniky), ale to je len špička ľadovca. Pod hladinou sa skrýva oveľa viac špiny - napríklad aj pozadie skutočného financovania politických strán. Neustále vidíme, ako sa rôznymi spôsobmi bránia kontrole, prípadne počas predvolebných kampaní investujú oveľa viac prostriedkov, než by mali mať reálne k dispozícii, čo sa často zdôvodňuje rôznymi pôžičkami z bánk. Lenže, banky nie sú charita. A nepožičiavajú bez primeranej záruky. Čo však môže byť zárukou u subjektu, ktorý nevyvíja žiadnu zárobkovú činnosť ?
Skúsme si spomenúť na rôzne korupčné aféry a vinníkov - skoro vždy išlo o bezvýznamné sumy a ľudí. Ak sa aj náhodou prevalilo niečo významné, obvykle to skončilo zametené pod kobercom. Ak sa pozrieme na čerpanie príspevkov z eurofondov a ich príjemcov, a porovnáme to s projektami, ktoré boli sľubné a napriek tomu nezískali podporu, zistíme niečo veľmi zaujímavé - veľké projekty sú úspešné výhradne u ľudí, známych svojimi politickými kontaktmi. Ak ich žiadateľ nemá, šanca na úspech je mizivá. Občas sa nájde výnimka, biela vrana v kŕdli, ale tá skôr potvrdzuje pravidlo. Takže, aký je skutočný účel eurofondov ? Vývoj ukazuje, že sú skôr prostriedkom na politickú korupciu, pričom sú aj dokonalým krytím. Koho by napadlo, že prostriedky určené na finančnú pomoc rôznym krajinám a realizáciu projektov, ktoré by mali zlepšovať život obyvateľov, sú vlastne len platbami za solidaritu politikov, bez ohľadu na to, z ktorej strany pochádzajú. Pochybujete ? Skúste sa zamyslieť nad pádom pravicovej vlády a tým, čo mu predchádzalo. V predvolebnej kampani sa pravica jasne vymedzovala proti eurovalu, a plateniu dlhov, ktoré si narobili v iných krajinách. Dokonca aj predstavitelia SDKÚ-DS. Zmena prišla po vytvorení vlády. Položme si otázku - prečo ? Nevedeli si predstavitelia strany spočítať, že tento obrat povedie k ich politickému pádu ? Alebo im niekto len predložil účet za roky podpory a žiadal protislužbu, ktorú nemohli odmietnuť ? Skúsme sa pozrieť na tých, čo podporili euroval pri opätovnom hlasovaní - čo ich k tomu viedlo ? Prečo sa neustále obhajovali slovami o solidarite, keď veľmi dobre vedeli, že boli podvedení svojimi partnermi v prístupovom procese o prijatí spoločnej meny ? Proti eurovalu hlasovala len jedna pravicová strana - SaS. Prečo ? Len preto, že jej predseda je ekonóm a úspešný podnikateľ ? Alebo skôr preto, že ako jediná si mohla dovoliť luxus - povedať pravdu ?
Ak je pravdou to, čo je očividné, teda spôsob rozdeľovania príspevkov na základe skrytých kritérií (teda príslušného strýčka v primeranej funkcii), potom môžeme pochopiť aj rozdiel medzi správaním starých politikov a relatívne novej strany - SaS. Staré strany mali (a možno aj majú) neustále problémy s preukázaním financovania svojich potrieb. Avšak, SaS tento problém zjavne nemala. Staré strany boli síce podporované podnikateľskou "elitou", ale tá dostávala na oplátku prístup k rôznym zdrojom, ktoré jej investície do politiky bohate zhodnotili. Naopak, SaS do istej miery vstala z úspechu podnikania svojich zakladateľov a potrebnými financiami na rozbeh disponovala. A zrejme nepotrebovala pre svoje potreby bočné zdroje, čo môže vysvetľovať aj nezávislosť jej postoja. Veľa môžu vypovedať aj reakcie európskych politikov na postoj SaS, či doslova zúfalé útoky koaličných partnerov a vyslovene špinavá kampaň. Pripomínalo to stredovekú inkvizíciu. A pôsobilo nevysvetliteľne - ako môže niekto otočiť svoj postoj z večera na ráno o stoosemdesiat stupňov ? Môže - ak je pod nátlakom a nemá na výber. A dôkazom, že staré politické strany nemali na výber, je aj to, ako rýchlo došlo k opätovnému hlasovaniu o eurovale a jeho schváleniu za pomoci hlasov opozície. Naozaj boli cenou za podporu eurovalu predčasné voľby ? Alebo je to úplne inak - predčasné voľby boli len následkom toho, že žiadna strana s výnimkou SaS nemohla hlasovať inak, než podporiť euroval ?
Čo môže priviesť politika k tomu, aby hodil svoju kariéru za hlavu v cudzom záujme ? Jedno-jediné ... strach z niečoho oveľa horšieho, ako je strata postavenia. A mali by sme si každý deň, každú hodinu, každú minútu klásť stále rovnakú otázku - aká cena je primeraná za zachovanie pohodlia niektorých ľudí ? Sme ju ochotní platiť ? Alebo - vieme, za čo vlastne platíme ? Nie je náhodou účasť v eurovale platbou za zachovanie tajomstva o skutočnom pozadí eurofondov a ľuďoch, ktorí z nich profitovali ? Kto nám vlastne vládne ?
Niekto povie - ďalšia detská konšpiračná teória. Ale, skúsme sa zamyslieť - čo je v dnešnom svete zadarmo ? Prečo niekto rozdáva miliardy cez rôzne fondy, hoci sa zúfalo bráni zvýšeniu platov o pár eur ? Všetko je obchod - niekedy je výnosnejšie rozdať miliardy na základe sľubov, než drobné na základe reálnej práce a výsledkov. A vývoj v Európe, dianie okolo eura a Grécka, to všetko je dôkazom o skutočnom stave vecí. Únii a eurozóne vládne korupcia, nič viac. Rozdiel je len v spôsobe, akým sa vládne. Nikto sa neskrýva, nenosí peniaze v nejakej trápnej krabici od topánok, to sú praktiky amatérov. Skutoční profesionáli rozdávajú peniaze verejne. Neskrývajú sa, práve naopak - všetci ich vidia, tlieskajú im za ich pomoc a vážia si ich. Veľká divadelná hra, či skôr fraška, ktorej význam chápu len herci - diváci sa síce bavia, ale vôbec netušia, že by mali skôr plakať. Možno by aj zaplakali, keby poznali skutočnú cenu vstupenky na toto predstavenie, a vedeli, že ju budú platiť ich deti, vnúčatá i pravnúčatá .... všetky budúce generácie.
Svojho času žil jeden obchodník s loďami. Raz prišiel klient, ktorý súrne potreboval loď, aby preplavil more. Obchodník mal len starý rozsušený čln, s dvoma veslami. A hoci si účtoval cenu ako za luxusnú jachtu, čln sa rozpadol tesne pred prístavom a klient musel doplávať do cieľa vlastnými silami, uveril obchodníkovi, že urobili skvelý obchod k spokojnosti oboch strán. A to i napriek tomu, že vystúpil na breh premočený, v spodnom prádle, bez dokladov a peňazí, úplne vysilený a vyhladovaný. Pointa príbehu ? Obchodníkom je únia, a tým spokojným klientom v situácii bezdomovca sú všetci obyvatelia Európy.
http://freeglobe.parlamentnilisty.cz
Komu idú eurofondy. Z každého eura do kohéznych fondov majú staré členské krajiny benefity v hodnote 61 centov
Autor: Martin Vlachynský |
„Kto sa dnes chce ťahať s Európskou úniou, keď potrebujeme eurofondy?“prehlásil pred pár dňami Róbert Fico po tom, čo utrel orosené čelo po zdolaní sedemstého kliku. Zhrnul tým všeobecné slovenské povedomie o eurofondoch. Môžeme frflať na euroval či regulovanie uhoriek, ale eurofondy, to je zvonivý dážď peňiažkov, ktorý sa len tak spúšťa do nastavených rúk.
Realita je podstatne menej rozprávková. Pred pár mesiacmi sme zrátali, že na každé euro, čo dostaneme z Bruselu, musíme my vyzbierať 90 centov. Z tých desať centov ešte treba zaplatiť chlapíka, čo starostovi v Hornej Maríkovej pripraví projekt tak, aby prešiel sitom úradníkov.
Eurofondy nie sú len o našej čistej finančnej pozícii. Verejná správa vyzbiera od ľudí peniaze (ktoré by sme minuli na nákup áut, tresky, či dovolenky na Orave), pošle ich Bruselu, a ten ich pošle s malým bonusom nazad, aby sme si postavili veci, ktoré sa nám páčia, a hlavne ktoré sa páčia Bruselu, keďže ten má hlavné slovo pri použití peňazí. Môžu to byť mosty, ale aj napríklad rozhľadnička za 49 000 eur, z ktorej je vidieť presne to isté, ako keď stojíte vedľa nej. Vyzerá pekne (ak tvrdý gýč je vaša šálka kávy), ale ak by tie peniaze ostali vo vašom vrecku, na ktorom mieste vášho nákupného zoznamu by bolo postavenie vežičky?
Bez ohľadu na zmysluplnosť využitia prostriedkov, stále máme pocit, že starí členovia nám niečo darovali, a my by sme mali byť vďační (6 min. 40 sek.), napríklad nevzpieraním sa záchranným opatreniam, v ktorých sme zagarantovali 4x viac, ako nám z EÚ prišlo za 7 rokov členstva (čistá pozícia).
Aj to je len mýtus. Český týždenník Euro priniesol v čísle 13/2012 zaujímavý článok o toku peňazí z eurofondov po ich použití. Vychádzal pritom zo štúdie poľského inštitútu IBS, ktorý makroekonomicky hodnotil transfery v rámci kohéznej politiky a toky peňazí medzi starými a novými členskými krajinami. Z každého eura zaplateného do kohéznych fondov získajú staré členské krajiny benefity v hodnote 61 centov (str.35). Prítok eurofondov totiž spôsobil, že v roku 2012 bude Česko importovať o 2% viac tovarov a služieb, ako bez nich. Tak isto aj Slovensko, pri Poľsku by to malo byť až 3,5%.
Konkrétny príklad. Na južný obchvat Prahy (nájazd D1-Vestec-Lahovice) má prísť z Bruselu 6 miliárd kč. O tieto peniaze sa podelia Metrostav, Skanska, Strabag, Teerag-Asdag a Alpine Holding. Ak si myslíte, že len prvá spoločnosť je domáca (v skutočnosti česko-slovenská), myslíte si správne. Čísla pre Slovensko uvedené neboli, ale budú podobné, pričom hlavnými beneficientmi našich projektov sú rakúske a talianske firmy. Z hodnoty čistých výdavkov starých krajín na kohéznu politiku, 7% získali firmy z týchto krajín. Zvyšnú časť benefitov získavajú staré krajiny najmä vo forme dodatočných exportov do V4, či transfere technológií. Napríklad v prípade Nemecka platí, že hodnota benefitov tvorí 125% ich čistého príspevku. Porovnanie celkových benefitov EU15 k čistým príspevkom týchto krajín na kohéznu politiku v krajinách V4:
Nie je cieľom presadzovať ekonomický nacionalizmus, diaľnice by mal betónovať vždy ten, kto dá najlepšiu ponuku v zmysle cena/výkon, či je z Česka, Švédska, alebo Číny. Ak sa však so zaľúbením pozeráte na zámkovú dlažbu na námestí vašej obce, vybudovanú z eurofondov, majte na pamäti že:
Nikto nám nič nedaroval
Za zdroje, ktoré ju vybudovali, ste si mohli dopriať niečo, čo by vám robilo väčšiu radosť
O tom, čo sa vybuduje, v konečnom dôsledku rozhodol ktosi na 200 Rue de la Loi, nie vy, alebo váš starosta
http://ekonomika.sme.sk
Iness: Za každé 1 euro z eurofondov zaplatilo Slovensko únii 90 centov
Slovensko získalo v rámci čerpania eurofondov a členstva v Európskej únii (EÚ) o 11 % finančných prostriedkov viac, ako odviedlo. Za obdobie medzi rokmi 2004 a 2010 tak bolo na prijatie 1 eura z rozpočtu EÚ potrebné vynaložiť 90 centov zo slovenských zdrojov.
"Do roku 2009 to bolo dokonca rovné euro," uviedol v decembrovom mesačníku Market Finesse Richard Ďurana, ktorý je analytikom Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS).
Počas 7-ročného obdobia, ktoré sa skončilo v závere roka 2010, krajina celkovo prijala 6,499 miliardy eur, pričom celkové odvody a príspevky dosiahli 3,859 miliardy eur. Spolu so spolufinancovaním projektov, ktoré čerpali prostriedky z európskych fondov, však celkové výdavky SR predstavujú 5,853 miliardy eur. "Okrem samotnej bilancie finančných vzťahov s EÚ je z pohľadu daňového poplatníka dôležitý aj spôsob financovania odvodov a nákladov na spolufinancovanie," upozornil Ďurana.
Pokiaľ podľa neho nedôjde k tomu, že odvody do EÚ štát vykryje znížením iných výdavkov, musí nevyhnutne dôjsť k zvýšeniu výdavkovej aj príjmovej stránky rozpočtu. Štát totiž musí všetky finančné prostriedky, ktoré pošle do EÚ, najprv vybrať alebo požičať. Následne mu tieto zdroje pošle únia naspäť, no s tým, že ich musí minúť na viazaný výdavok odsúhlasený práve EÚ.
"Eurofondy použité na výdavky, ktoré dovtedy štát nepoznal, tak znamenajú expanziu štátu o prostriedky, o ktorých už nerozhoduje len slovenský, ale aj bruselský úradník," vysvetlil Ďurana.
Doterajšiu bilanciu s EÚ pravdepodobne zmenia údaje za roky 2011 a 2012, od ktorých sa očakáva vysoká miera čerpania.
"Podľa doterajších čísel však možno povedať, že zdroje z únie rozhodne nie sú 'zadarmo', vyžadujú takmer rovnaký objem vlastných zdrojov, ktoré nemôžeme použiť na iný účel, napríklad znižovanie dlhu či pomoc chudobným," dodal Ďurana.
http://moje.hnonline.sk
Miliardy EUR z Európskych fondov – Zaslúžená pomoc slovenskému hospodárstvu?
V roku 2010 sme sa prehupli do druhej polovice tzv. programového obdobia v ktorom naši drahí euro úradníci rozdeľujú eurá z Európskych fondov. A toto je podľa mňa ten správny čas na to, aby sme sa zamysleli nad tým, čo nám tie peniaze priniesli a čo sme kvôli nim museli obetovať.
Možno ešte predtým, ako venujem priestor slovenskej realite by sa v prvom rade dal rozobrať význam štrukturálnych fondov EÚ vo všeobecnosti. Názory sú rozdielne a samozrejme sa líšia najmä tým, z akého regiónu názor pochádza – chudobná strana prílev peňazí jednoznačne oceňuje – ich prílev znamená najmä tvorbu pracovných miest a všetky pozitíva s tým súvisiace. Bohatá strana to možno viac vníma ako vyhodené prostriedky do regiónov o ktorých veľakrát ani nevedia že existujú. Snáď trošku z odborného rožku - prečo investovať verejné peniaze nás všetkých v oblastiach a regiónoch kde súkromný kapitál v tom nevidí zmysel v podobe skorej návratnosti? Prečo radšej nevložiť zdroje do „komerčne zaujímavých“ oblastí a potom financovať „nezaujímavé“ z príjmov ktoré tie „zaujímavé“ vytvoria? Možno sú vyššie uvedené otázky príliš zjednodušené, ale aj ekonómia je postavená na veľmi jednoduchom princípe ponuky a dopytu. Tak prečo vytvárať ponuku tam kde nie je dopyt?
Dosť bolo všeobecného filozofovania, poďme do tej našej slovenskej reality. Ku koncu leta 2010 vykázalo Slovensko čerpanie vo výške 11,5% z celkovej výšky pridelených zdrojov. Čo môže byť dôvodom takéhoto stavu? Ako môžeme urýchliť čerpanie tak, aby sme sa aj ku koncu programového obdobia mohli v očiach voličov hrdo nazývať ako „čistý príjemca“? T.j. že sme viac dostali ako sme museli dať?
Snáď jedna zo základných otázok. Dá sa na Slovensku vôbec minúť 13 miliárd EUR za 7 rokov zmysluplne? Čo je viac? Vybudovať 330 km diaľnic? Ponúknuť 25 dní školenia pre každého jedného občana SR? Postaviť 13 000 megawatových solárnych elektrární (výstavba jednej megawatovej solárnej elektrárne stojí cca 1 mil. €)? Opraviť nemocnice, školy, škôlky, námestia, domovy sociálnych služieb, obecné úrady, múzeá, knižnice, galérie? Investovať do strojov, technológií, výrobných zariadení? Alebo žeby sme vrazili peniaze do toľko spomínaného cestovného ruchu? Čo takto životné prostredie? Áno, oblastí, kde na Slovensku potrebujeme investovať je veľmi veľa, snáď všade kam sa pozrieme je vidieť chýbajúce zdroje, ale je naozaj potrebné všetky tieto nedostatky kryť z „rozvojových“ zdrojov z fondov EÚ? Môže mať takýto široký záber oblastí kam európske peniaze plynú, vplyv na stav ich čerpania?
Alebo žeby tento stav mohla ovplyvniť neskutočná administratíva a byrokracia, prípadne neschopnosť úradníkov a zlého systému čerpania pri reálnom „míňaní“ pridelených peňazí slovenskými podnikateľmi, inštitúciami, orgánmi? Je v poriadku že stav reálneho čerpania prostriedkov je na úrovni 11,5% napriek tomu, že v už schválených projektoch je výdavkov za takmer 60% alokácie?
A na záver ešte z jedného súdka. Jedna z veľmi zaujímavých filozofií poskytovania fondov EU do súkromného sektora – financovaný projekt musí na jednej strane preukázať životaschopnosť a na strane druhej musí žiadateľ zdôvodniť, že uvedené zdroje nevyhnutne potrebuje lebo inak bude jeho projekt nerealizovateľný. Nie je to tak trošku schizofrenické? ...
Hmm, keď sa začítam spätne do riadkov, čo som práve napísal vidím, že je tam strašne veľa otázok a žiadne odpovede, a to aj napriek tomu, že som pôvodne mal v pláne ich aspoň načrtnúť. Nevadí, práve som sa rozhodol že odpovede na jednotlivé témy sa pokúsim ponúknuť v mojich nasledujúcich blogoch, alebo sa odpovede môžeme pokúsiť v diskusii nájsť spoločne. Teším sa na všetky príspevky.
http://www.iness.sk
Kde je chyba v štrukturálnych fondoch?
Tu je niekoľko názorných príkladov, prečo štrukturálne fondy EÚ tak vážne a zúfalo potrebujú reformu. Ako sa zdá, studňa nikdy nevyschne.
Madeira. Krásne nové cesty a obrovské dlhy. Denník The Telegraph uverejnil článok o dôsledkoch dotácií zo štrukturálnych fondov EÚ - ktoré vyžadujú kombinované financovanie od miestnej vlády a podnikov. Snaha vyčerpať maximum znamenala prudký rast Madeirského dlhu, ktorý je teraz viac ako 6 miliárd Eur, čo je takmer dvojnásobok verejného dlhu na hlavu v kontinentálnom Portugalsku. Väčšina z peňazí EÚ bola vynaložených na infraštruktúru (v neposlednom rade cez Kohézny fond, ktorý je určený práve na tento účel), pre ktorú neexistuje žiadny dopyt. Ako nemecká kancelárka Angela Merkelová poznamenala, "Na Madeire existuje veľa krásnych tunelov a ciest. Toto však neprispieva ku konkurencieschopnosti."
Facebook. Európska komisia a švédske miestne úrady vyčlenili takmer 10 miliónov libier na financovanie Facebooku – spoločnosti, ktorá je v súčasnosti ohodnotená na približne 100 miliárd dolárov(63 miliárd libier) - v rámci plánov na vybudovanie obrej serverovej haly v meste Lulea na severe Švédska. Mali by sme si byť vedomí, že Švédsko je jednou z najbohatších krajín v Európe.
Ako uvádza think tank Open Europe, Európska komisia má na takéto príklady plytvania vždy dve štandardné odpovede:
· Boli vytrhnuté z kontextu - a ďalej uvádza rad štatistík, koľko pracovných miest a aký veľký rast štrukturálne fondy údajne vytvorili.
· Za výber projektov sú zodpovedné miestne úrady v členských štátoch, komisia poskytuje iba hotovosť.
Vyššie uvedené príklady sú veľmi príznačné pre širšie problémy a nedostatky spojené so štrukturálnymi fondmi (SF). V nedávnej štúdii ich OpenEurope identifikoval takto:
1) Konfliktné ciele: sú štrukturálne fondy prideľované do oblastí, kde je najväčšia absolútna návratnosť kapitálu alebo tam, kde môžu podporiť konvergenciu medzi chudobnejšími a bohatšími regiónmi (čo je aj hlavným cieľom fondov)? 10 miliónov Eur z eurofondov určených Facebooku - prosperujúcej spoločnosti - mohlo prísť zo súkromného kapitálu. Takže v skutočnosti mohlo týchto 10 miliónov libier slúžiť „na vytesnenie“ súkromných investícii, ktoré by inak mohli ísť do Luleai, zatiaľ čo peniaze neboli pridelené do chudobnejších regiónov, kde mohli mať najväčší pomerný účinok. Výsledkom je teda opak konvergencie.
2) Náklady obetovanej príležitosti: Príklad Facebooku a Madeiry ilustrujú obrovské náklady obetovanej príležitosti, ktoré štrukturálne fondy spôsobujú - výdavky presmerované od inej, pomerne produktívnej ekonomickej príležitosti. V prípade Facebooku, prostriedky duplikujú ekonomické činnosti v relatívne bohatých štátoch, ktoré by sa uskutočnili tak či tak, a v prípade Madeiry, boli minuté na priam škodlivé projekty (t.j. zbytočné projekty v oblasti infraštruktúry, ktoré narobia len dlh).
3) Pro-cyklické a neschopné reagovať na meniace sa potreby: Prípad z Madeiry ukazuje, že SF majú tendenciu byť procyklické, pretože môžu byť vtiahnuté do oblastí ekonomiky, kde prebieha neudržateľný rast alebo zadlžovanie, len s obmedzenými možnosťami na úpravy (to bol tiež prípad v Španielsku). Treba mať na pamäti, že prostriedky sú dohodnuté na sedemročnej báze, a majú pevné výdavkové kritériá (s určitou voľnosťou zmeniť výdavky na ročnom základe). Spolufinancovanie tiež robí prostriedky pro-cyklické. Vlády a miestne orgány sa cítia byť povinné vynaložiť peniaze na spolufinancovanie, i keď to znamená ísť do obrovských dlhov. Nechcú sa vzdať potenciálnych možností, ktoré sú spojené so štrukturálnymi fondmi. Opäť tu sedí príklad Madeiry.
4) Žiadna súvislosť medzi výkonom a výdavkami: absencia silnej podmienenosti a kritéria výkonnosti v prideľovaní finančných prostriedkov znamenali, že Madeira pokračovala v prijímaní finančných prostriedkov aj napriek absencii výsledkov z miliárd, ktoré dostala na financovanie. To tiež znamená, že dôraz je kladený skôr na vyhadzovanie peňazí von oknom ako na ich rozumné utrácanie.
5) Žiadna administratíva alebo absorpčné kritériá Celý rad štúdií uvádza, že schopnosť absorbovať a spravovať finančné prostriedky je zásadná pre dosiahnutie rastu a konvergencie - a napriek tomu sa nevenuje dostatočná pozornosť schopnostiam regiónov a krajín absorbovať ich. Štúdia Rumunskej národnej banky zistila, že v prvom roku členstva Rumunska v EÚ bola jeho miera absorpcie pre štrukturálne fondy a Kohézny fond len 21,7%. Toto je známa dilema v literatúre – môže to byť čiastočne kompenzované zavedením kritérií s ohľadom na absorpčnú kapacitu a lepšie prispôsobenie prostriedkov pre potreby chudobnejších členských štátov.
6) Ďalšia vrstva byrokracie Zapojenie EÚ do regionálneho financovania celkom prirodzene vytvára ďalšie vrstvy byrokracie na Európskej aj na národnej úrovni. To sa prejavuje troma špecifickými spôsobmi. Po prvé, celková veľkosť kohéznej politiky EÚ, rovnako ako chýbajúci vzťah „jedna ku jednej“ medzi cieľmi, výberové kritériá a nástroje financovania. To všetko robí zo štrukturálnych fondov ťažko manažovateľné schémy prerozdeľovania príjmov. Po druhé, dodatočná byrokracia môže vytvárať dodatočné náklady pre orgány verejnej správy. Fínsky minister hospodárstva, Jyri Häkämies, nedávno vyhlásil, že hoci Fínsko bolo jedným z efektívnejších správcov štrukturálnych fondov, chcel by v budúcnosti znížiť náklady na polovicu a podal to nasledovne: "Nie je v nikoho záujme, aby administratíva zhltla štvrtinu a v najhorších prípadoch až 60 percent z rozpočtu projektu. Po tretie, zložitosť a veľkosť týchto fondov uvaľuje značné náklady na potenciálnych príjemcov, s proporcionálne väčšími nákladmi pre malé organizácie (napr. malé a stredné podniky) s obmedzenými zdrojmi na administratívu (str. 19).
Za zmienku stojí aj fakt, že je rozdiel medzi pridelenými finančnými prostriedkami a peniazmi, ktoré sú skutočne vyplatené. Dôvodov je viacero, no dôsledkom je, že nové členské štáty, ktorým sa prideľuje najviac peňazí, majú obmedzenú administratívnu kapacitu absorbovať finančné prostriedky, a tým dostanú proporcionálne menej, ako je ich alokačný podiel. Za celé obdobie 2007-2013, bolo iba 51,6% prostriedkov zo štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu pridelených novým štátom, pričom zvyšok išiel bohatším členským štátom. Avšak 65% skutočných platieb do roku 2010 išlo do bohatších členských štátov. Jedným z dôvodov je, že novšie členské štáty sú ohrozené tým, že majú sa im projekty kopia a nevedia dokončiť celú administratívu spojenú s pridelením finančných prostriedkov. Výsledkom je, že cielenie týchto fondov je o ešte horšie. (str. 9 v štúdii)
A to sme sa ešte nedostali k iracionálnym distribučným modelom týchto fondov, zvýšeným administratívnym nákladom, neprítomnosti absorpčných kritérií, problémom so zodpovednosťou (padajúcou medzi členské štáty a komisiou) a k skutočnosti, že modely komisie pre hodnotenie finančných prostriedkov sú beznádejne nevhodné. Táto politika jednoducho musí prejsť zásadnou reformou, počnúc obmedzením finančných prostriedkov len pre najchudobnejšie krajiny, kde to môže mať najväčší relatívny vplyv.
http://dolezite.sk
Eurofondy - ako to v skutočnosti s nimi je...
Týmto článkom chcem poukázať na to, ako sú v skutočnosti nastavené štrukturálne fondy na Slovensku. Základným dokumetom, ktorý určuje fungovanie všetkých operačných programov je Národný strategický referenčný rámec 2007 - 2013. Bol vypracovaný Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja a schválený Vládou SR. Na základe neho je vyčlenených 11 operačných programov s celkovou alokovanou sumou 11,5 mld €. Z toho nie je ani desatina určená pre malých a stredných podnikateľov, ktorí sú hybnou silou Slovenskej ekonomiky. Eviduje sa však od nich desaťnásobne viac žiadostí o NFP ako od žiadateľov z verejného sektora. Najväčší balík (3,2 mld €) je určený pre OP Doprava, z ktorého sa však ani za 3 roky nevyčerpalo nič okrem výdavkov na reklamy. Vráťme sa však k podnikateľom. Na jednej stránke je nenávratný finančný príspevok deformácia trhu, na druhej stránke dáva možnosť vybraným jedincom skvalitniť svoje služby a výrobky a zvýšiť tým konkurencieschopnosť aj pred zahraničnými spoločnosťami.
Čo stojí za získaním NFP? Keď žiadate nižšiu sumu, do rých 300 tis. €, tak vám (väčšinou) stačí splniť všetky podmienky. Znie to jednoducho, ale tak jednoduché to zas nie je. Po prvé musí odsledovať konkrétnu výzvu. Po jej zverejnení preštudovať všetky potrebné dokumetny - daný programový manuál, operačný program, príručku pre žiadateľa, manuál ITMS, príručku pre horizontálnu prioritu, schému štátnej pomoci (prípadne de minimis) a definíciu MSP. Na základe týchto dokumentov zistí, či spĺňa kritériá oprávnenosti. A verte,nie je to jednoduché čítanie a každý detail môže byť dôležitý. V priebehu vyhlásenej výzvy sa môžu ešte ďalšími usmerneniami meniť podmienky, preto chudák žiadateľ musí pravidelne sledovať aktuality. Po úspešnom zvládnutí prvej fázy, potencionálny žiadateľ musí vyplniť finančnú analýzu a poznať metodiku diskontovanej výšky, aby spoznal intenzitu pomoci. Tu ho môže nepríjemne prekvapiť, že namiesto 50 % uvedených vo výzve, reálne môže žiadať 30 % . Ak ho ani to neodradí a rozhodne sa pokračovať ďalej, tak sa môže pripraviť na skutočnú byrokraciu
Vyžiada si aktivačný kód do systému ITMS (program, v ktorom sa žiadosť píše). K Žiadosti o NFP musí priložiť cez 20 povinných príloh. Z toho polovicu tvoria rôzne potvrdenia (daňový úrad, soc.poisťovňa, register trestov, stanovisko VÚC...) a ďalšiu polovicu čestné prehlásenia a účtovné výkazy. Aby toho nebolo málo ešte musí celý projekt dopodrobna opísať v Opise projektu a zaručiť sa napĺňať ukazovatele na minimálne ďalšie tri roky (napr. zvýšiť zamestnosť). Ako čerešnicka na torte sa vyžaduje pri niektorých výzvach vykonať verejné obstarávanie (to sa vyžaduje všade, ale niekde už pri odovzdaní Žiadosti o NFP). A teraz si to skúsme všetko vyčísliť : ak človek nie je odborník na eurofondy a netrúfa si študovať dokumenty a pripravovať žiadosť, tak si na to najme externú firmu. Tá si vypýta minimálne 1000 € (v závislosti na projekte), žiadateľ musí však sám obehať úrady, zaplatiť kolky a pripraviť podklady. Ak ešte vykoná obstarávanie odborným obstarávateľom suma sa mu navýši o ďalších min. 300 €, ďalej tlač dokumentov, kopírovanie, režijné náklady, čas a to ešte projekt nie je schválený. Čiže suma sumárum minimálne 1500 € už je minutých a možno predložiť projekt. Tieto náklady nie sú oprávnený výdavok a ich návratnosti sa žiadateľ nedočká. Po zaregistrovaní projektu prichádza formálna kontrola. Zisťuje sa, či projekt spĺňa všetky náležitosti a či sú správne prílohy. Stalo sa prednedávnom, že projekty vylučovali na základe gramatických chýb (medzera namiesto lomítka atď). Ak prejde cez formálnu kontrolu, tak to je len prvý úspech. Projekt ďalej čaká hodnotenie. Samozrejme je utajené, v utajení sú aj hodnotitelia a body pridelené za jednotlivé kapitoly, čo zaváňa korupciou. Žiadateľ sa môže dozvedieť len konečný počet bodov, aj to len zriekakedy. Ak náhodou úspešne prešiel aj hodnotením a schválením môže sa pristúpiť k podpisu Zmluvy o NFP. To sme sa ale presunuli časovo o pár mesiacov ďalej (niekedy aj pol roka od podania). Po podpise už ako príjimateľ musí dodržiavať Zmluvy nielen počas realizácie, ale aj 5 rokov po realizácii. Dohľad nad tým vykonávajú rôzne útvary kontroly, ktoré príjemcu pár krát navštívia a prehrabú mu celé účtovníctvo. Ak príjemca poruší nejaký článok zmluvy, nedodrží stanovené ukazovatele, alebo sa inak previní hrozí mu vracanie časti, alebo celého príspevku. A všetsi vieme, že vracať je často ťažie ako nič nedostať.
Ak sa pri projekte žiada suma vyššia ako 300 tis. €, tak nečakajte, že prejdete postupom ako som rozpísal vyššie. Tu už sa čakajú iné postupy od žiadateľa a všetky povinné náležitosti sú iba formality. Ak sa všetko pohne tým spávnym smerom a vyššie postavený euroúradníci dostanú na kávičku, tak projekt na isto prejde a žiadateľ nemusí trpieť pri očakávaní výsledku. Ostatní čestní žiadatelia majú smolu a peniaze vyhodené za vypracovanie projektu budú nenávratne preč.
Najlepšiu situáciu majú žiadatelia, pre ktorých sú presne určené výzvy. Nemyslím tým teraz neoficiálne spôsobom, že musia byť "tí správni" žiadatelia aby mohla byť výzva (priemyselné parky, zdravotnícke zariadenia), ale oficiálne určený (OP doprava, OP informatizácia) Ak si netrúfate na nič z toho, tak ešte vám poradím jednu malú fintu. Ak do projektu zahrniete čo najviac Marginalizovaných rómskych skupín (cigánov), alebo nebodaj vypracujete projekt ktorý sa ich priamo dotýka, tak máte zaručené získanie NFP. "Len aby im neodišli a boli im na Slovensku dobre" zašomre bruselský eurokomisár...
K napísaniu tohto článku ma viedlo jednostranné zvýhodnovanie a nadnášanie prospechu eurofondov, ale len veľmi málo ľudí vie ako to všetko v skutočnosti prebieha. Sú to tí čo si už predložili nejaký projekt, alebo euroúradníci, ktorí pracujú na Riadiacich orgánoch - Ministerstvách a ich agentúrach... Ak už vieme ako to funguje, tak s heslom "poďme čerpať !!!" , lebo sa za 3 roky vyčerpalo len 1 % (už viete prečo), sa lúčim.
p.s problematiku verejného obstarávania pri štrukturálnych fondoch som radšej neotváral, je to kapitola sama o sebe...
http://maxlazar.blogspot.com/
zdroj:http://pragmatik.sk
Šokujúce! Profesionálna skupina zameraná na eurofondy odhalená! Čítajte pozorne!
Poláčková, Hojsík, Bučková, Orgovánová a mnoho ďalších, aj zamestnancov ministerstva práce sociálnych a rodiny pracovali na systéme odčerpávania štrukturálnych fondov pre žiadateľov, ktorých si sami zazmluvnili . Ževraj pre Rómov… Kto ich riadi?
I. Osoby a obsadenie Všetko sa točí roky okolo tých istých osôb: Zuzana Polačková- tretí sektor, neskôr pracovníčka Úradu vlády pre marginalizované rómske komunity, dnes nominant SaS vo funkcii generálnej riaditeľky sekcie Európskeho sociálneho fondu na MPSVR SR Andrea Bučková - kedysi sa angažujúca v treťom sektore, neskôr pracovníčka Úradu vlády pre marginalizované rómske komunity, dnes nominant SaS vo funkcii generálnej riaditeľky sekcie Európskeho sociálneho fondu na MPSVR SR Marek Hojsík - kedysi konzultant, tvorca štúdií, neskôr pracovník Úradu vlády pre marginalizované rómske komunity, dnes nominant SaS vo funkcii generálneho riaditeľa Fondu sociálneho rozvoja Mnoho ďalších úradníkov a kamarátov Nicholsonovej a spol., ktorým bolo vybavené miesto na MPSVR SR. Klára Orgovánová- bývalá splnomocnenkyňa vlády pre marginalizované rómske komunity, Rómsky inštitút n.o.
II. Úvodné dejstvo Odborníkov najali, aby od jedných peniaze "vytĺkli" a iným štedro nadelili! Milióny eúr sa mali dostať do "správnych" rúk a zrejme už dostali, zatiaľ čo politický nominant bez praxe a vzdelania Nicholsonová ohlupovala verejnosť rečami o boji s korupciou! Kúsok hodný eskamotéra. Takto to na Fonde sociálneho rozvoja funguje. Fond projekty nepodporuje, zameriava sa na rušenie projektov, získanie peňazí a ich opätovné prerozdelenie. Tentokrát do správnych rúk… Je Nicholsonová klamaná podriadenými? Sama je hlavou skupiny? Čas ukáže. Aj v minulosti občanov politici a úradníci okrádali a občania ešte aj tlieskali. Stačilo pekne rečniť a mať kamarátov redaktorov, ktorí zverejňovali vopred pripravené články. Klamstvo, faloš, honba za peniazmi Nemôžeme sa už ďalej prizerať, ako politickí nominanti ohlupujú verejnosť "morálnymi" rečami o boji s korupciou, pritom práve z ich úst tieto slová vyznievajú ako výsmech občanom. Pritom z ich rúk tečú milióny eúr pred zrakom verejnosti. Šokujúce je to, že tie osoby seba pasovali za čestných a protikorupčne zameraných. Lenže reči sa hovoria, chlieb sa je. O koho ide? Riešiteľ rómskeho problému Hojsík a spol. z Bratislavy a vrchol jeho kariéry Aktivisti v rómskej problematike vedia už viac ako 10 rokov, že je táto téma výnosná a rozhodli sa ukrojiť z tučného eurofondového koláča. Stačí sa angažovať v témach s rómskou problematikou a rôzne dotácie či granty sa len tak sypú. Z tohto sa zatiaľ najedli len "konzultanti". Nie však Rómovia. Napriek anonymným vyhrážkam sme sa rozhodli zverejniť úvodnú časť závažných informácií, ktoré nasvedčujú, že skupina profesionálnych konzultantov a súčasne úradníkov od roku 2007 starostlivo pripravovala čerpanie eurofondov pre seba a svojich klientov. Prezliekali politické kabáty, len aby boli pri finančnom zdroji. Mnohí v roku 2007 a niektorí aj roku 2010, pôsobili na Úrade vlády počas vlády SMER-SD. Kým boli vo funkciách, nikoho nekritizovali. Na eurofondový rómsky kšeft Hojsíka, Orgovánovej, Bučkovej a Poláčkovej sa prišlo Prišiel na psa mráz a na Úrade vlády zistili "zvláštne" praktiky týchto zamestnancov. Klepli im po prstoch a museli odísť. Na revanš títo "vyhnanci" spustili sériu článkov a blogov proti politike Úradu vlády v rómskych otázkach, ktorú sami vytvárali. To je zmes drzosti a pokrivenej morálky, všakže? Zrejme pociťovali a pociťujú obrovský falošný pocit krivdy a nespravodlivosti. Je to pocit krivdy a nespravodlivosti z toho, že im kšeft nevyšiel. A obrovské peniaze na rómskych projektoch zarobené neboli….Až doteraz nie.
II. Biznis sa začína - osoby a obsadenie Pokus č. 2 - Lucia Nicholsonová Títo "odídenci" využili parlamentné voľby v roku 2010, nalepili sa na mladú a neskúsenú politickú stranu, ako aj na neskúsených ľudí, akými je Lucia Nicholsonová a vyviezli sa do funkcií, odkiaľ pokračujú v realizácii svojho niekoľko miliónového eurokšeftu bez toho, aby im do toho "kecal" nejaký odborník, ktorý tak platené miesto nezíska ani vo sne, nekradne. Partia si vybavila teplé fleky priamo pri štrukturálnych fondov. Kto koho využil a kto komu v politike naletel, ukáže zrejme až policajné vyšetrovanie. V každom prípade to mali rozohraté excelentne. A o to ide. V dnešnej dobe je umenie vedieť kradnúť a ešte si aj zachovať dôstojnosť. Premyslená štruktúra čerpania eurofondov - "bomba kšeft" Úrad splnomocnenca pre marginalizované rómske komunity sa vždy hemžil zaujímavými osobami. Počas vlády Róberta Fica na Úrade vlády pôsobili úradníci, ktorí detailne rozpracovali stratégiu financovania rómskych projektov. Pripravovali podmienky čerpania štrukturálnych fondov, boli pri zdroji informácii ako prví, vedeli ovplyvniť spôsob, ako sa budú rómske projekty schvaľovať a samozrejme mnoho ich kamarátov sa dostalo k informáciám ako prví. Ich prílišný záujem o eurofondy a ich ovládanie neostal dlho nepovšimnutý a Úrad vlády s nimi ukončil spoluprácu. Od toho momentu sa stali najväčšími kritikmi Úradu vlády v otázkach čerpania a rómskej agendy. Plán bol vyzradený! Systém organizovanej skupiny je znázornený graficky nižšie pre lepšiu prehľadnosť. Rómovia boli len nástrojom na vytvorenie "peňazovodu". Malo ísť skutočne o rómske projekty. Rómovia dodnes nevideli ani cent a zrejme ani neuvidia. Je to ďalší dôkaz, že nejde o Rómov, ale o peniaze. Rómovia boli len spôsob, ako peniaze získať. Prišli sme na to, prečo mnohí politickí nominanti na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny vidia veľké peniaze v rómskych projektoch aj tam, kde sa žiadne rómske projekty nerealizujú! Ich hlad po peniazoch je väčší, ako hlad rómsky! Mali to dobre zohraté Zohraté to majú dobre. Čokoľvek sa na Slovensku deje a týka napr. p. Nicholsonovej, už o tom pozitívne informuje p. Polačková v Bruseli svojimi listami. Keďprepukla kauza podozrenia z korupcie ohľadne Nicholsonovej priateľa, Polačková zrejme zasielala na druhý deň do Bruselu chválospevy na Nicholsonovú, ako ona bojuje s korupciou. No bodaj by nebojovala, keď bola možno jednou z podozrivých, pretože domnievať sa, že sa mal jej poradca dopúšťať trestného činu až po jeho odchode zo služieb Nicholsonovej je zrejme slabomyselné. Polačková to proste istila smerom "von". Dnu sa nachádzal priesoček Mareka Hojsíka, ktorého činnosť ostáva stále pred Bruselom nepovšimnutá. Je to prirodzené, veď jeho kamarátka, Zuzana Polačková žiadne negatívne informácie nepustí… A na tomto priesočku sa okrem Hojsíka hrá o stará známa Hojsíka a Polačkovej z Úradu vlády, kde spolupracovali na rómskych kšeftoch: Andrea Bučková. Bučková rieši projekty, schvaľovanie. Proste dozerá, aby veci išli tak, ako mali. Sem- tam si zrejme niečo prihodí, o čom svedčí kauza, medializovaná v STV. A takto ich tu máme pekne pokope. Zahniezdili sa na ministerstve a nerušene sa venujú štrukturálnych fondom. Majú svojich ľudí všade. Tam, kde sa "pečú koláče", ale aj tam, kde sa informuje Brusel. Na domácej politickej scéne im kryje chrbát Lucia Nicholsonová a celý rad domácich redaktorov, kamarátov Nicholsonovej a Polačkovej, ktorí na pokyn napíšu, čo je treba.
III. Príbeh na pokračovanie Aj tento príbeh má pokračovanie. Možno sa domnievate, že je materiál rozsiahly. Omyl. Sme len v úvode. Chápadlá od jednotlivých aktérov sú dlhšie, než si viete predstaviť. A dosahujú všade. K E-PAY tendru, k terénnej sociálnej práci, k výstavbe komunitných centier a iným zaujímavým kšeftom, kde si síce Rómovia trochu "omočia zobák", ale hlavný prospech je určený vyvoleným. Poláčková v rozpore s Národným strategickým rámcom robí s eurofondami, čo sa jej zachce. Len aby tiekli tam, kde organizovaná skupina chce. viac
18.9.2012 http://vacko.blog.sme.sk
70 percent investícií v SR ide z eurofondov? To je teda škoda
V súvislosti s návštevou predsedu Európskeho parlamentu Martina Schulza si Róbert Fico nevedel vynachváliť eurofondy. Podľa neho tvoria až 70% investícií v SR a bez nich by bolo Slovensko v kríze.
Zaujímavý tiež môže byť spôsob, akým Róbert Fico prišiel k číslu 70%. To však nie je podstatou tohto článku, a preto môžeme zabudnúť na diletantské prešľapy jeho najbližších spolupracovníkov (Kažimírov graf), zobrať ho za slovo a počítať s výškou 70% realizovaných investícií z eurofondov. Róbert Fico je na toto číslo hrdý a zrejme by bol rád, keby sa to číslo podľa možností ešte ďalej zvyšovalo. Žiaduci je však presný opak - znížiť toto číslo na minimum.
Predseda Národnej rady Pavol Paška a predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz.
Eurofondy si platíme sami
Najväčším problémom spojeným s eurofondmi je predstava, že sú to akési „peniaze zadarmo", ktoré nám Európska únia posiela na to, aby sme si zveľadili krajinu. Toto však nemá nič spoločné s realitou - za každé euro, ktoré Slovensko dostalo z eurofondov, zaplatilo EÚ až 90 centov. Do roku 2009 malo Slovensko voči EÚ dokonca neutrálnu bilanciu - všetky tie billboardy, ktoré oslavovali úžasné projekty za „európske" peniaze tak boli čistým klamstvom - všetko sme si to zaplatili sami. Dnes je však situácia trochu iná a dostať euro za 90 centov je predsa pre Slovensko výhodné, nie? Bolo by, nebyť nižšie uvedených vecí.
Plytvanie pri eurofondoch
Ak by malo byť k eurofondom priradené jediné slovo, mnoho ľudí by vybralo práve slovo plytvanie. Pri hľadaní slov „eurofondy plytvanie" Google nájde takmer pol milióna výsledkov. Eurofondy sa jednoducho stali symbolom plytvania, no napriek tomu ich ľudia majú radi - kvôli vyššie spomínanému mýtu peňazí zadarmo. Aké veľké však v skutočnosti môže byť plytvanie? Takéto niečo je prakticky nemožné vyčísliť, no na základe niektorých prípadov, ktoré sa dostávajú na povrch, môžeme očakávať, že plytvanie bude oveľa vyššie, ako je rozdiel medzi prijatými a odovzdanými prostriedkami medzi SR a EÚ.
Prípady plytvania
Ak by som chcel písať len o mediálne známych prípadoch plytvania v súvislosti s eurofondmi, zabralo by to množstvo takýchto článkov. Napriek tomu je možné, že mediálne známe prípady plytvania sú len špičkou ľadovca . Napíšem teda len o niektorých zaujímavých prípadoch:
- Dánsky podnikateľ dostal 100 000 eur na postavenie lyžiarskej zjazdovky na ostrove bez kopcov a snehu. Aby toho nebolo dosť, neskôr dostal ďalšiu dotáciu vo výške 33 000 eur na rozšírenie tejto zjazdovky.
- Pochybná firma na Liptove vytvárala projekty zamestnanosti, pričom okrem iného platila učiteľovi angličtiny 150 eur za hodinu a miesto asistenta obsadila pracovníkom, ktorý mal len osobitnú školu.
Keď eurofondy škodia
Napriek príkladom katastrofického plytvania je plytvanie ešte stále tou lepšou možnosťou ako využiť eurofondy. Slovensko zaplatilo peniaze EÚ, tá mu ich vrátila a cez hlúpe projekty tieto peniaze išli rovno do kanála. No niekedy je efekt týchto peňazí v sumáre negatívny a v tých prípadoch by bolo lepšie, keby EÚ žiadne peniaze neposlala. Takáto situácia môže nastať z viacerých dôvodov.
a) Deformácia podnikateľského prostredia - konkurencieschopnosť jednotlivých firiem už nezávisí od toho, ako daná firma dokáže uspokojovať potreby zákazníka, ale od toho, aké dotácie sa jej podarí vyjednať. Keď vedľa seba stoja dve identické firmy, no len jedna z nich dostala dotáciu, druhá oproti nej nemá šancu. Skrachuje a Brusel si môže pripísať do štatistiky ďalších nezamestnaných.
Eurofondy deformujú podnikateľské prostredie aj tým, že podnikatelia už nerozmýšľajú nad tým, ako by mohli znižovať náklady alebo zlepšovať svoje produkty, ale špekulujú nad tým, ako získať dotácie a vypracovávajú rôzne projekty pre úradníkov s pečiatkou, namiesto toho, aby pracovali pre svojich zákazníkov.
b) Za eurofondy sa financujú škodlivé projekty - za eurofondy sa niekedy financujú projekty, ktoré už samé o sebe škodia. Poškodzovať môžu napríklad aj životné prostredie. Len v tejto štúdii je vymenovaných 33 konkrétnych projektov za eurofondy, ktoré poškodili životné prostredie. 4 z nich sa uskutočnili na Slovensku.
c) Presmerovanie vzácnych zdrojov do menej produktívnych oblastí - Toto je jeden z kľúčových bodov tohto článku, a to je tiež dôvod, prečo je žiaduce financovanie prostredníctvom eurofondov znížiť na čo najnižšiu možnú úroveň.
Ako sa uvádza v tomto článku, financovanie vedy a vzdelávania prostredníctvom EÚ môže priniesť paradoxne nižšiu mieru vedeckého pokroku a vzdelania. Dôvodom je tzv. „crowding out effect",teda vytláčanie produktívnejších investícií na úkor menej produktívnych. Dá sa to ilustrovať na jednoduchom príklade. Vedecký pracovník, ktorý by mohol pracovať na veciach, po ktorých je skutočný dopyt, trávi svoj čas vypracovávaním štúdií, ktoré nikto nečíta a nemajú žiadny význam. Jediný úžitok z takejto štúdie by mohol byť ten, keby sa ňou podložil roh kývajúcej sa skrine.
Vedec pracujúci na tejto nezmyselnej štúdii je teda vedec, ktorý chýba pri práci na zmysluplných veciach. Rovnica je teda jednoznačná - viac peňazí na nezmyselné vedecké a vzdelávacie projekty = menší výstup vo vede a vzdelávaní. Ak teda skutočne až 70% investícií na Slovensku je prerozdeľovaných takýmto pochybným spôsobom, máme tu vážny problém. Je potrebné znížiť toto číslo na čo najnižšiu možnú úroveň a umožniť, nech sa peniaze, ako aj iné zdroje, presunú do produktívnejších oblastí.
V súvislosti s týmto je zaujímavé tvrdenie, že práve tieto investície zabraňujú prepadu SR do recesie. Toto môže mať dve vysvetlenia - buď to je úplný blud, alebo to je pravda, no takto financovaný rast je len umelé číslo, ktoré hovorí len veľmi málo o stúpaní životnej úrovne ľudí. Paradoxne by tak životná úroveň ľudí bola vyššia, ak by sa rast znížil, no pozostával by z reálne dopytovaných vecí.
Eurofondy majú ešte viacero temných stránok, ktoré však presahujú možnosti tohto článku. Za všetky môžem spomenúť napríklad rozmach korupcie, obrovské množstvo peňazí vynaložených na vytváranie zadaní pre eurofondy (len do zlyhaných projektov išlo odhadom 600 miliónov eur, ktoré tak vyšli úplne nazmar). Podstatné však je to, že skutočný dopad eurofondov je značne odlišný od toho, ako ho vníma väčšina ľudí. Keď teda niekto hovorí, že eurofondy pomáhajú rozvoju Slovenska, jednoducho nepozná fakty.
Ohľadom eurofondov tiež odporúčam prečítať nasledovné články:
Eurofondy kazia trh (TREND)
Po doznení predajov štátnych podnikov sú pre páchateľov korupcie v posledných rokoch najobľúbenejším cieľom eurofondy. Podnikateľ z pridelenej podpory musí dať na úplatky aj niekoľko desiatok percent. To, že najväčšie korupčné peniaze sa krútia práve okolo eurofondov, potvrdzuje aj J. Bajla. A popri nich sú druhým hlavným semenišťom úplatkárstva verejné obstarávania. „Najmä v týchto oblastiach musíme určite pridať aj my,“ hovorí šéf slovenského úradu.
Uchránená však nezostáva žiadna oblasť. Reportéri TRENDU si takmer výpalnícke príbehy vypočuli už aj od niekoľkých etablovaných zahraničných investorov. Keď už na Slovensku dlhšie pôsobia a chcú svoju fabriku rozširovať, môžu sa stať aj terčom bielych golierov. Tí si od nich pýtajú úplatky za pridelenie investičných stimulov alebo od nich žiadajú prestrelené ceny za pozemky pod plánovanou fabrikou. Lebo tie už predtým špekulatívne vykúpili práve samotní úradníci či podnikatelia, s ktorými udržiavajú kontakty. Polícii to investori z obavy pred inými prekážkami zo strany úradníkov radšej nehlásia. No keď sú nároky bielych golierov nad ich možnosti, radšej zainvestujú v inej krajine.
Úrad J. Bajlu žiadny takýto podnet od zahraničných investorov zatiaľ nedostal. Podľa K. Randáka sú však kšefty s pozemkami obľúbeným cieľom korupčníkov. Politici a úradníci sa podľa neho s predstihom dostávajú k územným plánom, kadiaľ pôjde diaľnica či železnica a sami si prednostne kúpia tamojšie zdanlivo nelukratívne pozemky, len aby ich mohli potom scelené draho predať štátu. čítaj viac na etrend
19.9.2012 zdroj: http://www.news.sk
EU dotuje pornoherce. Nic překvapivého. Brusel je totiž bordel plný kur*v a píčov*n, říkají natvrdo politici
Rosenberg si požádal o dotaci a se svou žádostí uspěl. „Už netočím porno. Přemýšlel jsem, že možná, když dobře zaplatí, že půjdu dělat nějakou produkci. Ale, teď už to můžu říci, dostali jsme grant od Evropské unie, že se bude točit dokument o mně. A když se nám tenhle dokument povede, tak bych pak chtěl dál točit dokumenty o zajímavých lidech,“ citovalo pornokrále Aha! Podle wikipedie účinkoval Rosenberg ve více než 2 500 filmech a měl přes osm tisíc sexuálních partnerek
Píč*viny a bruselský bordel plný kur*v
Mnohé české politiky tato dotace z EU ani příliš nepřekvapuje a reagují dle upraveného hesla na „pornopytel pornozáplata“.
„Nejsem zrovna přítelem vulgarismů, ale v některých případech, jako je například tento, se jim vskutku nelze vyhnout. Čili k tomu mohu s odpuštěním říct, a citlivější povahy a dámy prominou, že mě to vůbec nijak nepřekvapuje, protože EU vymýšlí samé píč*viny a Brusel je jeden velký bordel se spoustou kur*v, které s námi chtějí vymr*ávat. Tento počin Matky Evropy do výše uvedeného kontextu naprosto zapadá. Ať už jdou do Brusele,“ smál se senátor Petr Pakosta.
Ani poslanec ČSSD Jiří Koskuba si nebral servítky, i když byl trošku mírnější než Pakosta. „Ač socan, jsem k EU dosti skeptický. V určitém pohledu mám blízko k panu prezidentovi a vůbec mi na Hradčanech modrý prapor nechybí. Dokonce, třeba na rozdíl od modrých z ODS, tak i hlasuji. Dotace EU jsou nejen velký průšvih. On je to přímo jeden obrovský bordel. Tak proč se z našich daní nesložit na pornoherce? To prostě nemá chybu. S Bruselem na věčné časy a nikdy jinak! Přitom mě překvapuje, jak do nás média věčně šijí a ty napakované tetky a strejdy v europarlamentu včetně stovek bruselských byrokratů šetří,“ řekl ParlamentnímListům.cz Koskuba.
"Opět se potvrdilo, že z Brusele (skloňováno podle nového vzoru) nelze nic moudrého čekat. Zbývá ještě podpořit prostituci a veřejné domy v rámci programu veřejných služeb a vzniku nových pracovních míst. Národe český, probuď se. Brusel se zbláznila!" reagoval poslanec ODS Jaroslav Plachý.
Evropská unie je jeden velký hampejz
Německý deník Die Welt například uvedl, že 33 tisícům úředníků Evropské unie se navzdory ekonomické krizi zvýší plat. Přitom platy euroúředníků se již vloni zvedly o 1,7 procenta. Základní plat úředníků Bruselu se pohybuje ve výši 2654 eur (asi 63 tisíc korun) až 18 371 eur (asi 440 tisíc korun) měsíčně. K tomu mohou získat zaměstnanci evropských institucí ještě další bonusy.
I poslankyně ODS Jana Černochová se nevyhnula přirovnání EU k veřejnému domu. „Evropská unie je jeden velký hampejz, takže mě to vlastně ani nepřekvapuje. Jenom to dokladuje poločas rozpadu, kterým Evropa právě prochází,“ reagovala poslankyně.
„Vypovídá to o bordelu a nedostatku kontroly. Mimochodem ve Španělsku dostal jeden podnikavec peníze z EU na nevěstinec a maskoval to jako dům sociálních služeb,“ přitakává europoslanec Miloslav Ransdorf.
„Z toho už je na zvracení. Na co to i my přispíváme? Řeči o krachujících ekonomikách EU jsou asi kecy, jestliže jsou peníze na takové... Dokládá to jen, že se stává, ač nerad takové výrazy používám, bordelem. Jiný výraz by tak výstižně necharakterizoval,“ zlobí se senátor Severočechů.cz Jaroslav Doubrava.
Euroúředníci se chtějí dívat na porno
„Je-li to pravda, je to zrůdné a zároveň absurdní vyvrcholení špatného konceptu eurodotací. Ti, kteří peníze dostávají nebo je přerozdělují, se nijak nezasloužili o jejich nabytí. Pak snadno dochází k podobným zrůdnostem,“ míní ministr obrany a místopředseda ODS Alexandr Vondra.
Ani poslanec Pavel Bém Brusel za originální projekt EU nepochválil: „S mírnou nadsázkou a ironií to nejspíše svědčí o tom, že soudruzi z Bruselu si chtějí u televize trochu užít. Pikantní a velmi symptomatické. Žijeme ve velmi zmatené době.“
Za dobrý projekt Rosenbergův dokument nepovažuje ani místopředseda TOP 09 Pavol Lukša: „Nemám o tom bližší informace, ale vím, že v republice máme stovky škol a školek, které potřebují opravit, nebo tisíce kulturních památek, které chátrají. Tam by měly být tyto peníze směrovány. Holt jsme nepoučitelní.“
"Je to jen další do nebe volající příklad účelovosti, skoro vzorný příklad pornografické účelovosti," reagoval poslanec Vít Bárta.
Veřejný sex a euroadamité
Předseda KSČM Vojtěch Filip považuje celou záležitost za výsměch daňovým poplatníkům. „Pokud měl pan Rosenberg zájem o svém životě natočit film, mohl tak učinit ze svých prostředků. Jistě vydělával více, než je průměrná mzda v EU. O morálním rozměru té záležitosti se zmiňovat nehodlám. Spíše se ptám, jaká je morálka těch, kteří o tom rozhodli,“ uvedl Filip.
„EU se trochu zbláznila. Potírá porno a zároveň podporuje pornoherce. Stejně jako bojuje proti kouření a podporuje pěstování tabáku,“ zhrozil se první místopředseda Senátu a kandidát ODS na prezidenta Přemysl Sobotka.
„Nemůžu na to říct nic jiného, že to, že je to úchylné a někdo by za takové použití peněz měl být velmi přísně potrestán,“ reagoval místopředseda poslaneckého klubu VV Otto Chaloupka.
Podle poslance ODS Waltera Bartoše svědčí celá věc neskutečné socialistické rozmařilosti EU. Podle něho mají být z veřejných peněz financovány pouze veřejné statky, jako jsou obrana, vnitřní bezpečnost, některé segmenty školství, zdravotnictví či sociálních věcí.
„Že by sex byl věcí veřejnou? Z historie takové případy známe, ale vždycky to dopadlo špatně. Doufám, že se Evropa nechce inspirovat jednou odnoží husitů,“ dodal Bartoš, který tak narážel na adamity, kteří chodili nazí a provozovali volnou lásku.
V EU není shnilé jen euro
Podle senátora zemanovců Vladimíra Drymla by bylo zajímavé zveřejnit, kteří hejtmani a úředníci místo podpory škol, dopravy, nemocnic, divadel a sportu odsouhlasili peníze EU na takový „kulturně-sportovní projekt“. „V programu některých politických stran jde patrně o průlomovou a překvapivou taktiku do říjnových krajských a senátních voleb,“ dodal senátor.
Poslanec ODS Aleš Rádl řekl, že eurounijní dotační politika ho už vůbec ničím nemůže překvapit: "Z peněz daňových poplatníků se platí desítky a stovky nesmyslů za miliony a miliardy eur. Takže těch pár drobných pro pana Rosenberga je zcela bezvýznamných a budiž mu to přáno. Daňový poplatník by se měl spíš pozastavit nad evropskou zemědělskou dotační politikou nebo nejnověji nad záměrem Evropské centrální banky vykupovat nesplatitelné dluhopisy zcela bez omezení."
Předseda NS-LEV 21 Jiří Paroubek říká, že evropské peníze se rozdělovaly stovkám bizarních projektů a toto je jeden z nich. „Na jednu stranu je to lepší, než aby se peníze ukradly, jak se to dělo například v Ústeckém kraji. Na druhé straně se ukazuje neochota politických reprezentací na centrální a krajské úrovni jít do projektů, které by řešily například tvorbu nových pracovnách míst a podobně,“ dodává Paroubek.
Podle senátora Miroslava Krejči vynakládá EU, stát, kraje i obce často na plno „hovadin“ a nejen na tuto. „A svědčí to o tom, že v EU není shnilé jen euro. A jestli nepřijde mayský konec světa letos 21. prosince, tak si ho brzy přivodíme sami,“ dodal senátor.
"Dotace jsou nejefektivnější nástroj, jak plýtvat penězi," míní senátor ODS Jiří Oberfalzer.
EU peníze doslova „promrhává“
„Znám mnohem horší využití dotací EU,“ reagoval senátor ODS Jaroslav Kubera.
Podle prvního dojmu poslance Lidem Viktora Paggia se jedná o klasické plýtvání eurofondy alá Muzeum čokolády v Táboře. „Ale nechci panu Rosenbergovi křivdit. Třeba se z dokumentu dozvíme něco skutečně fascinujícího, co obohatí lidstvo. Způsob rozdělování eurodotací každopádně potřebuje změnu-více selského rozumu při rozdělování, více kontroly, méně operačních programů. Tyto změny již připravuje ministr Jankovský,“ dodal Paggio.
Poslanec ODS Michal Doktor si také dělá z projektu legraci: "Jistě nás zpracované téma posune dál, pomůže pochopit zásadní společenské problémy a bude mít tak velkou sledovanost, že pohne HDP celé země. Z nahrávek už víme, jaké to je, když močí Kristýna Kočí. Teď budeme sledovat intimní zpověď možná budoucího poslance. Co je větší pornografie, příběh pornoherce, Vltava splvaněná odnikud nikam v řádech miliard, nebo muzeum vycpaných exotických zvířat, která někdo pobil po celém světě? Nakonec mi rovnítko mezi projekty regionálních lotrů a pornem přijde docela výmluvné."
„Co EU dělá, dobře dělá. To jenom vy, novináři, se v tom pořád šťouráte a hledáte mouchy,“ pochválil ironicky unii senátor ODS Tomáš Jirsa. „Většina peněz EU je přece využita na takové užitečné věci, že?“ přitakává europoslanec ODS Ivo Strejček.
Podle senátora Miroslava Antla zvoleného za ČSSD už v tomto případě lze asi beze studu říci, že EU peníze doslova „promrhává“. „Doufám jen, že nejde o dotaci určenou pro ministerstvo školství a pro děti,“ dodal senátor.
Třeba to bude výchovné
Pro poslance KSČM Miroslava Opálku je celá věc šokující a využití eurodotací si takto rozhodně nepředstavuje. „Doufám, že jde, jak se často stává, o zkreslenou informaci,“ dodal Opálka.
Místopředsedkyně Senátu Alena Gajdůšková brání EU s tím, že směřování peněz EU do konkrétních projektů je většinou rozhodnutí národních států.
„Předpokládám, že stát, v rámci jehož programu toto bude financováno (a zmíněného člověka neznám), sleduje odstrašující linii tohoto příběhu, stejně jako se to děje u lidí, kteří překonali drogovou nebo gamblerskou závislost a pak svým veřejným vystupováním před nebezpečími závislosti varují. Pokud je to jinak, je vidět, že neoliberální preference vydělávání peněz jakkoli a na čemkoli přerostla do obludné absurdity a kontrolní mechanismy užití evropských projektů naprosto selhaly,“ dodala senátorka.
"Pokud je to pravda, tak je to skandální," reagoval poslanec ODS David Šeich.
EU v této podobě je nesmysl
Ani senátor Zdeněk Schwarz nepovažuje využití peněz na tento projet za vhodné: „Dokazuje to, co zastávám delší dobu, že EU v této podobě je nesmysl. To vše je ještě umocněno současnou ekonomickou situací.“
„V zemi tunelářů nic neobvyklého. Jistě se tu natočí i dokument i o panu Kalouskovi a dalších. Jinak uznávám, že je to síla,“ reagoval poslanec ČSSD Jaroslav Foldyna.
Poslankyně Lidem Lenka Andrýsová považuje takové využití peněz EU za důkaz toho, že má rozpočet EU ještě velké rezervy: „Navyšovat rozpočet EU, jak navrhují instituce unie, teď opravdu nemusíme. Je potřeba, aby se tím evropští poslanci zabývali a navrhli, jak projekty využít efektivněji.“
Senátor KDU-ČSL Jiří Čunek nechtěl věci věřit. Pochopil by to, pokud by měl dokument odstrašující výchovný účel proti pornografii. Podle něho by se tomu měl věnovat Senát.
Podle senátora ODS Jiřího Pospíšila celý případ svědčí o tom, jaká EU ve skutečnosti je. "Můj názor na EU se tím nemění. Něco takové je v EU zcela běžné," dodal senátor.
Devastace morálních a lidských hodnot
Europoslanec ODS Hynek Fajmon uvedl, že pokud je informace pravdivá, tak z toho radost nemá. „Svědčilo by to o tom, že systém dotací je zcela chybně nastavený,“ dodává Fajmon.
Europoslankyně a kandidátka KDU-ČSL na prezidenta Zuzana Roithová uvedla, nezná podrobnosti záležitosti. "Podpora kvalitní dokumentární tvorby smysl má, ale co je kvalitního na tomto díle, by mělo vysvětlit ministerstvo kultury, které rozhoduje o prioritách," dodala.
Podle senátorky Jany Juřenčákové je otázkou, kdo zpracoval parametry programu EU tak, že je možné financovat takový projekt. "Někdo to v ČR musel schválit a pak to už EU jenom v rámci nějakého programu financovala. Jsou za to odpovědní konkrétní lidé a ti by měli své rozhodnutí veřejnosti vysvětlit. Je to výsměch české kinematografii a morální facka všem filmařům. A EU rozděluje peníze, které posíláme z našich daní, i když ještě nejsme čistí plátci. Já rozhodně nesouhlasím, aby se i z mých daní financovaly podobné dokumenty, které přispívají k devastaci morálních a lidských hodnot," říká senátorka.
zdroj: http://finmag.penize.cz
Dotace, dotace, lepší jsou než práce
Petr Ševčík | 5. 3. 2015
S plným respektem k čerstvým i dávnějším ekonomickým průšvihům si troufám prohlásit, že dotace jsou největší zlo, které naši ekonomiku po roce 1989 postihlo.
Dotace nás vracejí zpátky do socialismu, správné známosti a schopnost vyplnit dotazník jsou zase důležitější, než to, co skutečně umíte a co ocení zákazníci.
Dotace v sobě systémově nesou celou řadu závad; pokusím se vypíchnout alespoň ty zásadní:
Přesun moci a vlivu
O penězích nerozhoduje ten, kdo je vydělal. Nerozhoduje o nich dokonce ani ten, koho jste si zvolili, jak je tomu při tradiční redistribuci. Peníze se odešlou do Bruselu, kde k nim přidají něco peněz německých a určí, za co je můžete utratit. A když začnete zlobit, stopnou vám čerpání (viz příklad Irska). Takže místo původní vlastní stovky máte hypotetických sto dvacet, ale nemůžete si koupit nový kotel, který byste potřebovali, zato smíte postavit cyklostezku k sousedovi, protože na ni byl vypsán dotační program.
Chybná alokace zdrojů
Lidsky řečeno – peníze se neinvestují tam, kde je potřeba a poptávka, ale kam určí úředníci. Nebylo už to tady? Neříkalo se tomu centrální plánování?
Plýtvání
Cílem není zisk nebo efektivita, cílem je utratit. Vzpomeňte si na to, až zase uslyšíte dramatickým tónem přednášené zprávy o tom, jak „nestíháme čerpat“. Když neutratíte, bude to vypadat, že nejste schopni mít dostatek „projektů“, tím pádem nejste správný profesionál. Modelový příklad uváděl v časopise Forbes Kvido Štěpánek, majitel firmy Isolit-Bravo – za 180 tisíc zvládli projekt, na který byla přidělena dvoumilionová dotace. Takže čerpejte, utrácejte!
Dobývání renty
Mnohokrát popsaný jev. Spousta chytrých a schopných lidí utrácí svůj talent v dojení dotací místo tvůrčí práce. Proč byste měli něco nového tvořit a snažit se to prodat, když stačí vyplnit formulář a pak vzorně čerpat? Hodnota ztracených talentů je těžko vyčíslitelná, ale zcela evidentní. Doprovodným efektem je:
Morální hazard
Lidé se učí, že peníze se získávají vyplněním dotazníků, nikoli výrobou, službami, obchodem nebo inovováním.
Korupce
Rozměrů dříve nevídaných. Ať už ta legalizovaná (zajišťování dotací za provize), nebo skrytá. Eurodotační „insiders“ v neformálních rozhovorech odhadují průměrnou míru „odklonění“ na dvacet až třicet procent.
Náklady
Obvykle slyšíme jásot nad tím, že z dotací získáváme více, než odvádíme. Hmm. Tyhle rychlé součty nikdy neberou do úvahy náklady na byrokracii: někdo v Bruselu administruje přerozdělování, jiní úředníci mají na starosti operační programy v Česku (ať už na ministerstvech nebo v krajích), další armáda sedí ve firmách napojených na zprostředkování dotací, další pak jsou zapojeni do kontroly správnosti čerpání. Nemluvě o nákladech na spolufinancování nesmyslných projektů a výše zmíněných jevech typu dobývání renty či chybné alokace zdrojů. Další skryté náklady představují nemravné provize za zajištění dotace či „odklánění“ – zkuste si o tom s eurodotačními „insiders“ popovídat „mimo záznam“. Celkový součet pak bude výrazně, výrazně negativní. Dotace jako kanón na konkurenci
Všechny ty cyklostezky a letecké kontroly posečených luk bychom mohli brát jako tragikomický eurosocialistický kolorit, jenže dotace zasáhly i podnikatelskou sféru. A tam nastává pravá devastace. Pod patronací státu bují nekalá konkurence a je likvidováno férové soutěžní prostředí.
Každý z nás si určitě vybaví minimálně jeden příklad s láskou budovaného rodinného penzionu, kterému za humny vyrostl „wellness hotel“ nebo konkurenční penzion (maskovaný jako „ekofarma“) postavený dominantně z evropských peněz. Jeden dostane, druhý ne. Je snadné bojovat s konkurencí, když vám většinu investice zaplatí daňoví poplatníci.
Týdeník Echo zveřejnil těžko uvěřitelný případ stomilionové dotace pro pekárnu. Ano, čtete dobře: pro pekárnu. Každý, kdo trochu zná trh s pečivem, ví, jak se bojuje o každý haléř na rohlíku. Pekárny ve východních Čechách vyrábějí na padesát procent kapacity. Budujete firmu, rozšiřujete distribuci, vymýšlíte nové produkty – a pak vám stát zlikviduje byznys tím, že konkurentovi dá sto milionů.
Dotacemi zcela rozvrácen pak je trh školení a firemního vzdělávání. Mám tři známé, říkejme jim třeba Aleš, Bořek a Cyril, kteří v této oblasti velmi dlouho působí. Prošli odlišnými příběhy.
Aleš a Bořek nahlédli za oponu eurodotační podpory vzdělávání a rozhodli se, že chtějí mít čisté svědomí a klidný spánek. Ovšem zaplatili za to krvavou cenu. Jejich dvě firmy měly v dobách největšího rozkvětu dohromady ke dvaceti zaměstnancům, dnes zůstali pouze tři: Aleš se svým společníkem, Bořek jako majitel své firmy. Aleš situaci komentoval lapidárně: „Eurodotace měly na náš obor daleko ničivější vliv než celá ekonomická krize.“
Cyril se do dotovaných vzdělávacích programů pustil. A vypráví příběhy jako z jiné planety, kdy se z dotací platí kompletní vybavení školicí místnosti (které zůstává školené firmě!), kompenzuje se mzda účastníků školení a ještě zbude na rekonstrukci kanceláře pana generálního. Když budete v pozici přijímající firmy, přece se nebudete bránit – hloupý, kdo dává, hloupější, kdo nebere! Ale může tomu konkurovat normální školicí firma, která se chce uspět svým produktem, nikoli uplácením zákazníka penězi daňových poplatníků?
Dotace jsou další oblastí, ve které stát zcela selhal a vykonává pravý opak toho, co od něj očekáváme: místo stability, srozumitelných a férových pravidel, ochrany vlastnictví a vymahatelnosti práva stát podporuje či přímo vytváří nekalou konkurenci.
Tak jako se zhroutila centrálně řízená ekonomika, dříve či později se zhroutí i eurodotační socialismus. Otázkou pro podnikatele je, jak se vypořádat se současným stavem. Ideální samozřejmě je být v pozici, kdy vás nějaká dotace konkurentovi nerozhodí. Jenže obávám se, že pro většinu podnikatelů je jediným řešením čistý pragmatismus: pokud je váš obor zasažen dotacemi, nezbývá než čerpat. Když to neuděláte vy, udělá to konkurence. Smysl má snaha o změnu systému – a tady by měly aktivně vystoupit organizace typu Hospodářské komory nebo Asociace malého a středního podnikání.
